ZVOLEN. Asfaltová cesta vedie popri záhradkách. Okolie dýcha pokojom, človek má chuť vystúpiť z auta a ďalej pokračovať pešky. Slnečná obloha a krásne prostredie mi na chvíľu dávajú zabudnúť, že je bežný pracovný deň. Už len to slovo „pracovný“ sa do tohto prírodného prostredia nehodí.
To miesto je priam stvorené na oddych. Pritom sa nachádzam iba pár minút chôdze od rušných ulíc mesta. Borová hora má v sebe niečo slovami ťažko definovateľné. A hoci tomu niečomu nedávam patričnú definíciu, človek akoby práve tu vedel najlepšie precítiť to prírodné, čo má v dedičnej výbave každý z nás.
Borová hora je miestom, kde zabudnete na svoje starosti.
Zákaz vjazdu
Vystupujem z auta, ktoré som zaparkoval tak, aby nikomu nezavadzalo. Mám dojem, že sa sem každú chvíľu vrúti autobus miestnej hromadnej dopravy, vystúpia z neho desiatky cestujúcich a autobus sa na kruhovej ploche bez problémov otočí a vráti sa rovnakou cestou, ako prišiel. Autobus je však iba fatamorgánou, pokojne som mohol parkovať aj uprostred plochy. Alebo pred bránou, na ktorej je značka „zákaz vjazdu“.
Žiadni cestujúci, žiadni návštevníci... Som sám.
Skôr ako vkročím do areálu, rozhodnem sa preskúmať opustenú budovu ešte pred vchodom do areálu. Je kúsok pod cestou, už dávno nemá okná a ani dvere. Dovnútra neprší a prízemie je „celkom vyriadené“. Dôvod vidieť hneď po vstupe. Skejtbordisti si tu postavili betónové rampy. Na ne nás upozornila jedna čitateľka. Myslí si, že rozpadnutá budova nie je najlepším prostredím pre športové aktivity mládeže. Izoláciu, ktorá trčí zo stien, považuje za zdraviu škodlivú. Či je to tak, som nezistil. Podobných stavieb sa za komunizmu postavilo veľmi veľa.
Zákaz vstupu
Nechávam skejtbordistov na pokoji. Prechádzam popri oplotení bývalého areálu liečebne, plot kdesi dávno zmizol, nahradila ho páska s viditeľným nápisom „zákaz vstupu“. Z úcty k zákonom ju neprekročím a popri páske sa dostávam ku vchodu. Tam už žiaden zákaz nie je, okrem už spomínanej dopravnej značky.
Ten zákaz vstupu na páske ma trochu desí. Prečo si niekto dal toľko práce? Čaká ma niečo nebezpečné? Kým si stihnem odpovedať, ide mi oproti mladý párik. Sú na prechádzke, vychutnávajú si každý krok. Prezreli si areál, chvíľku postoja pri jednej z informačných tabulí a bez náhlenia vyjdú von. Cítiť z nich pohodu, preto obavy zahadzujem za chrbát.
Deň Borovej hory
Uvažujem, že s tým zákazom to nemôže byť také zlé, veď koncom mája sa tu konal Deň Borovej hory. Kultúrno-spoločenské podujatie zorganizovalo občianske združenie Podborovský spolok, pomohlo aj mesto Zvolen.
„Akciu podporilo úhradou za stavbu a demontáž pódia,“ spresnil neskôr hovorca mesta Martin Svatuška.
Na akcii dokonca vyhrávala dychovka, presnejšie Vojenská dychová hudba zo Sliača a po nej ešte dve hudobné skupiny.
Desiatky návštevníkov prišli aj napriek nepriaznivému počasiu. Prečo nie, veď opustený areál doslova volá po využívaní ľuďmi. Len mi to akosi nepasuje s páskami a zákazom vstupu.
Bude patriť mestu?
Areál bývalej liečebne na Borovej hore patrí v súčasnosti Banskobystrickému samosprávnemu kraju. Ten sa ho už v minulosti pokúsil predať, našťastie, neúspešne. To našťastie by som si ako objektívny autor mohol odpustiť, no celkom subjektívne si myslím, že najlepšie by bolo, keby bývalá liečebňa patrila mestu. Vedenie Zvolena si to, našťastie, myslí tiež a už dlhšiu dobu má eminentný záujem dostať areál Borovej hory do svojho vlastníctva.
„Primátorka Zvolena Lenka Balkovičová sa netají tým, že by tento kúsok prírody s významnou historickou hodnotou rada videla v majetku mesta. Celý proces je momentálne v rovine komunikácie medzi samotným mestom a BBSK,“ informoval nás mestský hovorca.
Podľa neho už predstavitelia kraja súhlasili s výmenou pozemkov pod areálom za pozemky pod niektorými školami v správe BBSK, pod Divadlom J. G. Tajovského a pod cestami patriacimi do správy BBSK na území mesta Zvolen.
„V súčasnosti sa zo strany BBSK spresňuje práve otázka ciest a pozemkov pod nimi,“ doplnil Svatuška.
Pýtali sme sa toho viac, no hovorca nás s ďalšími otázkami odkázal na vedenie kraja. Skúšali sme, no bezvýsledne.
Kelti a jazero
Prechádzam k jazierku, pri ktorom pred dvomi tisícročiami možno sedávali Kelti. Aj oni zrejme cítili čaro Borovej hory, boli predsa oveľa bližšie prírode , ako sme dnes my.
Keltov na Borovú horu umiestnil Jaromil Húsenica, ktorý v rokoch 1952 až 1955 skúmal lokalitu Borová hora pre zamýšľané vybudovanie arboréta Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene. V rámci tohto výskumu objavil zaujímavé nálezy, ktoré podľa neho dokazujú prítomnosť Keltov.
Tí určite nevedeli, že sedia na „travertínovom pahorku, ktorý sa od pleistocénu vyvíja na tektonickej poruche usádzaním a vrstvením minerálov vyzrážaných z vôd. Silný minerálny prameň, z ktorého sa bohatý fenomén Borová hora utvoril, doposiaľ vyviera na temene kopca ako prameň Jazero.“
Posledné slová som si požičal z informačnej tabule, ktorá je na rozdiel od budov bývalej liečebne tuberkulózy a respiračných chorôb nepoškodená.
Toluén na záver
Budovy sú dnes najväčšou škvrnou Borovej hory. Podpísal sa na nich nielen zub času, ale aj tesáky vandalov schopných zničiť takmer všetko. Prečo máme takúto potrebu, je mi záhadou. Pretože môžeme, odpovedám si opatrne prechádzajúc miesta ako stvorené pre kulisy hororu.
Usmejem sa pri tabuli nad vchodom oznamujúcej, že tu bola počas povstania partizánska nemocnica. Tabuľu na budovu umiestnili pri desiatom výročí SNP a vydržala viac ako okná alebo dvere. Vlastne všetko, čo sa dalo odniesť a prípadne speňažiť, je už preč. Tak ako všetko, čo sa dalo v tejto stavbe od známeho zvolenského architekta Gustáva Stadtruckera rozbiť, je dnes rozbité.
Kým informácia o partizánskej nemocnici je zatiaľ nedotknutá, podstatne novšia tabuľa s nápisom „Vstup zakázaný. Majetok BBSK“ viacerých podráždila. Zákaz je prekrytý nasprejovaným „niečím“.
Opäť tá zrejmá potreba ničiť, tá túžba urobiť niečo zlé. Bez toho, aby ma niekto potrestal. „Môžeš ma vieš čo...“ akoby som počul fiktívneho vandala.
Moje úvahy o ľudskej sprostosti končia, keď mi prievan do tváre odkiaľsi zavanie toluénové výpary. Uvedomujem si, že fikcia sa mi práve zhmotňuje. Radím spiatočku, veď až tak veľmi nástojčivo odpovede na svoje otázky vlastne ani nepotrebujem.
Napriek tomu, aj napriek zákazom vstupu, tá malá prechádzka Borovou horou stála za to.
FOTO: MILAN SUJA
