ZVOLEN. Štrnásty marec. Dátum, ktorý sa do histórie Zvolena zapísal viackrát.
O deň skôr si pri pamätníku Červenej armády na námestí predstavitelia mesta aj hostia pripomenuli 70. výročie oslobodenia. Bežný život to vôbec nenarušilo. Zastavilo sa iba pár dôchodcov, väčšina mladých prešla okolo takmer bez povšimnutia. Také už bývajú 70. výročia.
Ruská a ukrajinská delegácia. FOTO: MILAN SUJA
Stojím s fotoaparátom neďaleko pamätníka a uvedomujem si, že viac ako pripomenutie si obetí, ktoré oslobodenie prinieslo, ma zaujímajú delegácie pozvané na oslavy. Zvlášť si všímam tú ukrajinskú a ruskú.
Je strašné, keď si pripomíname tragické dni svetovej vojny a na východ od nás je vojna nová. Nie je svetová, zúri v jednej krajine, dokonca iba v jej východnej časti, no aj tak je to paradox, ktorý ruší obyčajne pokojný priebeh osláv.
Rusko-ukrajinské vzťahy nie sú v súčasnosti najlepšie, no na oslavách vo Zvolene sa žiadna nevraživosť neprejavila. Obe delegácie stáli vedľa seba, tak, ako ich vojaci bojovali v minulosti. Napríklad vo Zvolene v roku 1945.
Pred sedemdesiatimi rokmi
Štrnásteho marca 1945 o deviatej večer sa Moskvou ozvalo dvanásť sálv. Vystrelilo ich 124 diel. Ruská metropola si takto pripomenula ďalšie dôležité víťazstvo. Sovietske a rumunské vojská oslobodili stredoslovenské mesto Zvolen.
Boje vo Zvolenskej kotline neboli jednoduchou záležitosťou. Neďalekú Detvu oslobodili ešte 13. februára. Ťažké boje zvádzali vojská o Očovú, Vígľaš či Lieskovec.
Zvolen mal strategický význam tak pre nemeckých obrancov, ako aj útočiace sovietske a rumunské vojská.
Jedenásteho marca sa sovietske vojská dostali do Môťovej, dokonca prenikli až na dnešnú nákladnú železničnú stanicu. To spôsobilo, že sa Nemci museli začať sťahovať z Lieskovca, ktorý červenoarmejci oslobodili už 12. marca. Ďalší postup sa na chvíľu zastavil, pretože bolo potrebné doplniť zásoby a strelivo. Už čoskoro ale začala delostrelecká príprava a hneď nato vyrazili do útoku jednotky 232. streleckej divízie. Spolu s nimi postupovali aj jednotky 230. a 133. streleckej divízie. Od východu a severovýchodu do mesta vnikali vojská 42. streleckej divízie. Začali sa prudké pouličné boje, ktoré pokračovali ešte ďalšie dva dni. Na námestie sa prebojovali 14. marca.
Slovenský štát
Šesť rokov predtým bol 14. marec oveľa pokojnejším dňom. V ten deň sa diali síce dôležité udalosti, no nikto nezomieral. Zatiaľ!
V Bratislave Slovenský snem vyhlásil nezávislosť. Predchádzala mu dôverná porada predsedu vlády Slovenskej krajiny Jozefa Tisa a nemeckého vodcu Adolfa Hitlera.
Zápis v pamätnej knihe mesta Zvolen je napísaný v slávnostnom duchu. Slovensko sa lúči s Prahou a Slovenský snem vyhlasuje nezávislosť pod ochranou veľkého Nemecka.
Podľa autora riadkov slovenský národ dosiahol vrcholný cieľ všetkých národov, t. j. úplnú politickú a hospodársku samostatnosť. Akoby už v týchto slovách nebol rozpor, dnes už vieme, že úplná samostatnosť nie je možná pod niekoho ochranou.
Obyvateľstvo jasalo a ako informuje pamätná kniha, do ulíc vyšlo asi šesťtisíc obyvateľov. Na vtedy dvanásťtisícový Zvolen to bolo viac ako úctyhodné číslo. Samozrejme, za predpokladu, že zápis v knihe nebol prikrášlený nadšením samotného autora. Informáciu o vyhlásení samostatného štátu si zhromaždení obyvatelia vypočuli večer z úst poslanca Antona Šaláta, ktorý práve pricestoval z Bratislavy. Potom si všetci zaspievali pieseň Kto za pravdu horí, následne slovenskú hymnu a rozišli sa domov.
Budovy museli skontrolovať pyrotechnici
Napriek oslavným salvám v sovietskej metropole nebola situácia na fronte ani zďaleka taká jednoznačná. Zo Zvolena síce Nemci ustúpili, no stále sa držali na Bakovej jame, Borovej hore a aj na Strážach. Neustúpili ani z neďalekej Kováčovej, držali sa aj v obciach Hájniky a Rybáre, z ktorých neskôr vzniklo mesto Sliač. Pri ústupe zo Zvolena zničili mosty cez Slatinu a Hron, celý nenechali ani železničný most na Bratislavu.
Ustupujúci Nemci za sebou zanechávali skazu aj nastražené míny. Tie kosili nielen vojakov, ale aj civilné obyvateľstvo. Všetky budovy v meste museli prehliadnuť pyrotechnici, po skontrolovaní na budovu napísali nápis v azbuke informujúci o vyčistení priestoru, ako aj dátum a meno ženistu.
Okolité obce, ako Sielnica, Rybáre a Hájniky, sa rýchlo dostávali pod kontrolu osloboditeľov. Devätnásteho marca padla Veľká Lúka, deň nato Lukavica a o päť dní už Nemcov hnali z Turovej. Tŕnie a Železná Breznica sa dočkali oslobodenia 26. marca.
Samovraždy
Po vyhlásení samostatnosti sa život obyvateľov Zvolena veľmi nezmenil. Aspoň nie u väčšiny. Pätnásteho marca obsadilo Nemecko na základe osobnej žiadosti českého prezidenta Emila Háchu zvyšok Čiech a Moravy a preventívne aj naše západné Slovensko, a to celé Považie až po Žilinu. Zápis v pamätnej knihe Zvolena: Nálada v meste je veľmi pestrá, Česi sú zúfalí a Slováci, bez ohľadu na rozdiely, ktoré medzi nimi sú, kvitujú všetko, čo sa stalo, ako samozrejmý následok Benešovej politiky a ako samozrejmý vývin podunajskej oblasti Európy.
Už 20. marca začínajú Česi opúšťať Zvolen. V meste ich nebolo málo. Keď odpočítame asi 400 Čechov, ktorí boli vo vojsku, celkovo ich tu žilo asi 1500.
Na druhý deň otriasla mestom správa o hroznej tragédii. Ráno o pol piatej prišla o život rodina profesora Jelínka. Ján Jelínek bol obľúbeným profesorom gymnázia, historikom a bývalým členom letopiseckej komisie. V osudné ráno v spánku zastrelil svojho 13-ročného syna a o rok staršiu dcéru. Potom otočil zbraň proti sebe. Zápis v pamätnej knihe uvádza aj motív, ktorým boli pre Čechov zlé pomery, cez ktoré sa profesor Jelínek nevedel preniesť. Nešlo o jedinú samovraždu tých dní.
Siedmeho apríla sa podrezala a ešte aj pichla nožom do brucha štyridsaťjedenročná matka štyroch detí. Ako rodená Slovenka sa nechcela sťahovať so svojím manželom do Čiech.
Desiateho apríla si siahol na život Zvolenčan Pavel Kučera, slúžiaci ako vojak u hraničiarskeho práporu. Strelil si vojenskou pištoľou do hlavy. Dôvodom na takýto čin bola nešťastná láska.
Šestnásteho apríla sa hodil pod vlak 17-ročný krajčírsky učeň Pavel Šufliarsky. Príčinou bola chudoba.
Počet samovrážd v roku 1939 je aj podľa pamätnej knihy ojedinelý. Zápis v knihe uvádzam doslovne: Ľudia ľahkomyseľne odhadzujú život od seba následkom krajného vzrušenia nervov pre udalosti, ktoré nami lomcujú už vyše roka a slabšie osobnosti takto padajú.
Ani sa im nečudujem, veď ďalší zápis v knihe informuje o oslavách päťdesiatych narodenín Adolfa Hitlera. Slávnosť bola na námestí.
Minulý týždeň pred obedom sa skončili na námestí iné oslavy. Škôlkari sa ponáhľali na obedy, dôchodcovia ešte prehodili pár slov, zahraničné delegácie naskočili do áut a autobusov a presunuli sa na vojenské cintoríny.
Námestie sa dostalo do svojho bežného rytmu. Prežilo toho dosť.
FOTO: MILAN SUJA
