HRIŇOVÁ. Štefan Malatinec má dnes sedemdesiatpäť rokov a prišiel nám vyrozprávať, ako prebiehala vojna na Podpoľaní. Jeho rozprávanie je zmesou vlastných spomienok a spomienok ľudí, ktoré si neskôr vypočul.
Štefan dnes žije vo Zvolene, no v čase vojny jeho rodina bývala v Hriňovej, v časti Krivec, pod Raticovým vrchom.
„Aj keď som mal iba štyri a pol roka, niečo som si predsa len zapamätal,“ hovorí a po chvíli dodáva: „Navyše, k nám chodili často ľudia. V sobotu, v nedeľu či vo sviatok prišli Krepáčovci, Hažmuchovci a spomínali...“ Potom vysvetlí, že Hažmuchovci nie sú priezviskom ale prímením. „Ja som Malatinec, no volali nás do Jagodov,“ vysvetľuje. Na lazoch v Podpoľaní je to úplne normálny jav.
Bombradéry
Malé dieťa sa v tej ťažkej dobe možno nedokázalo orientovať, no nasávalo z obáv svojho okolia, zo strachu rodičov, z nepokoja... Prvé Štefanove spomienky sú preto vojnové udalosti.
Spomína si napríklad na veľkú skupinu bombardérov, ktorá prelietala ponad Poľanu. Obrovské množstvo spojeneckých lietadiel letelo z juhu na sever. Čo išli anglo-americké bombardovacie zväzy zničiť, nevedel vtedy a nevie ani dnes. No spomienka na hukot stoviek motorov je zapísaná hlboko. O tom, že ide o Angličanov a Američanov, mu povedal brat, ktorý mal vtedy dvanásť rokov. Bolo leto 1944, relatívne pokojný čas pred povstaním.
Civilné oblečenie
Základné body svojho rozprávania si Štefan pripravil na papier, a tak plynulo prechádza k ďalšiemu.
Po potlačení povstania a rozpustení slovenskej armády sa každý snažil dostať čo najskôr domov. „Veľa vojakov prišlo aj k nám, každý z nich pýtal civilné oblečenie. Otec takmer všetko rozdal,“ vysvetľuje. Iba najnovší oblek si chcel nechať, no nakoniec ho dal vojakovi, ktorý bol zo Žibritova. Ten mu sľuboval, že oblek po vojne vráti, no už sa nikdy neukázal. „Ktovie, či prežil?“ dodáva Štefan.
Cesta do mlyna
V to leto bola veľmi dobrá úroda. Gazdovia si nasušili dosť sena a uskladnili veľa obilia. Po potlačení povstania zavládla neistota. Viacerí ľudia sa báli cestovať, všade sliedili Nemci, ktorí boli schopní zabiť človeka aj pre nejakú maličkosť.
Do mlyna sa robil vždy poradovník, Malatincovci mali ísť mlieť na jeseň. Problém bol, že už im to žiaden furman nechcel odviezť, hoci išlo iba o päťkilometrovú vzdialenosť. Báli sa, že im zrekvirujú povoz. Nakoniec sa našiel jeden odvážlivec s volmi a ten im obilie do mlyna u Žiakov odviezol. Volal sa Ján Ďurica, bol z Raticovho vrchu. Nebolo im všetkým jedno, keď počuli ako v hriňovských horách strieľa guľomet. „Otec ho veľmi spomínal, aký bol ľudský a odvážny. Iba vďaka nemu sme v čase bojov mali dostatok stravy,“ vysvetľuje Štefan.
Hľadali partizánov
Nemci ovládli územie, no viacerí povstalci zostali ukrytí po domoch. To Nemci vedeli, a preto často robili razie, pri ktorých hľadali partizánov. Jednu takú pribehlo ohlásiť dievča od Žilíkov. Dobehlo do Hažmuchov a povedalo, že po chodníku od Šovčíkov ide skupina Nemcov. Štefanov otec rýchlo bežal po úvrati domov, chcel varovať troch vojakov a jedného vojenského lekára, ktorí sa v jeho dome ukrývali. Keď im povedal o Nemcoch, lekár ostal v šoku. Nebol schopný pohybu.
Ďalší ušli, no každý iným spôsobom. Jeden si do ruky zobral vidly, prehodil cez plece starú kabanicu a prešiel popri Nemcoch úplne nenápadne. Vyzeral ako gazda, čo práve ide na pole. Ďalší nemal toľko chladnokrvnosti a dal sa do behu. Bežca Nemci zaregistrovali pri Sklepárovom múre. Dôstojník zobral jednému z vojakov pušku a napriek veľkej vzdialenosti po ňom vystrelil. Trafil ho, slabinou mu guľka vyletela. Skotúľal sa do jarku, potom sa úžľabinou priplazil do Hriníkov. Písali sa Matuškovci.
Nemci tušili, kde asi bude utečenec, no najprv sa zastavili u Malatincov. Jeden z nich sa po česky spýtal na partizánov a cudzích ľudí. Štefanov otec mu odpovedal, že v dome nie je nikto cudzí. Uverili mu. Keby dom prekutali, našli by už spomínaného lekára. Nezdržiavali sa možno aj preto, lebo museli hľadať postreleného utečenca.
U Hriníkov sa pýtali rovno, kde je postrelený vojak. Tí, samozrejme, nič nevedeli. Vôbec netušili, že sa u nich niekto ukryl. Hlavu rodiny postavili k múru a boli by ho zastrelili, keby nevybehla dcéra, ktorá vedela trochu po nemecky a otca obránila. Nechali ho tak.
Až keď Nemci odišli, zranený vojak zišiel dolu zo šopy. Potom ho preniesli k lekárovi a ten ho ošetril. Našťastie, výstrel mu nepoškodil žiadne orgány. Neskôr vojaci aj s lekárom odišli.
Nemci sa s nikým nemaznali. Hľadali partizánov, ktorých bez milosti strieľali. „Za Nemeckou stretli úbožiačku s veľkým batohom. Všetci ju volali Marka z Polianok. Bola postihnutá a všetko opakovala po druhých. Zopakovala aj vtedy, keď na ňu Nemec zreval či je partizánka. Zastrelili ju,“ dodáva Štefan Malatinec.
Zapaľovali domy
Na začiatku roku 1945 sa front začal približovať k Hriňovej. Prvý dotyk s vojnou zažili domáci vtedy, keď začali Rusi strieľať delami a mínometmi z Dobročských vrchov. Po celej úboči boli v bielom snehu čierne fľaky po výbuchoch. „Kto v ten deň nenachoval dobytok do ôsmej, už ho nenachoval. Práve o ôsmej začalo ostreľovanie,“ spomína Štefan. Všetci sa ukryli, Malatincovci sedeli v kamenej pivnici.
Pri ústupe Nemci niektoré domy zapaľovali. Aj dom Hukľovcov na Raticovom vrchu. Pritom nemali žiaden dôvod. Sused Húsovan nechal všetko tak a chcel rodine pomôcť, preto začal dom hasiť. Nemci ho bez milosti zastrelili, ostali po ňom štyri deti.
Zapálili aj Hukľovcov na Blate. Urobili to vojaci, ktorí predtým u nich niekoľko dní bývali. Vyjedli im, čo sa dalo, gazdiná musela pre nich variť a pri odchode sa „poďakovali“ zapálením domu. Drevenica zhorela a rodina sa v zime ocitla bez strechy nad hlavou.
Dom ešte horel, keď prišli do dvora Rusi. Keď si vypočuli, že to urobili nemeckí vojaci, vybrali sa po ich stopách. Podarilo sa im ich zajať na Skliarove. Dovliekli ich naspäť do Hriňovej, až k zhorenému domu a na dvore ich popravili.
Obavy pred Rusmi
Na príchod Červenej armády ľudia napriek tomu čakali s obavami. Uvedomovali si, že sme spolu s Nemcami začali vojnu proti Sovietskemu zväzu. Aj štátna propaganda všade hovorila o Rusoch ako o neznajbohoch. Hriňovčania rátali aj s tým najhorším. „Veľmi sme sa báli,“ spomína Štefan na čas, keď sa všetci Jagodovci zišli pod konicou a pozerali, ako sa z Raticovho vrchu blíži veľká skupina červenoarmejcov. Prišli až do doliny, no keď sa priblížili, všetci domáci niekam zaliezli.
Rusi ale nikomu neublížili. Vojakov bol síce plný dvor, no tí sa iba trochu ohriali a porozprávali. Potom išli ďalej. Nikomu nič nezobrali. Iba kone nachovali senom, ktorého mali ľudia dosť.
Nezmohli sa na odpor
Jeden večer prišli do Malatincov dvaja ruskí vojaci s rádio-stanicou. Plášťami zakryli okná, čo sa dovtedy nemohlo robiť, pretože Nemci chceli vidieť dovnútra. Vojaci niečo robili s vysielačkou, všetci ostatní v dome museli byť ticho.
Naraz obaja vyskočili, pretože pred domom počuli hluk. Chytili zbrane a zastali si ku dverám. Jeden vopchal nohu do dverí a odchýlil ich, druhý stál uprostred miestnosti. Keď neznámi vošli do pitvora, muž prudko otvoril dvere a vojak uprostred miestnosti ich s nabitou zbraňou okríkol. Boli to dvaja mladí Nemci a nezmohli sa na odpor. Iba zodvihli ruky.
Štefanova mama prosila Rusov, aby zajatým vojakom nič neurobili, tí ju ubezpečili, že ich ušetria. Jeden mal devätnásť, druhý dvadsaťjeden rokov.
Viezli ho v koryte
Jedno popoludnie musel Štefanov otec pomôcť Rusom odniesť pol vreca nábojov do pušiek a samopalov. Išli smerom do Fangov. Keď zaniesol náboje až k domu, Rus mu povedal, aby ich položil na gang a utekal späť domov. Otec sa vybral najkratšou cestou.
„Košútovym jarkom sa dostal hore ku Gelienke, no keď vyšiel spoza domu, odrazu sa proti nemu hnal kôň a nemeckí vojaci,“ spomína syn. Otec sa rýchlo ukryl. Nemci zastali presne na mieste, kde bol ukrytý, pretože boli pred strmým zrázom. Z úkrytu dobre videl, ako kôň ťahal drevené koryto, v ktorom ležal ťažko zranený nemecký dôstojník. Hrozne kričal od bolesti.
„Veľa ľudí pozná veľa príbehov. Škoda, že ich nikto nikdy nezverejní. Niekto sa hanbí, niekto sa bojí, niekto jednoducho nechce. Mám sedemdesiatpäť rokov, no čo je to, keď niečo spomeniem niekde pred krčmou. To poslucháči pustia jedným uchom dnu a druhým von. Keď sa to uverejní v novinách, to už je iné,“ dodá Štefan na záver a pre istotu sa ma opýta: „Zverejní sa to?“ Odpoveď poznáte.
