Život nebol k nemu príliš zhovievavý. Napriek všetkým úskaliam, ktoré ho postretli, nestratil optimizmus ani iskru v očiach. Nenechal sa zlomiť. Hovorí, že sa teší z každého nového dňa.

Stanislav Siebenštich (73) pochádza zo Žitaviec na západnom Slovensku, s úsmevom však podotýka, že je už štepený Krupinčan. Profesiou učiteľ svoju prácu kombinoval so svojou láskou k divadlu. Ako herec aj režisér sa upísal divadelnému ochotníckemu súboru, ktorý nesie meno po krupinskom rodákovi Andrejovi Sládkovičovi. Záujmov však má oveľa viac, čo svedčí o jeho všestrannosti.

Čo vás priviedlo do Krupiny?

- Po skončení pedagogického inštitútu som učil v rodnej obci. V roku 1965 som prestúpil do Krupiny. Reagoval som na inzerát. Mal som 24 rokov, bola to výzva. Chcel som ísť do sveta. A dodnes som tu, takže som už štepený Krupinčan.

Tu som si našiel aj manželku, tiež učiteľku. Vtedy učila v Hontianskych Tesároch, ale učila aj v Hriňovej. Vzali sme sa po troch rokoch po mojom príchode do Krupiny a dodnes sme spolu. Toto mesto bolo mojím osudom.

Čo ste učili?

- Učil som na poľnohospodárskom učilišti prevažne slovenčinu a telesnú výchovu, ale aj brannú či občiansku, vtedy sa učilo všetko. Neraz som zaskakoval aj na gymnáziu.

Učiteľské povolanie ste po čase zanechali a zakotvili ste v kultúre. Istý čas ste šéfovali referátu kultúry na mestskom úrade.

- Áno, tá zmena prišla v roku 1978. Venoval som sa so žiakmi aj mimoškolským aktivitám. Okrem športových som pripravoval dievčence na súťaže v prednese, zaviedol som kvízové súťaže a vždy, keď bolo v Krupine nejaké výročie, pripravil som program. Riaditeľ gymnázia profesor Poljevka ma vtedy nahovoril, aby som išiel robiť do mestského osvetového domu. Ako divadelníci sme podeň patrili. Že ja to viem robiť.

Od apríla som teda prešiel na nové miesto, ale ešte som musel dokončiť školský rok. Zhodou okolností práve k prvému aprílu sme pripravovali v Krupine krajskú prehliadku divadelných súborov. Bol to neskutočný zhon učiť aj pripravovať prehliadku. Keď už sme s manželkou sedeli na prehliadke v poslednej rade, zrazu som odpadol. Vytiahli ma von, zavolali sanitku. Dostal som infarkt. V nemocnici som ležal nepohnute, čiastočne ochrnutý, osem dní.

Nebol to pre vás teda šťastný rok.

- To nie. Na druhej strane bol pre mňa ten 1. apríl 1978 historickým dňom, pretože tým dňom som prestal fajčiť. Mal som 37 rokov. Nasledujúci rok mi pri nešťastnej udalosti zomrel otec. Mal 64 rokov, bol to ešte vitálny chlap. To bol nešťastnejší rok.

Stanislav Siebenštich žije v Krupine, istý čas pôsobil aj vo Zvolene. FOTO: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ

Čo sa stalo?

- Stalo sa to na jeseň na oberačke hrozna. Išiel na bicykli po muštomer. Ďalší cyklista, ktorý v ten deň oslavoval päťdesiatku a už bol opitý, išiel otproti, keď doňho znenazdajky narazil. Otec spadol na volant a zlomil si spodinu lebečnú. Bola sobota, v stredu ráno zomrel. Keď som vtedy volal políciu, neprišli.

Roky som potom dokazoval po vyšetrovateľoch a po súdoch, že otec opitý nebol. Vyhral som okresný súd, no ešte aj na krajský do Nitry som musel na vlastné náklady volať svedkov, aby svedčili, ako sa to stalo. Najmä kvôli mame som musel vybojovať pravdu, nešla to prežiť.

Vinníka nakoniec odsúdili, dostal 2,5 roka podmienečne, ale prezident Husák mu dal milosť, bola amnestia. Do Želiezoviec sa prisťahoval z východu. Dôležité je, že sme mali s mamou súdne rozhodnutie, že otec bol triezvy. Mohla dožiť v pokoji. Zomrela vlani, mala 91 rokov.

Tragédia postihla aj vašu manželku. Tiež mala ťažkú dopravnú nehodu.

- Robila vtedy ekonómku na krupinskom učilišti. Bolo to v roku 1982, keď išli s kolegyňou do Zvolena vybrať peniaze z banky. So šoférom na firemnom aute. Keď z Krupiny odchádzali a sadali do auta, kolegyňa, ktorá na učilišti robila už ako dôchodkyňa, hovorí jej: Emička, prosím ťa, pusti ma dopredu, lebo mne býva zle.

Keď sa už vracali zo Zvolena, pred železničnou stanicou v Dobrej Nive išla oproti kolóna ruských nákladných áut. Jedno vyletelo do protismeru a narazilo do nich. Šofér aj manželkina kolegyňa namieste zahynuli. Moja žena vyletela pravými zadnými dverami, až po čase ju objavili bezvládnu ležať v jarku. Sedem dní bola v bezvedomí.

Stalo sa to 29. decembra a odvtedy až do 4. mája bola vo zvolenskej nemocnici. Starali sa o ňu lekári Ježík so Šorecom, ktorý bol jej konškolák. Keď sme ju priviezli domov, nepoznala svojich synov. Našťastie, krátko predtým sme kúpili záhradu s chatou, takže sme bývali tam.

Nechcela chodiť medzi ľudí. Po úraze má psychické aj fyzické následky. Synov opatrovala moja mama, prišla do Krupiny. Bolo to akési memento mori, otcova aj manželkina nehoda. Pamätaj, že aj ty zomrieš. Človek sa s tým musí vyrovnať. Otriasť sa a ísť ďalej. Preto sa teším z každého nového dňa.

Pôsobili ste aj na Podpolianskom osvetovom stredisku vo Zvolene. Chceli ste ísť do väčšieho mesta?

- To bola iná konštelácia hviezd. Z osvetového domu urobili v roku 1993 referát kultúry, ktorý pričlenili k mestskému úradu. Mal som pod sebou šestnástich zamestnancov. Svoju prácu som si robil poctivo, všetkým som vypracoval pracovné náplne, hodnotenia, odmeny.

Prednosta úradu mi povedal, aby som ich urobil aj pre ostatných zamestnancov úradu. Zareagoval som, že na to tam má svojich vedúcich odborov. Tým som si ho znepriatelil. Zrazu som bol pre úrad aj pre niektorých poslancov starý a v deväťdesiatom siedmom, pred dôchodkom, ma poslali do hája.

Trištvrte roka som bol nezamestnaný. Zachránil ma Miloš Szabó, riaditeľ osvetového strediska. Keď odtiaľ odchádzala metodička Dáša Kubincová, zavolal mi, aby som to po nej prevzal. Rok nato sa začali moje ďalšie zdravotné problémy. Mal som výrastky, ktoré tlačili na miechu. Ochrnul som na tri mesiace. Po operácii sa to zlepšilo, ale výrastky mám stále, preto sa mi ťažšie chodí.

Samé životné úskalia. Divadlo bolo zrejme pre vás útechou.

- Divadlo je moja celoživotná vášeň. Prvý raz som k nemu pričuchol ešte v rodnej obci pri školských predstaveniach. Chodil som do prvého ročníka jedenásťročnej školy, keď ma obsadili do postavy honelníka v Statočnom valachovi. Kultúrny dom sme nemali, tak sme hrali na družstve, ktoré pestovalo aj tabak. V hale, kde ho sušili. Ten tabakový pach bolo v hale riadne cítiť, ale ľudia to vydržali až do konca predstavenia.

Takže máte aj pekné spomienky. Napriek všetkému ste veselý a optimistický. Vo vašich očiach doslova hrajú nezbedné ohníčky. Zrejme ste neboli pokojné dieťa. Čo ste navyvádzali?

- Vkuse som niečo vymýšľal. V kaštieli v Žitavciach, dnes je v ňom detský domov, bývali maškarné plesy. Vyrábali sme si masky, aby nás učitelia nespoznali, ples bol iba pre dospelých. Už ako štvrták na základnej škole som si urobil vlasy z konope, vzal som si paličku a tašku ako agent a dával som podpisovať zmenky. Najväčšia sláva bola, keď ma vyhlásili za najlepšiu masku a ja som si ju musel zložiť. Ale vystrájali sme aj na vysokej škole. Až natoľko, že nám hrozilo vylúčenie.

Chceli vás vyhodiť? Za čo?

- Študoval tam aj Tibor Podhorec, šéf dokumentárneho filmu na Kolibe. Nechcel byť učiteľom, pedagogický inštitút mal len ako prestupnú stanicu na filmovú akadémiu v Prahe. Prišiel s nápadom, že natočíme film o prechode Červenej armády cez Hron. Bolo nás pätnásť chlapcov, jediný profesionál bol Ernest Šmigura, herec nitrianskeho divadla, ktorý hral hlavného veliteľa partizánov. A ešte jedna dievčina, ktorá nám varila.

Bývali sme na štadióne sedem kilometrov od dedinky Psiare pri Hronskom Beňadiku. Na nakrúcanie nás vozili na konskom povoze. Boli sme tam 15 dní a za ten čas sme prešustrovali okolo 400-tisíc korún. Na tú dobu... Viete, čo to bolo? Bol tam dnes už akademický maliar Štefan Gerstner, ktorý z Koliby objednal ruské bojové lietadlo Šturmovik.

Pre film robilo nálety na Nemcov. Podhorec našťastie poslal zostrihaný film na celoštátnu prehliadku amatérskeho filmu do Brna, a vyhral. Škola za víťazstvo dostala peniaze a my sme mali na papieri podmienečné vylúčenie.

Mladšia generácia asi ani netuší, že ste si zahrali menšiu rolu v televíznom seriáli Najväčší z Pierotov, ktorý nedávno zosnulý režisér Ivan Balaďa natočil v roku 1990.

- Ešte predtým si ma Ivan Balaďa vybral do koprodukčného filmu Útek do Budína. Piatich z nášho ochotníckeho súboru pozval do Prahy na konkurz. Pripravoval ho ako celovečerný film, pre veľkú dobovú výpravnú náročnosť sa však napokon nenakrútil.

Hlavnú postavu mal hrať Michal Dočolomanský a ja som mal stvárniť jeho bratranca, šéfa zábavného lokálu, lepšie povedané verejného domu. Natáčať ho mala česká, slovenská aj nemecká televízia, no Nemci prisľúbené peniaze nakoniec nedali.

Neskôr film natočil režisér Miloslav Luther a postavu, ktorú som mal hrať v pôvodne pripravovanej verzii, hral Miroslav Donutil. Ešte počas kamerových skúšok nás obliekli do dobových kostýmov. Zrazu sa mi dôverne prihovoria dvaja kameramani, že vraj Karel... Mysleli si, že som Karel Šíp. Mimochodom, účinkovať v ňom mal aj neskorší primátor Krupiny Ján Hambacher, mal hrať zemana.

Aj Pierotov pripravoval Balaďa.

- Áno, krátko nato mi volal, že má znova pre mňa rolu. A znova mi prifaril postavu šéfa nevestinca, tentoraz v Paríži. Bola to biografia Jeana Gasparda Deburaua, svetoznámeho míma, ktorý bol po matke Čech. Deburaua hral známy český herec Vladimír Javorský. Som rád, že som zažil tú filmovú atmosféru, je to zážitok na celý život.

V roku 1949 sa otváralo divadlo vo Zvolene. Nezvažovali ste skúsiť šťastie?

- Zvažoval, ale trochu neskôr, keď som dostal ponuku od vtedajšieho dramaturga Petra Kováča. To som už však mal dvoch synov. Povedal som si, že budem tam robiť nejakého poskoka a domov budem chodiť o druhej v noci. Ponuku som mal aj z nitrianskeho divadla, ale nemal som až také herecké ambície.

Tie ste si teda stačili napĺňať medzi ochotníkmi.

- Za tých 40 rokov sme pochodili veľa súťaží, z ktorých mám peknú zbierku ocenení. Len sošiek manželka minule napočítala 38. Nechcem sa vystatovať, len konštatujem. Rodičia ma vychovávali k skromnosti a ja som skromný. Aj sebakritický. Viem zhodnotiť, na čo mám. Som strelec, preto sa snažím byť vždy spravodlivý. A neľutjem nič, čo som v živote urobil.

Stále hráte?

- Naposledy som hral pred šiestimi rokmi; len preto, že som nemal koho obsadiť. Dnes už len režírujem. Režisérske ambície som nemal, bola to len zhoda okolností.

Krupinský divadelný súbor Braxatoris oslávil v uplynulom roku 95. výročie hrou Ivana Bukovčana Luigiho srdce alebo Poprava tupým mečom. Súbor ju uviedol už v roku 1985, prečo ste sa pri výročí rozhodli oprášiť práve tento titul?

- Venovali sme ju nášmu rodákovi Vilkovi Polónyimu, poslali sme mu ju do neba. Keď vlani v septembri pomenovávali po ňom tunajší amfiteáter, zahrali sme Krupinčanom krátku epizódu z tejto tragikomédie a sľúbili im, že ju znova celú naštudujeme. Ivan Bukovčan totiž hru ušil práve pre neho, mal rád jeho herectvo.

Patríte aj k zakladateľom folklórneho súboru Hont. Hovorí sa o vás, že ste výborný tanečník. Pri rôznych príležitostiach ste nezostávali sedieť pri stole a vykrútili ste všetky kolegyne. Je to pravda?

- Je (smiech). Veľmi rád som tancoval.

Zo sedemdesiatych rokov máte titul majstra Krupiny v šachu. V čom ešte vynikáte?

- Ešte v rodnej obci som hral v dychovke na krídlovku, bol som primášom. Tiež som maľoval, mám niekoľko vlastných obrazov. Keď som končil jedenásťročku, učiteľ mi radil, aby som sa prihlásil na vysokú školu výtvarnú. Povedali mi síce, že pekne maľujem, ale na ďalšie prijímacie pohovory ma už nepozvali. Tiež som veľa športoval. Robil som atletiku, šprint, hrával futbal.

A čo dnes? Čím si vypĺňate dni?

- Záhradka, kde vo veľkom pestujeme skalku. Tiež rybárčenie a knihy. V rodnej dedine bývala oproti nášmu domu učiteľka. Mala na starosti obecnú knižnicu a keď jej prišiel balík s novými knihami, dávala mi ich čítať. Mal som jej vyrozprávať obsah a dať tipy, komu má jednotlivé tituly požičať. Boli to knihy pre dospelých a ja som mal dvanásť rokov. A tak som už v tom veku čítal Tolstého, Stendhala či ďalších klasikov. Doslova som tie knihy žral. Poctivo čítal a prežíval. Dnes čítam básne.

Je vôbec niečo, čo neovládate?

- Som typ človeka, ktorý sa púšťa do všetkého. Stále sa rád učím. Aj s internetom viem robiť, ale stránku na Facebooku nemám. Neviem to a ani nechcem. Neverím, že je to bezpečné.