Pravdepodobne je posledným slovenským zajatcom z tábora Stutthof, ktorý ešte žije. Dnes býva v Liptovskom Jáne.
VÍGĽAŠ. Ján Paciga je najstarším vígľašským rodákom (narodený r. 1925) – účastníkom protifašistického odboja. V deň výzvy Slobodného povstaleckého vysielača v Banskej Bystrici – 29. augusta 1944 – sa spolu s ďalšími Vígľašanmi zapojil do odbojovej činnosti v Slovenskom národnom povstaní. Spolu s nimi plnil úlohy bojovej jednotky v úseku Zvolen – Detva a v priestoroch Poľany. Začiatkom októbra 1944 nastúpil k vojenskému útvaru v Brezne. Jeho prápor mal neskôr brániť prechodu nemeckých vojsk k Banskej Bystrici. Pri Harmanci ich Nemci odzbrojili a odvliekli do bystrickej väznice. Tu sa Ján stretol so svojím bratom Ondrejom.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
V posledných októbrových dňoch bolo povstanie potlačené. Väzňov čakal dlhý peší presun cez Zvolen, Hronskú Dúbravu a Kremnicu až do Turca. V Diviakoch pre nich čakal vlak zostavený z uzavretých nákladných vagónov. V každom vagóne bolo 60 až 65 zajatcov. Cez Vrútky, Žilinu, Čadcu a Bohumín sa dostali až na poľské územie. Ich dlhá a nekonečná cesta končila až v Gdaňsku pri Baltickom mori. Nákladnými autami boli prevezení do koncentračného tábora Stutthof, postaveného už v septembri 1939. Väzni boli zaraďovaní na veľmi ťažké výkopové, betonárske a prekladacie práce, pri ktorých padali od únavy. Jánov starší brat Ondrej vždy hovoril o úteku z tábora. Nakoniec ho aj uskutočnil. Jána dozorcovia vypočúvali a zbili. Jeho brata po 2-3 dňoch Nemci chytili a zbitého dovliekli do tábora.
Po pár dňoch, keď sa už blížil sovietsko-nemecký front, začala evakuácia tábora. Asi na štvrtý deň úmorného pochodu počas silného súmraku sa Ondrej rozhodol pre ďalší útek. So sebou zobral aj mladšieho brata. Dni a noci vyhladovaní a vyčerpaní brázdili po poliach a húštinách a vyhýbali sa nemeckým vojakom. Viackrát sa zastavili i pri osamelých obydliach Poliakov. Ján si spomína najmä na rodinu Maximiliána Schulereckého, ktorý v nebezpečnej situácii riskoval život svojej rodiny a rozhodol sa urobiť všetko pre záchranu mladých bratov zo Slovenska. Raz, len čo vyšiel Ondrej z úkrytu, ozval sa veľký krik po nemecky. Ukrytý Ján počul ako Ondreja Nemci zbili a odviedli.
S približujúcim sa frontom boli domáci prinútení k evakuácii. Ján zhodil svoju vojenskú uniformu a dostal obnosený civilný oblek. Počas prechodu frontu sa niekoľko dní skrývali vo vyhĺbených úkrytoch. Jeden z delostreleckých granátov vybuchol v blízkosti primitívne vykopaného dreveného bunkra. Tu sa Ján a jeho záchrancovia dočkali oslobodenia sovietskou armádou. Po dni odpočinku sa vrátili do domu pána Szulereckého. Našli ho v žalostnom stave. Vo vnútri boli dvaja zabití nemeckí vojaci, na dvore traja. Keď sa front viac vzdialil, Ján si obliekol svoju odloženú uniformu. Neskôr ho odviezli na vojenskú komandatúru sovietskej armády v obci Bislawa. Tu mu dali dobre najesť a po vyšetrení sa vrátil k rodine Szulereckej.
Počas cesty domov na Slovensko stretával dobrosrdečných ľudí, ktorí mu dali prenocovať a najesť. Cez východné Poľsko a východné Slovensko sa dostal ku svojej matke do Vígľaša. Brat Ondrej sa vrátil na Slovensko s podlomeným zdravím.
Autor: Milan Sliacky