„Ak čakáte romantiku, mali by ste vedieť, že Osamelé vtáča nie je primárne určené nežným zasneným dušiam. Iste, nájdeme tu aj prvok lásky, ale Erika Jarkovská sa nebojí otvorene nastoliť aj ťaživé témy, ktoré vo vás dokážu vyvolať i ľútosť či dokonca zhrozenie. Život Zintkaly Nuni nebol práve prechádzkou ružovou záhradou, ale so všetkým sa dokáže vyrovnať vďaka sile svojej osobnosti. Indiánska kultúra je v románe znázornená citlivo a s pochopením, no autorka netlačí na pílu a venuje sa aj tienistým stránkam života v rezervácii,“ píše v recenzii ku knihe Marek Zákopčan.
Osamelé vtáča ste napísali podľa skutočného príbehu. Ako ste sa k nemu dostali?
- K príbehu, či respektíve zmienke o živote Indiánky Zintkaly Nuni som sa dostala, keď som po dopísaní tretej časti Bojovníkov dúhy pátrala na nete po novom zaujímavom námete, z ktorého by som stvorila svoj príbeh. Bolo to v decembri 2012 a vtedy som našla dokonca dva námety. Uprednostnila som Zintkalu a v roku 2013 napísala román Osamelé vtáča. Ten druhý námet som spracovala vlani a román, ktorého názov ešte neprezradím, lebo nie je ujasnený s vydavateľom, vyjde na jar budúceho roku.
Príbehy sa mi priam rodia v hlave, hovorí Erika Jarkovská (na fotografii zo svojho archívu).
Je evidentné, že vás fascinuje indiánska tematika. Máte už ďalší „indiánsky“ námet?
- Mám veľa námetov a príbehy sa mi priam rodia v hlave. Nemôžem si pomôcť, iba ich z nej dostať von písaním. Jeden historický zo začiatku 19. storočia, odohrávajúci sa na tzv. pacifickom území Severnej Ameriky, mi vyjde, ako som už spomínala, na jar budúceho roku. Je to v poradí môj šiesty napísaný román.
Ten siedmy je o veľkej láske, vlastne o troch láskach, ktoré sa, žiaľ, nenaplnili a ktoré odvial vietor. Ide o fikciu zo života troch skutočných historických postáv, ktoré čosi spojilo, aj keď moja fikcia, ako dokazujú podklady a štúdie, nemusí byť až taká nereálna. Román zatiaľ odpočíva v mojom počítači, čoskoro ho ponúknem vydavateľom. Momentálne pracujem na ôsmom románe, opäť je to fiktívny príbeh lásky o skutočnej historickej postave.
A už viem aj o čom bude deviaty príbeh, do ktorého sa chcem pustiť začiatkom budúceho roka. Opäť o skutočných historických udalostiach, tentoraz zo života québeckých Indiánov. Námetov mám ozaj požehnane.
Aký máte pocit, keď vidíte svoje knižky v regáloch kníhkupectiev?
- Je to hrejivý pocit. Nijaká prehnaná hrdosť či nafúkanosť, nijaké lietanie v oblakoch, len obyčajná radosť z toho, že sa mi niečo podarilo a moja niekoľkomesačná práca nevyšla nazmar a je prístupná aj ostatným, pretože o to mi ide... podeliť sa o svoje príbehy s ostatnými.
A aké sú ohlasy na vaše knižky, konkrétne na Osamelé vtáča?
- Ohlasy na Osamelé vtáča, najmä od žien, sú vynikajúce. Hovoria o množstve pocitov a empatii, ktorú pri čítaní prežívali, o množstve krásnych myšlienok, ktoré na ne z príbehu dýchli. Mám známu, ktorá si knihu vzala na dovolenku do Maroka a po celý čas sa v partii priateľov rozplývala nad dejom. Dokonca sa mi zdôverila, že ju má položenú na nočnom stolíku a sem-tam si z nej pred spaním ešte niečo prečíta.
Ale uvediem aspoň jeden postreh čitateľky zo stránky Martinusu, kde je kniha v predaji:
Práve som zatvorila Osamelé vtáča a chcem hodnotiť. Lenže nenachádzam vhodné slová. Snáď „nádherné“, „emotívne“, „skutočné“, „kruté aj nežné“... Jednoducho je to knižka, ktorá každého chytí za srdce a stisne ho. Predovšetkým časti, popisujúce životný príbeh Zintkaly Nuni sú úžasné, hoci smutné. Z týchto stránok nevyteká lepkavý cukor, aj keď sú plné lásky. Je to knižka, ktorá mi po dlhej dobe skutočne „chutila“. Erike za ňu úprimne ďakujem...
