ŽELEZNÁ BREZNICA. Druhá svetová vojna sa väčšiny Slovenska tragicky dotkla až na svojom sklonku. Od vyhlásenia Slovenského národného povstania až po koniec vojny napísal osud mnoho drám, v ktorých sa väčšinou nedobrovoľne ocitli aj naši rodáci.
Jeden príbeh nám poslal Anton Janák zo Železnej Breznice, v ktorom opísal rozprávanie svojho otca. Ten už dávno nežije, no počas vojny zažil toho viac ako dosť a o svoje spomienky sa v minulosti podelil so svojimi blízkymi. „Zažil to v dobe, keď som ja ešte nebol ani na svete,“ spomína syn. Otcovo rozprávanie bolo najmä o Slovenskom národnom povstaní, kde bojoval ako vojak, no najmä o koncentračnom tábore Klaindenbach, do ktorého sa dostal po zajatí Nemcami, a v ktorom prežil osem mesiacov.
„Z jeho rozprávania som sa dozvedel všetko o tom, ako to bolo v povstaleckej armáde a potom v koncentráku,“ dodáva Anton.
Dôstojník na ňom sedel
Otec sa mu posťažoval najmä na to, ako na ňom doslova sedel, jeden dôstojník. Ten ho, akoby za trest, posielal vždy do predných bojových línií. Prečo to robil, neprezradil vtedy a neprezradil ani nikdy inokedy.
Vojna prináša aj takéto momenty. Ľudia sa pri dotyku so smrťou správajú rôzne, svoju chybu si uvedomil aj spomínaný dôstojník.
S Janákom sa nakoniec stretli, keď boli obidvaja zranení. Akurát, že dôstojník bol na tom podstatne horšie. Na prahu smrti si Janáka všimol a chcel mu niečo povedať, no už nemal veľa síl.
„Prepáč,“ vyšlo z dôstojníkových úst a to bolo všetko. Vzápätí umrel.
Závideli mŕtvym
Spomienky na zajatie nie sú pre rozprávajúceho ľahké. Zajatci trpeli hladom, kántrili ich choroby, ťažká práca aj svojvôľa strážcov.
Život jednotlivca bol bezcenný, išlo predsa iba o kus, z ktorého možno aj na konci vojny niečo zužitkovať. Ak mu hodili krajec suchého chleba, mal šťastný deň. Vlastne každý deň, ktorý zajatci v táboroch, na pracoviskách či pri presunoch prežili, mohli považovať za šťastný. Alebo aj nie.
Viacerí sa netajili tým, že závidia mŕtvym. Pud sebazáchovy a túžba po slobode, rodine či vlasti boli väčšinou silnejšie. Život bol neustálym bojom o prežitie. Zo dňa na deň, a ako taký si niekedy vyžadoval podstúpiť aj to najväčšie riziko. A zúfalí ľudia ho aj podstupovali.
Hľadali cibuľu
„Najviac sa ma dotklo, keď otec spomínal príbeh, ako sa mu aj s ďalšími zajatcami podarilo vzdialiť pri presune z pracoviska do lágra,“ spomína Anton Janák. Nechceli ujsť, zoslabnutí by na úteku dlho nevydržali.
V tábore zajatcov boli rozšírené rôzne choroby, z nekvalitnej stravy mávali hnačky. Štyria z našich zajatcov sa rozhodli, že musia niečo proti hnačke nájsť.
„Vedeli, že na to pôsobí cibuľa, a preto sa ju pokúšali zohnať v jednej nemeckej osade,“ hovorí Anton Janák o otcovom riskantnom čine. Cibuľu si nakoniec do tábora nedoniesli, pretože na tajnom „výlete“ ich prichytili gestapáci. Anton Janák ešte aj dnes spomína na to, ako sa mu pri otcovom rozprávaní tlačili slzy do očí. Nemci ich bili pažbami pušiek. Museli kráčať, nesmeli sa obzerať dozadu a oni ich mlátili a mlátili. Pritom dobre vedeli, že po príchode do lágra ich za pokus o útek zlikvidujú. Taký bol vtedy trest za útek. Zastreliť a predtým ešte človeku spôsobiť muky.
Zastrelenie však mohol nariadiť iba veliteľ tábora, takže aj krutí strážcovia museli svoje zabijácke chúťky trochu krotiť.
Nakoniec ich veliteľ nedal zastreliť, čím štvoricu utečencov ochránil od istej smrti. „Nemci nevedeli, že veliteľ je v skutočnosti Žid,“ hovorí pán Anton. Jeho otca si raz pri presune zapamätal, pretože mu pomohol s ustrojovacími remienkami.
Otec pána Antona sa nakoniec zo zajatia vrátil, no tvrdý život v lágri sa na jeho zdraví navždy podpísal. Po vážnej chorobe zomrel ako 56-ročný.
Povedzte nám príbeh svojej rodiny
Vráťte sa s nami o sedemdesiat rokov alebo si aj vy spomeňte na rozprávanie otcov či starých otcov, nájdite staré fotografie, oprášte zažltnuté listy... Každý príbeh z vojny je hodný zaznamenania, keď už pre nič iné, aspoň preto, aby sa na ňu nezabudlo.
Ak ste si pri čítaní týchto riadkov na niečo zaujímavé z vojny spomenuli, zavolajte nám na číslo 0907 771 314.
Prípadne napíšte na adresu redakcie (MY Zvolensko-podpolianske noviny, Námestie SNP 87/8, Zvolen, 960 01) alebo e-mail: milan.suja@petitpress.sk.
