ZVOLEN. Kniha Slováci v Stutthofe – prešiel som bránou smrti je rozprávaním Pavla Úkropa. Spomína na zajatie v Slovenskom národnom povstaní, transport do tábora a nekonečné pochody, kde im spoločnosť robila všadeprítomná smrť. Umierali hladom, vysilením aj pod guľkami strážcov. Umierali a ich telá už ani nemal kto zahrabať. Lemovali cesty pred postupujúcou Červenou armádou.
Z tisícšesťsto zajatcov sa domov vrátilo okolo tristo. Autor knihy si v závere neodpustil výčitku, že nikto sa nezaujíma o zvyšných 1300 ľudí, ktorí sa kdesi stratili. Umreli v slovenských uniformách, no Slovensko akoby na nich zabudlo.
„Je to tak. Tých 1300 ľudí jednoducho zmizlo. Nie sú o nich žiadne záznamy, neexistuje cintorín, na ktorom by sa dali nájsť ich mená. Chápem tých, čo prežili, že to považujú za krivdu. Niektoré veci na Slovensku nevieme doceniť,“ hovorí riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev.
Tisíctristo vojakov stratil Slovenský štát aj vo vojne proti Sovietskemu zväzu. Tieto mená sú zdokumentované.
Kým jedni umierali za štát, ktorý sa pridal k hitlerovskému Nemecku, druhí umierali, pretože bojovali proti nemu. Obe skupiny spája jedno – poslúchli rozkaz.
V ruskom ťažení išlo väčšinou o obete, ktoré zomreli v boji alebo na následky zranení, v nemeckých lágroch zomierali hladom v neľudských podmienkach, na vysilenie pri nekonečných pochodoch, pri pokusoch zohnať si aspoň nejaké jedlo... Tých dôvodov by sme našli desiatky. Skúšali sme nájsť odpovede v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. Snáď nie je situácia až taká zlá. Opak je pravdou. Je ešte horšia ako sme čakali.
Mobilizácie
Povstanie malo dve mobilizácie, pri ktorých sa robila aj evidencia. Stav vojska sa z počiatočných 18-tisíc zvýšil až na 60-tisíc. Nie pre všetkých malo vedenie adekvátnu výzbroj.
Nemcov nezaujímalo či sa vojak zapojil do bojov alebo nie. Pre Nemcov boli súčasťou armády, ktorá sa zo spojenca zmenila na nepriateľa. Boli zradcovia a banditi a bolo jedno, že proti nim nevystrelili ani jeden náboj. A to sa odrazilo aj pri postojoch k zajatým vojakom.
„Ešte akú – takú úctu vedeli vzdať k dôstojníkom, no obyčajní vojaci pre nich nič neznamenali,“ vysvetľuje Mičev a dodáva: „V podstate to bolo na individuálnom rozhodnutí nemeckého veliteľa čo s vami bude. Ešte aj tí, ktorí skončili v tábore mohli niekedy hovoriť o šťastí, pretože iných zastrelili priamo na mieste.“
Kožu si viacerí zachránili aj tým, že súhlasili so vstupom do domobrany. Pre ostatných boli zradcovia, najmä keď vstúpili do Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy.
Riaditeľ Múzea SNP Stanislav Mičev. FOTO: MILAN SUJA
Koniec vojny sa prejavil nedostatkom potravín, zásobovanie viazlo, prednosť dostávala armáda, potom civilné obyvateľstvo a zajatci boli na samom konci. Preto sa im strava niekedy neušla vôbec. „Navyše, ak neboli schopní pracovať, likvidovali ich,“ vysvetľuje riaditeľ múzea. Podľa neho si treba uvedomiť aj vzťah „nadradenej“ nemeckej rasy k „menejcenným“ Slovanom, ktorý sa na správaní k našim vojakom tiež prejavil. Aj keď Rusi, Ukrajinci či Bielorusi boli na tom ešte horšie ako Slováci. Trochu lepšie sa zasa mali západní zajatci, no nie vždy to platilo.
Čakala ich guľka
Zajatecké a koncentračné tábory Nemci pred postupujúcimi sovietskymi vojskami obyčajne úplne zlikvidovali. Stálo ich to veľa energie, no tento systém nezmenili, až na výnimky, do samého konca vojny. A ľudia? Tí čo boli schopní kráčať, museli kráčať. Keď nevládali, čakala ich guľka. Guľka pre nich v tej chvíli nebola trestom, ale vyslobodením z útrap.
Dnes je ťažko pochopiteľné prečo sa Nemci až do posledného dňa vojny tak dôsledne držali svojho systému. Hitler ich dvanásť rokov presviedčal, že niektoré národy sú podľudia a nezaslúžia si dobré zaobchádzanie. Do poslednej chvíle verili aj v jeho zázračnú zbraň, ktorá zmení situáciu na frontoch a privedie ríšu ku konečnému víťazstvu. Ďalšou ilúziou bola viera v separátny mier so západnými spojencami, s ktorými by sa mohli postaviť na odpor proti Sovietskemu zväzu.
„Prečo ich brali do tylu? Boli to svedkovia udalostí a na druhej strane takto odsúvali pracovnú silu, ktorá sa ešte ako tak dala využiť,“ vysvetľuje Mičev.
Neznáme počty obetí
Aj tisíctristo Slovákov zomrelo buď v tábore Stutthoff a okolitých táboroch alebo na ceste smrti. Ich telá sú zrejme roztrúsené po celom Baltickom pobreží. Alebo aj inde. „Bežne sa stávalo, že väzňov naložili na loď a tú potom na mori potopili. Takýchto prípadov bolo veľmi veľa,“ dodáva riaditeľ múzea. Takéto „riešenie“ obyčajne nezanechávalo žiadnych svedkov.
Koľko obetí si z radov Slovákov vyžiadala druhá svetová vojna? Presné čísla by ste nenašli. „To sú veľmi ťažké počty. Bohužiaľ, nikto sa tomu nevenoval, preto nevieme povedať, koľko ľudí zahynulo v zajateckých alebo koncentračných táboroch. My nepoznáme ani presnú štatistiku padlých v Slovenskom národnom povstaní,“ priznáva riaditeľ Mičev. Predpokladá sa, že Nemci odvliekli 20 až 30-tisíc slovenských zajatcov. Nie všetci putovali za hranice, časť z nich využila nemecká branná moc pri prácach na Slovensku.
Prečo sme k svojej histórii takí nevšímaví? Nič nerobiť je ľahšie, pritom vo viacerých krajinách si s tým dali prácu. Takmer vo všetkých.
Riaditeľ múzea pozná jeden spôsob ako sa dopátrať k aspoň nejakej štatistike. Museli by sme vytiahnuť údaje zo všetkých matrík z rokov 1939 – 1945. Pri každom úmrtí je zaznamenané, za akých okolností dotyčný zomrel. Prečo to niekto neurobil, keď sa to dá? Čiastočne je brzdou aj zákon na ochranu osobných údajov. „O nejakú osobu sa môžete zaujímať, len keď ste jeho rodinný príslušník alebo máte od príbuzného takého poverenie,“ vysvetľuje Mičev. O niečo podobné, no podstatne v menšom, sa už pokúsilo aj Múzeum SNP, ktoré zmapovalo takzvanú Partizánsku republiku. Neveľká brožúrka obsahuje výpisy z matrík v deviatich obciach, ktoré republiku okolo Kalištia tvorili.
Existuje tiež práca šéfa archívu z Trnavy, ktorý sa z evidencie vojenských osôb pokúsil dať dokopy padlých v povstaní. Jedna práca, na ktorej robil niekoľko rokov.
Nestíhali
Na konci vojny ustupujúci Nemci viaceré archívy zničili. Evidencia v tej dobe už tiež viazla. Pri prvých transportoch do Auschwitzu mal každý kartičku s fotografiou, menom a číslom. Podľa nej sa dal človek identifikovať. Pri ďalších veľkých transportoch sa od toho upustilo z jednoduchého dôvodu. Nestíhali. A tak ľudí obrali o všetko, potom ostrihali, a tí ktorí evidentne nemohli pracovať ako tehotné ženy, deti či starci išli rovno do plynu. Žiadna evidencia sa nerobila. Denne zabíjali aj tridsaťtisíc ľudí.
