S inštruktorom tohto bojového umenia sme sa porozprávali o úspechoch, ale aj neúspechoch Aikido Klubu Zvolen, ale aj o tom, čo vôbec môže človeku aikido dať.
Napriek tomu, že je aikido relatívne známe, skús nám niečo povedať o tom, čo aikido vlastne je.
Aikido je veľmi mierumilovné japonské, bojové umenie, ktoré je nesúťažné. Nevyžaduje silu, len ju usmerňuje. Aikido nie je nič „násilníckeho“ typu pre ľudí, ktorí vyhľadávajú útočné „športy.“ Skôr je určené pre ľudí, ktorí sa chcú nájsť v klasicky vnímanom bojovom umení, možno so svojou filozofiou. Pre ľudí, ktorí nemajú záujem sa biť, ale záleží im na tom, aby sa v krajnom prípade vedeli ubrániť. A aby naučili seba, svoje telo hýbať a navyše si popri tom zlepšili svoje zdravie a telesnú kondíciu.
Ako dlho cvičíš ty?
Osobne som si myslel, že cvičím od prvého tréningu aikido vo Zvolene. Teda zhruba od septembra 1996. Po rokoch som sa dozvedel, že predtým bola ešte nejaká verejná ukážka, teda je to až od druhého tréningu. Doteraz si to neviem odpustiť.
Máš 33 rokov, začínaš cvičiť 20. sezónu. Aké to je? Stále to isté, stále bez zmeny...
No rozhodne to nie je rutina, tú nemám rád. Je to zaujímavé. Človek začne cvičiť, nevie dokedy, ale vlastne sa nad tým ani nezamýšľa. Nemôžem však povedať, že je to stále to isté. Nie som človek, čo vydrží pri niečom jednotvárnom, stále tom istom. Aikido je v tomto iné. Aj keď ide stále o tie isté techniky, človek ich zlepšuje. Neuveriteľné, jeden by povedal, že po tých rokoch ich už musí dokonale poznať, no opak je pravdou. Občas, najmä pri svojom učiteľovi, sa cítim ako začiatočník, ktorý nevie ani základy. Ale asi to tak má byť. Myslieť si, že všetko viem a teraz to je dokonalé, by bolo asi to najhoršie, čo by ma mohlo stretnúť.
„Aikiďáci“ boli svojmu inštruktorovi aj na svadbe. FOTO: ARCHÍV J. PETKU
Dokedy chceš aikido cvičiť? Do dôchodku?
Čo ja viem? Dôchodok je v súčasnosti asi v 65. Tak veľmi rád aj potom. Aikido vlastne nie je vekovo obmedzené.
Koľkoročný uchádzač môže aikido cvičiť?
Niekedy sa čaká, že cvičia najmä deti, ale na tie sa my ani nezameriavame. Normálne neupravované aikido sa s deťmi do približne 12 rokov ani nedá cvičiť. Je to potom skôr niečo ako gymnastika. Treba veľa rozmýšľať, koordinovať pohyby, usmerňovať pohyb útoku. Napokon, v klube máme vekový priemer medzi 30. a 40. rokmi, najstarší cvičenec mal myslím 58 rokov. Ale samozrejme, je aj veková skupina študentov.
A čo mladší? Hovorí sa, že súčasná mládež je na tom pohybovo nie najlepšie...
Nechcem generalizovať spôsobom hovorí sa... Ale niečo na tom pravdy je. Uplynulé roky došli nejakí mladí chalani, niečo okolo 15 rokov. Koordinácia pravá – ľavá strana, kotúľ, drepy, alebo niečo podobné, jednoducho celé zle. V tomto spoločnosť a školstvo zlyhalo na plnej čiare. Nechcem vedieť, ako sa budú hýbať, keď budú starší. Telesné návyky takmer nulové, čo sa určite odrazí aj na zdraví. Našťastie sú aj výnimky, a tie sú v dvoch kategóriách: tí, ktorí sa vedia hýbať alebo majú nejaké dobré základy pohybov. A tá druhá, ktorej keď nejdú základné pohyby hneď na začiatku, aspoň sa ich chce naučiť. Teda je to o chcení niečo urobiť. Našťastie teraz došlo pár mladých ľudí, ktorým pohyb nie je cudzí.
V telocvični. FOTO: ARCHÍV J. PETKU
O čom to vlastne je? Keby sa rozhodol človek v tridsiatke cvičiť, nezničili by ste ho?
No po prvé, nemusí to byť len v tridsiatke, ale aj v štyridsiatke, pokojne aj viac. Nielen muži, ale aj ženy. Určujúce je, že si ten človek povie, že idem cvičiť, namiesto toho, že nie, ja to nedám, neskúsim to. A zničiť? Jasné, hneď na prvom tréningu (smiech). Ale nie, každému sa venujeme individuálne. Naučiť sa dá všetko, rozhodujúci je záujem a vôľa cvičiť a vyskúšať. Zvyšok už príde samé.
Keby ma boleli kolená, chrbát alebo mal nejaké zranenia z minulosti, nie je to pre zdravie ešte horšie?
No lepšie to už nebude. Teraz bez srandy, ak mal človek nejaké zranenia, bolesti, tak je najlepšie vychádzať z toho, že ak človek nezačne cvičiť svoje telo, tak to bude len horšie. Nie hneď, ale časom, pomaly sa to bude len zhoršovať. To je najhoršie. Nepríde to zlomovo, ale pomaličky sa to plazí. Ak by chcel niekto začať cvičiť aikido, tak mu toto umenie vie dať viaceré benefity. Po prvé, cvičíme s ohľadom na telesné dispozície. Samozrejme, treba dávať pozor, ale sme tam od toho, aby sme sa pomaly zlepšovali. Po druhé, nie som expert na telesnú regeneráciu, ale pohyby a cvičenie pomáhajú udržať a zlepšovať zdravotný stav. Pokiaľ som ale mal nejaké zranenie, tak netreba očakávať, že teraz to bude už len super. Nie, je to pomalá a dlhodobá práca. A po ďalšie, pri cvičení aikido sa človek nenaučí len techniky bojového umenia, ale všestranne rozvíja pohyby tela. A to zase vplýva na zdravotný stav.
A čo nadváha? Dá sa na aikide schudnúť?
Hmm, toto je samostatná kapitola. Rozhodne netreba čakať, že prídem na aikido, zaskáčem si a schudnem. Takto to žiaľ ani na aikide, ani nikde inde nefunguje. Surovo povedané, aikido nie je o tom, že si idem zaskákať. Aikido má niečo dať. Treba rozmýšľať, cvičiť, byť aktívny. A na druhej strane, funguje matematika. Ak chcem schudnúť, musím menej prijať a viacej vydať. Nie zase extrémne, lebo to tiež nemá význam a telo sa nastaví do „krízového“ režimu. Aby som to zhrnul – dá sa všetko, treba chcieť a ešte niečo navyše. To navyše je brutálne tvrdá vôľa a odhodlanie niečo spraviť. A to je najťažšie na tom. Aikido ale vie pomôcť pri tomto odhodlaní.
Aikido je životný štýl, aj svadba inštruktora sa niesla v tomto duchu.
Je aikido určené aj pre ženy?
No ja ti neviem, že či je určené vlastne pre mužov (smiech). Ženy tým, že nezapájajú do cvičenia toľko sily ako muži, vedia rýchlejšie aikido pochopiť. U nás pár cvičilo, takže viem o čom hovorím. Poznám pár žien, ktoré dosiahli vyššie technické stupne a musím povedať, že im to išlo veľmi dobre.
Dobre, poďme k úspechom. Ako reprezentujete Zvolen, čo sú vaše najväčšie úspechy?
Tým, že je aikido nesúťažné, neexistujú v ňom žiadne ocenenia, výhry, majstrovstvá a podobne. Zvolen a naše aikido „reprezentujeme“ účasťou na medzinárodných sústredeniach. Existujú technické skúšky, kde sú naši cvičenci už na vyšších technických stupňoch, pomaly dúfam, že dosiahnu majstrovské úrovne. Je to vlastne vizitka našej a ich práce. Vo Zvolene sa nám pred rokmi podarilo spraviť dve väčšie medzinárodné sústredenia. Zopakovať to by bola pre mňa veľká výzva. V posledných rokoch to bol Open Day na Technickej Univerzite a taktiež menšie sústredenia, z ktorých musím upozorniť na jedno. Keď sme „krstili“ približne 105 metrov nového tatami (žinenky), prišlo viacej ľudí ako sme predpokladali. Ak si dobre pamätám, bolo ich viac než 50. Veľmi husté, ale odcvičili sme relatívne v pohode. Pre účastníkov to bol skutočne nezabudnuteľný zážitok.
Na tréningoch to býva občas drsnejšie. FOTO: ARCHÍV JOZEFA PETKU
A sú teda aj nejaké neúspechy?
No aj tie sú. Keď nie sú súťaže, nie sú výhry, ale ani prehry. Napriek tomu osobne za neúspech považujem počet cvičiacich ľudí. Asi sa zmenila doba, ale približne do začiatku sezóny 1999 cvičilo aktívne asi 60 cvičencov. Potom sa to zmenilo, stagnovalo, až na súčasný stav. Ľudia akby boli lenivejší, nechce sa im veľmi hýbať. Možno hovoriť aj o pracovnom vyťažení, ale tréningy sú vo večerných hodinách, teda ide len o vytvorenie istého návyku, stereotypu. Nič iné. Ale snáď to bude tým počtom ľudí aj lepšie. Väčšina však ešte našťastie chce na sebe pracovať...
Kde sa vo Zvolene cvičí aikido?
Už pár rokov cvičíme v telocvični SOŠ Drevárskej, na Lučeneckej ceste v Môťovej. Tréningy sú v súčasnosti dvakrát týždenne. Je to síce menej ako v minulosti, ale ten čas sa snažíme efektívnejšie využiť. Tak snáď to nebude mať dopad na efektivitu tréningov, práve naopak.
Autor: sč, jp
