Knižný debut Eriky Jarkovskej Mŕtvi nemôžu milovať (Bestseler, 2015) má strhujúce tempo, zaujímavú a nevšednú detektívnu zápletku, je v ňom veľa lásky aj nelásky a jeho hlavná hrdinka Heda aj v najnemožnejších situáciách srší tým zvláštnym typom humoru, ktorý rozosmeje aj cez slzy. S ERIKOU JARKOVSKOU sme sa porozprávali o knižke, o strachu aj odpúšťaní.
Aký je to pocit držať v rukách svoju prvú knihu?
– Báječný, povznášajúci a uspokojujúci. Dlho som na túto chvíľu čakala a bez preháňania musím priznať, že som na svoje úsilie pyšná. Len nech je takýchto pocitov čo najviac.
Podtitul „skutočný príbeh, ktorý sa nikdy nestal“ navádza čitateľa uveriť tomu, že sa stal. Tak ako je to? Je tento príbeh vymyslený, alebo je v ňom aj štipka zo života... tvojho?
– Príbeh sa podobá na niektoré skutočnosti z môjho života, pretože som písala aj o veciach, ktoré sú mi známe, najmä môj profesionálny život. Ale, našťastie, nie je to o mne, hoci to môže v čitateľovi ten pocit evokovať. Napomáha tomu aj skutočnosť, že je napísaný v prvej osobe, ale rozprávačkou je Heda, hlavná hrdinka, nie ja. Každý autor chtiac-nechtiac vpisuje postavám aj časť zo seba. Je to ako genetika u vlastných detí a kniha predsa je autorkiným dieťaťom. Príbeh je skutočný, a tak to aj bolo myslené, najmä tým, že sa mohol stať hocikomu. Neuvádzam konkrétne mesto, v ktorom sa dej odohráva, ani presné obdobie, kedy sa odohráva, preto sa mohol stať kdekoľvek a komukoľvek. Dostávam prvé reakcie od čitateľov, ktorí sa v správaní hrdinky v mnohom spoznali, ba spoznali aj svojho partnera, či niekoho z okolia a niektoré skutočnosti zo svojho života si dokonca uvedomili a pozreli sa na ne z pohľadu druhej strany. Čiže práve týmto všetkým je príbeh skutočný, ale, našťastie, sa nestal tak, ako ho opisujem, ani mne, ani nikomu v mojom okolí.
Si presvedčená o tom, že mŕtvi nemôžu milovať?
– Hovorí sa, že veľká láska pretrvá až za hrob. Ale moja kniha nie je o skutočných zosnulých. Je o tých živých, o manželoch a partneroch, ktorí svojou nevšímavosťou voči sebe, prílišnou všednosťou, pracovným nasadením a povinnosťami každodenného života dopustili, aby umrelo to najvzácnejšie, čo sa ukrýva v každom z nás a čoho sú vraj schopní iba ľudia, schopnosti milovať.
Názov knihy evokuje romancu a lásku až za hrob. Začína sa však... vraždou. Dej, samozrejme, nebudeme prezrádzať, ale... Myslíš si, že vražda môže byť prostriedkom na upevnenie vzťahu, lásky?
– Niektorí zúfalci siahajú aj po zúfalých činoch, niečo v duchu: ak nebudeš moja/môj, nebudeš nikoho. Žiaľ, v rodine sa nám stal taký smutný prípad... Osobne si ale nemyslím, že držať partnera vo vzťahu za každú cenu má význam. Skôr naopak. Ak umrie láska, ktorá nás kedysi spojila, vzťahu už nepomôže násilné oživovanie. To už potom ide skôr o povinnosť, lenže to zase nie je láska v pravom slova zmysle. Kdesi som čítala, že ak niekoho milujeme, mali by sme mu dopriať šťastie, hoci aj s niekým iným. Nuž, toto sa ale ľahšie hovorí, ako realizuje.
Čo by si urobila, keby si sa stala svedkom vraždy?
– Záleží od okolností. Určite by som to nenechala bez povšimnutia. Ale ak by mi hrozilo to, čo hlavnej hrdinke, ktovie, asi by som konala podobne.
Kedy v živote si sa tak naozaj a najviac bála a z čoho si mala či máš najväčší strach?
– Mám strach z tmy, z neznámych tmavých priestorov, rozprávania o posmrtnom živote... moja fantázia vtedy pracuje na plné obrátky, a z pavúkov či iných nohatých, chlpatých príšer. Väčšinou sa bojím pri sledovaní napínavých filmov, o ktorých mi je známe, že sa naozaj stali, lebo klasické horory sú rozprávka. Inak som vcelku pohodový človek.
Heda v tvojej knihe snorí manželovi v notebooku. Zvykneš aj ty niekomu, manželovi, dcéram snoriť v mobile či počítači?
– Panebože, nie! Je to vraj trestný čin. A potom, čo ak by som tam našla niečo, čo nepotrebujem vedieť?
Touto otázkou reagujem na jednu vetu z tvojej knihy – Odpúšťať sa má, keď je kvôli čomu... Čo by si nikomu a nikdy neodpustila?
– Ešte sa mi v živote nestalo nič, kvôli čomu by som musela prechovávať v sebe nehynúcu nenávisť. Verím, že čas je najlepší liečiteľ na všetko a vždy aj všetko urovná a zacelí. Ak sa aj vyskytli v minulosti ľudia, ktorí mi ublížili, sú pre mňa už len bezvýznamní jedinci a pokiaľ mi neznepríjemňujú život a vytratili sa z neho tak, ako doň vstúpili, potom im prajem pokojný a dlhý život. Nemôžem jednoznačne vyhlásiť, že by som niekoho nenávidela. Našťastie, dokážem odpúšťať.
Po románe Bojovníci dúhy, ktorý sa z veľkej časti odohráva v Novom Mexiku okolo roku 1860, si rovnými nohami vhupla do slovenskej súčasnosti a doslova brilantne opísala vzťah dvoch ľudí, ktorí sú už „vo veku“. To ako sa ti podarilo takto preorientovať?
– Počúvla som rady mnohých vydavateľov, ktorí mi odporúčali napísať niečo zo súčasnosti. Hoci to nie je moja parketa, predsa len viac inklinujem k historickým, roman-ticko-dobrodružným príbehom, poslúchla som. Výsledok môjho pokusu už ponechám na čitateľa. Myslím si ale, že som odviedla poctivú prácu ako vždy.
Keď si začala písať knihu Mŕtvi nemôžu milovať, mala si od začiatku jasné, ako sa bude vyvíjať dej, alebo si tvorila za pochodu?
– Nikdy sa nepúšťam do písania skôr, kým nemám jasnú koncepciu. Navyše v prípade tohto príbehu som koncepciu musela mať o to viac premyslenú, keďže sa v ňom vyskytuje aj detektívna zápletka. A tam sa nedalo vymýšľať za pochodu, lebo by niektoré veci do seba nemuseli zapadnúť. Čitateľ by ihneď odhalil odfláknutú prácu.
Prečítal si knihu tvoj manžel a dcéry? Ako reagovali?
– Nie, ešte ju nečítali. Ale verím, že keď si na moju knihu nájdu čas, budú sa baviť rovnako ako tí, čo ju už čítali.
Krst knihy
Dnes vo Zvolene
S Erikou Jarkovskou sa môžete stretnúť vo štvrtok 9. apríla o 16. hod. v Krajskej knižnici Ľ. Štúra vo Zvolene a spolu s ňou pokrstiť jej knihu Mŕtvi nemôžu milovať.
