ZVOLEN. Zabíjačka je udalosť, pri ktorej sa staré neskutočne prelína s novým. Je to príležitosť nazrieť do života našich predkov. A aj keď súčasné zabíjačky sa stále častejšie zaobídu bez krvavej časti, pretože niektorí ľudia si kupujú už zabité a vypitvané prasiatko, najmä na dedinách si môžete „vychutnať“ aj klasiku. Tí prví prídu o zážitok, bez ktorého síce bude určite každý človek, ktorý má v sebe aspoň kúsok citu, no na strane druhej je práve smrť prasiatka realitou, na ktorú zabúdame, keď si v supermarketoch kupujeme úhľadne zabalené mäso. To tiež nenarástlo na strome, každý jeden kus bol kedysi živým tvorom.
Celá rodina
Život na slovenskej dedine nebol vždy o dostatku a hojnosti jedla. Ľudia hrdlačili na svojich políčkach, starali sa o deti, zabezpečovali si drevo na zimu, orali, siali, žali. Žili v skromnosti a chudobe a aj hlad bol častým spoločníkom na ich ceste životom.
Mäso bolo na väčšie sviatky. Iba na zabíjačke ho bol dostatok. Aj preto bola zabíjačka udalosťou, kde sa stretávala celá rodina. Všetci ochotne pomáhali, pretože odmenou im bol plný žalúdok.
Mäsiar
Začína sa skoro ráno, vlastne už v predchádzajúci deň, keď treba pripraviť kotol alebo aj dva. Na jedno prasa hravo spotrebujete päťdesiat litrov vriacej vody, preto je lepšie mať v zálohe ešte nejaký ten litrík naviac. Vody! Samozrejme, aj ten litrík pálenky k zabíjačke patrí, potom sa lepšie znášajú drobné rany od nožov v rukách neskúsených pomocníkov. Ale poďme naspäť k vode. Ráno pred zabíjačkou zakurujeme pod kotly aspoň poldruha hodiny pred príchodom mäsiara. Treba mať zálohu, ak by drevo nebolo suchšie a nechcelo horieť podľa našich predstáv. Ideálne je, keď voda začne vrieť s mäsiarovým príchodom. Treba ešte vysvetliť pojem mäsiar. Tu väčšinou nejde o skutočného mäsiara, takto sa v deň zabíjačky „nadáva“ niekomu šikovnému z rodiny. Ten si to raz-dvakrát vyskúšal len tak zo zvedavosti a potom to už musel robiť.
Zabíjačka na zvolenskom námestí. FOTO: MILAN SUJA
Takže mäsiar. Dobre pripravený je vtedy, keď príde s nabrúsenými nožmi a všetkou potrebnou výbavou, ktorá obnáša asi takýto krátky zoznam: zakáľacia pištoľ, chyták, hrubý povraz, stojku s rozperkou na vešanie prasaťa, lanom a kladkou, plynovým horákom na opaľovanie, najlepšie aj s plynovou fľašou, veď na domácich sa nikdy nedá spoľahnúť. A ešte škoble – tými sa odstraňuje srsť. K dobrému mäsiarovi patrí aj riadna mäsiarska zástera.
Surový akt
Najdôležitejšou chvíľou je zabitie. Nie je to pre slabé žalúdky, a aj preto sa ženy obyčajne v tej chvíli vytratia z dvora a deti nazerajú iba spoza dverí. Prasa sa nelúči so životom ľahko, zabitie je surový akt.
Prasa musia dvaja-traja chlapi chytiť chytákom za pysk a najlepšie ešte lanom na nohu. Vtedy už nemá ako ujsť a mäsiar môže vykonať, čo treba. Väčšinou to ide rýchlo, strela do hlavy, rýchle podrezanie a je to. Prasa ešte chvíľu hádže nohami, no postupne všetok pohyb ustane. Je to stresujúca chvíľa aj pre chlapov, to ženy vedia, a preto je práve toto chvíľa na zmiernenie stresu jedným pohárom horúceho čaju. So slivkou, samozrejme.
Srsť z prasaťa musí ísť dole, túto prácu netreba uponáhľať. Najprv prasa polievame horúcou vodou a potom škoblami srsť zoškrabeme. Zvyšky opálime plynovým horákom. Potom kožu vydrhneme kefami a posledné nedostatky doladíme ostrým nožom – akoby sme ho holili. Samozrejme, bez peny.
V minulosti sa zvyklo prasa opáliť horiacou slamou, plynový horák nás posunul ďalej. Je to čistejšie a rýchlejšie.
Iný kraj, iná technika
Samotné rozoberanie prasaťa sa v našich končinách obyčajne robí vo zvislej polohe, no už za hranicou chotára to môže byť inak. V každom kraji majú inú techniku. Niekto rozoberá prasa poležiačky, od chrbta. Pre prasa a aj pre gazdu je to vlastne jedno, všetky cesty idú do rovnakého cieľa, a tým sú klobásy, jaternice, tlačenka a rôzne iné domáce výrobky. A tiež kopa údenín či mäsa do mrazničky. To sme ale preskočili pár hodín práce. Koľko? Zohratá partia má zabíjačku hotovú za päť hodín, nezohratá aj za dvojnásobok tohto času. Pri skutočnej rodinnej zabíjačke ale čas nie je podstatný.
