DETVA. Pokúsili sme sa vrátiť v čase o sedemdesiat rokov. Vybrali sme si jeden februárový deň, pretože zasiahol do života rodín nielen v našom regióne, no aj v Rumunsku či Nemecku. Poďte s nami von, je ešte chladno, no obloha sa vyjasnila. Čo poviete, ideálny čas na lietanie.
Je dvadsiaty piaty február 1945. Frontová línia sa zasekla niekde vo Zvolenskej kotline. Dôležitým miestom pre zabezpečenie postupujúcich vojsk je tunel v Kriváni. To vedeli ustupujúci Nemci a s ich typickou dôslednosťou sa postarali o to, aby sa cezeň vlak len tak skoro nedostal.
Od desiateho februára bol tunel v rukách budúcich víťazov vojny, stovky ľudí pracovali na odstraňovaní škôd, čo neušlo pozornosti nemeckých prieskumných lietadiel. Prácu sa im rozhodli trochu skomplikovať. Bombardovanie si pri tuneli 25. februára vyžiadalo deväť mŕtvych. Okrem nich dve ženy zahynuli v blízkom dome.
Vzdušný súboj
Aktivita Nemcov neušla pozornosti rumunskej letky, ktorá v tej dobe bola dislokovaná na letisku pri Lučenci. Okrem iných aj dva Messerschmitty BF 109, ktoré pilotovali Constantin Cantacuzino a Traian Darjan, išli do vzduchu.
Nemecká stíhačka Focke Wulf 190. FOTO: WIKIPEDIA
Bol to práve skúsený Cantacuzino, kto zostrelil nad Vígľašom jeden Focke Wulf 190. Ten dopadol pri obci Zvolenská Slatina, pilot Hermann Heim zahynul.
Počas preletu nad miestom tragédie nemeckého pilota sa rumunskí piloti dostali do stretu so stíhacou ochranou bombardérov. Útok ich dokonale zaskočil, nezmohli sa na protiakciu a oboch zostrelili. Oba stroje dopadli blízko seba severozápadne od Detvy. Darjan zahynul, Cantacuzino úspešne opustil stroj na padáku. Iné zdroje uvádzajú, že sa mu podarilo núdzovo pristáť.
V ďalších bojoch boli západne od Zvolenskej Slatiny poškodené stroje ďalších dvoch rumunských letcov, ktorí sa zachránili útekom. Rumun Nicoara ešte poškodil nemecké lietadlo, ktoré následne havarovalo.
O lietadle nemeckého pilota Hermanna Heima sme písali asi pred siedmimi rokmi. Jeho Focke Wulf 190 objavili nad Zvolenskou Slatinou a traktorom vytiahli zo zeme lesní robotníci. Guľomet neskôr jednému nadšencovi zbraní spôsobil poriadne problémy so zákonom.
Nohy mu museli odrezať
Lietadlo Traiana Darjana dopadlo do blízkosti miest, kde dnes stoja Podpolianske strojárne.
O Darjanovi nám porozprával Ľubomír Fekiač z Detvy. Zaujíma ho história a o lietadle havarovanom za PPS-kou mu hovoril starý otec pred nejakými dvadsiatimi rokmi. „Ja som si len všetko overoval a hľadal ďalšie informácie hlavne na diskusných fórach. Prekladali mi tam napríklad zápisky rumunského lekára, ktorý musel odrezať Darjanovi nohy od kolien, aby ho dostali z havarovaného lietadla. To sa mi potvrdilo z rozprávania človeka, ktorý spomínal, že v lietadle boli krvavé kapce aj s nohami. Nedávno mi iní vraveli, že v potoku umývali pilotovo zablatené kolenné jabĺčko v domnienke, že sú to vreckové hodinky,“ spomína na svoje pátranie Ľubomír Fekiač.
Podarilo sa mu tiež zistiť, že po Darjanovi je v Rumunsku pomenovaná škola aj športový aeroklub v Dezmire pri Kluži. Vo svojom rodnom kraji má niekoľko pomníkov, u nás žiaden. A to by chcel zmeniť.
„Bunkre a osamelé hroby iných vojakov tu u nás v chotári zarastajú trávou, ani si nespomenieme, že sme dnes mohli inak žiť, keby tisícky takých faganov ako bol aj Traian Darjan nenahnali do vojny,“ vysvetľuje Fekiač.
Rumunské knieža
Vzdušná bitka v našom regióne bola pre mnohých medzníkom.
Na konci vojny bol štyridsaťročný Constantin Cantacuzino najlepším rumunským pilotom. Na východnom fronte mal viac ako štyridsať zostrelov, po otočení Rumunska bojoval proti svojim bývalým spojencom. Taká už vojna býva. Lietadlo Hermanna Heima bolo jeho posledným zostrelom. Údajne ich mal celkovo na svojom konte 54, podľa iných zdrojov o pätnásť viac.
Cantacuzino bol skutočná elita, pochádzal z rumunskej šľachty a po tom, ako moc v krajine prevzali komunisti, ušiel aj s manželkou do Francúzska.
Pred vojnou bol všestranným športovcom, v mladosti ho zaujal motoristický šport, venoval sa akrobatickému lietaniu a hral hokej. V roku 1933 bol kapitánom rumunskej hokejovej reprezentácie na majstrovstvách sveta.
Z vojnového denníka
Ďalšie letecké eso sa do bitky zapojilo na nemeckej strane. Iróniou osudu je tiež, že Darjan bol poslednou obeťou z rumunských pilotov vo vojne a zabil ho jeho vlastný učiteľ a inštruktor Helmut Lipfert, ktorý ho, ešte keď bolo Rumunsko spojencom Nemecka, naučil lietať.
Lipfert s 203 víťazstvami patril k najlepším nemeckým pilotom. Jeho spomienky vyšli po vojne v knihe Vojnový denník Helmuta Lipferta (aj v češtine), v ktorom spomína aj na bitku z 25. februára 1945.
Začala sa asi o druhej popoludní. „Nepriateľ letel tesne pod mrakmi, keď som sa k nemu priblížil. Každý z nás strieľal, ako najlepšie vedel. Aj napriek tomu, že mi opäť strieľal iba jeden guľomet, dokázal som jedného zasiahnuť. Potom dymiaci stroj zmizol v oblakoch,“ spomína Lipfert na začiatok súboja. Na krídlach nepriateľa si všimol rumunské znaky. Povedal si, ešte to by chýbalo, aby to boli tí piloti, ktorých učil v Tiraspoli základnému stíhaciemu umeniu.
Boj prebiehal ďalej, Lipfertovi sa podarilo získať prevahu a prenasledoval zasiahnuté lietadlo ďaleko za nepriateľskú líniu. Netušil, že prenasleduje svojho žiaka. Skúsený inštruktor popisuje svoje sklamanie, že nedošlo ku skutočnému vzdušnému súboju, od svojich bývalých žiakov by čakal viac.
Druhý Rumun sa oddelil od svojho zasiahnutého druha, no na pomoc mu neprišiel.
„Stále som pozorne sledoval situáciu pod sebou a pálil na Messerschmitt letiaci predo mnou. Z poškodeného trupu sa valil dym, nakoniec lietadlo narazilo na nízky pahorok. Horieť nezačalo,“ dodáva Lipfert.
Počasie sa začalo zhoršovať, pri návrate zistil, že mu nefunguje kompas. Zvolen našiel iba náhodou. Mesto mu pomohlo zorientovať sa a vrátiť na letisko v Piešťanoch, z ktorého predtým vyštartoval.
Mali život pred sebou
Podľa Ľubomíra Fekiača nie je pre nás osud Traiana Darjana ničím výnimočným. Padlo tu veľa rumunských aj sovietskych vojakov. „Mňa zaujalo, koľko rôznych verzií sa tu rozprávalo a v podstate nikto o tom nič nevie,“ vysvetľuje nám svoj záujem o 25. február.
Rumun Darjan mal 24 rokov, rovnako starý bol aj nemecký pilot Heim. Mali život pred sebou. Dnes si možno myslíme, že je lepšie na všetko zabudnúť, no naozaj je to tak?
„Kto z Ukrajincov si pred rokom vedel predstaviť, čo dnes zažívajú na vlastnej koži? Nikto neverí, že to príde k nám, ale na vojnu nemysleli ani tí vojačikovia, čo ležia 70 rokov pekne sústredení na cintoríne vo Zvolene. Nebyť vojny, dnes by mohli zomierať na starobu,“ dodáva Ľubomír Fekiač.
Prícestné hroby pripomínajú iné obete z 25. februára 1945. FOTO: ĽUBOMÍR FEKIAČ
