Paulendovci bývali vtedy vo Zvolenskej Slatine pri hlavnej ceste, dnešná Ulica Slovenského národného povstania, v normálnom sedliackom dome, kde sa v malých priestoroch tlačili dve rodiny. „Vpredu bola strýcova izba, potom spoločný pitvor a za ním naša izba,“ začína svoje rozprávanie Ján Paulenda. Potom sa ma spýta, či vôbec viem, čo je to pitvor. Keď prisvedčím, môžeme sa dostať k vojnovému príbehu, pre ktorý sme sa vybrali na návštevu do Zvolenskej Slatiny.
Okná na dome prekryl hrubými doskami
Jánov otec bol nútene nasadený na prácach v Nemecku. Nasadenie v Tretej ríši hrozilo aj Jánovi, už bol aj pripravený na odchod, no potom niekto povedal, že sa to týka iba šestnásťročných. Ján a asi pätnásti ďalší šestnásť rokov nemali, a tak mohli ostať doma. Jednému dokonca chýbal do šestnástich narodenín iba jeden deň. Nezobrali ho, nemecká presnosť sa prejavila.
Po odchode otca sa z Jána stal v dome gazda. „No gazda... Ostala nám len jedna krava, hoci sme predtým mali dve kravy a dva voly. Strýcovcom tiež ostala iba jedna krava. Všetko ostatné zobrali Nemci na stravu,“ spomína Ján, ktorý býval ešte s matkou, dvoma sestrami a starkou.
Frontové boje nezadržateľne postupovali k Slatine, a preto Ján okná na dome prekryl hrubými doskami, aby sa dnu nedostali prípadné črepiny z granátov.
„V dome u nás vtedy bývali okrem jedného Nemca aj traja Maďari, ktorí bojovali na nemeckej strane. Každý večer som im musel priniesť slamu, ktorú si rozhodili po zemi a spali na nej,“ vysvetľuje. Jeden večer, keď vyšiel von a pozrel sa smerom na Očovú, uvidel na poli niekoľko postáv. Boli v bielom oblečení. Povedal to Nemcovi, ten vybehol tiež. Keď sa vrátil, bol od strachu pre istotu biely on. To čo videl, nekomentoval a ráno zmizol, rovnako tak Maďari. Biele postavy boli ruskí vojaci.
Ostreľovanie
O šiestej ráno išiel Ján nachovať kravu, no musel sa vrátiť, pretože naokolo už vybuchovali granáty. Rusi začali ostreľovať Slatinu a ostreľovali ju asi hodinu. Strýko sa zatiaľ ukryl pri kravách pod válovom.
Keď sa začala paľba, dosky chrániace okná hneď popadali. Darmo boli dobre podopreté. Jánova staršia sestra, ktorá ešte ležala v posteli, vytrčila zo zvedavosti hlavu spod periny. Tlaková vlna vyrazila všetky sklá na oknách, jeden z úlomkov preletel cez celú izby a pristál v oku dievčaťa. Tvár jej zaliala krv. Našťastie sa neskôr zistilo, že sklo, ktoré preletelo asi päťmetrovú vzdialenosť od okna k oku, nebolo veľké.
Guľomet
Keď ostreľovanie stíchlo, začalo k domu od záhrady postupovať asi štyridsať ruských vojakov. Jánov strýko vyšiel von, spolu s nimi aj ďalší obyvatelia domu a zvítali sa s vojakmi. Jánov bratranec vedel po rusky, veď proti nim niekoľko mesiacov bojoval na fronte. Dvaja alebo traja červenoarmejci prešli popri komorách k hlavnej ceste, pretože z dvora na ňu nebolo vidieť. V tom momente sa ozvala guľometná dávka. Ján sa hodil do pitvora, no hneď pocítil, že všetkým guľkám neušiel. Dostal to do nohy. Guľka vošla pod kolenom, zasiahla kosť a vyšla von aj s kusom Jánovho tela. Ten zakričal: „Už je moja noha odstrelená.“
Aj strynka Madlena Paulendová zakričala, že ju zasa trafilo do ruky. Potom padla a bola mŕtva. Zranená žena zacítila bolesť v ruke, no už si nevšimla, že ďalšia guľku ju trafila do srdca.
Krv z nohy tiekla prúdom. Bratranec, ktorý bol na ruskom fronte, mu ešte stiahol nohu nad kolenom, aby nevykrvácal. Aj tak mal krvavý koláč pod nohou už veľké rozmery a na Jána prichádzali mdloby.
Streľba z guľometu úplne zničila prednú stenu na dome, koľko ruských vojakov Nemci vo dvore takto zabili, Ján nevie. „Muselo ich byť veľa, pretože sa nemali kde skryť,“ vysvetlil. Neskôr sa dozvedel, že strieľal ustupujúci nemecký tank, ktorý prechádzal po ceste od Vígľaša.
Do rany mu dal hadičku
Prvé ošetrenie nohy urobili Jánovi ruské zdravotníčky, ktoré mu chodili ranu aj preväzovať. Jánovej mame navrhovali, že nohu treba odrezať. Mama, našťastie, nesúhlasila.
Bola potrebná evakuácia, preto Paulendovci zapriahli obe kravy do voza a odišli na Kriváň. V škole pod stanicou bola cez vojnu urobená ošetrovňa s rumunským lekárom. Ten Jánovi nohu operoval. V akých podmienkach a s akým vybavením, si môžeme iba domyslieť. Rumun napríklad využil kúsok gumenej hadičky, ktorý mu vložil do rany. Do hadičky predtým urobil niekoľko otvorov, cez ktoré mohol z nohy vytekať hnis. Hadičku mu vybrali až v nemocnici vo Zvolene, keď už tkanivo začínalo cez ňu prerastať. Čo ruské zdravotníčky chceli vyriešiť jedným rezom, zachránil vynaliezavý rumunský lekár. (Poznámka autora: Pri rozhovoroch z vojny som sa už niekoľkokrát stretol so zmienkou o rumunskom lekárovi, ktorý po prechode frontu pomáhal nielen vojakom, ale aj bežným ľuďom. Verím, že v niektorom vydaní našich novín si na neho ešte spomenieme. Zaslúži si to.)
Aj Ján Paulenda aj dnes s obdivom spomína na tohto neznámeho lekára, ktorý mu zachránil nielen nohu, ale možno aj život. Pritom mal dosť roboty so svojimi vojakmi, ktorých zranenia boli neporovnateľne horšie. „Ani som sa na nich nemohol pozerať. V porovnaní s Rumunmi som mal iba ľahké zranenie,“ spomína Ján.
