S Jožom Urbanom sme mohli tento rok osláviť jeho päťdesiatku. Možno by sme znova skočili na biliard. Keby jeho pozemskú púť predčasne neukončila osudná jazda a on neskončil pod kolesami kamióna. Namiesto oslavy sme si tento rok pripomínali dve smutné výročia. Jeho nedožité narodeniny aj pätnáste výročie tragickej autonehody.
S končiacim sa rokom sú spojené ďalšie dve udalosti. Urban má pamätnú tabuľu, odhalili ju v Štúrovom parku vo Zvolene, aj knihu, ktorú o ňom napísal jeho priateľ, zvolenský básnik a filozof života Ondrej Kalamár.
Svoje čriepky spomienok zhrnul v autentických príbehoch na viac ako 80 stranách, ktoré vydalo vydavateľstvo Trio Publishing pod názvom Pivo U Chárona s Jožom Urbanom.
Nie je to óda na jeho umeleckú genialitu. Je to živé rozprávanie, ktoré Joža nezobrazuje len ako umelca, ale predovšetkým ako človeka, ktorý, asi ako každý, mal aj svoje slabé a tienisté stránky.
Urban mal veľa priateľov a nielen vo Zvolene, no len vy ste sa zatiaľ podujali vytvoriť akúsi mozaiku z jeho krátkej životnej etapy. Čo vás k vydaniu knihy podnietilo?
- Jožo bol kamarátsky typ, s prejavmi väčšej dôvery však zostával opatrný. Skutočne si k duši pustil málokoho. Navyše, mapujem len obdobie, keď som ho poznal, vyslovene zvolenské obdobie. Stretli sme sa hneď v prvých dňoch po jeho príchode do Zvolena a hneď sme si sadli. Veľa zo seba odhalil hlavne na našich džojrajdoch do Bratislavy, o ktorých tiež píšem. Zdôveril sa mi s takými vecami, ktoré by nepovedal asi nikomu.
Naozaj si trúfam povedať, že som ho dôverne poznal. Otázku „Počuj, starý, čo na to povieš“ som od neho počúval často a nikdy sa mi nezunovala. Kniha je zároveň reakciou na chýry, ktoré začali o ňom kolovať. Osvetľuje rôzne udalosti. Píšem, ako sa naozaj stali, a nie ako sa medzi niektorými ľuďmi pertraktujú.
Napríklad?
- Konkrétne je to jeho text hitu Voda, čo ma drží nad vodou. Začala sa šíriť fáma, že text nenapísal Jožo, ale iný autor, respektíve autorka, a on ho len podpísal. Napriek môjmu vysvetľovaniu aj dôraznejšiemu upozorňovaniu sa fáma šírila ďalej, a keďže viem, za akých okolností text vznikal, iritovalo ma to. Môj hnev sa stupňoval, až som si raz povedal, že to už tak nenechám. Vtedy som začal spisovať svoje spomienky. Pôvodne som si myslel, že z toho bude článok do literárneho časopisu. Nakoniec je z toho kniha.
Ako teda „Voda“ vznikla?
- Nápad vznikol vo zvolenskom hoteli Poľana, kde Jožo chodil často. Raz tam mal stretnutie s básnikom Jurajom Kuniakom, naším spoločným priateľom, ktorý mu zhodou okolností ukazoval svoje fotografie z dovolenky pri Mŕtvom mori. Urbana inšpirovala fotografia, na ktorej Juraj ležal na vode, mal pred sebou prestreté hebrejské noviny a tváril sa, že číta. Jožo nad tou fotkou dumal, hovoril, že to vyzerá, ako by ho niekto zospodu držal. Juraj nato: - To je taká voda. Voda ťa drží...
Jožo zareagoval: - Zvláštne... Voda, čo ťa drží nad vodou... Potom debatovali ďalej, zrazu sa Jožo sekol. - Počkaj, nie... Voda, čo „ma“ drží nad vodou!, zahlásil. - Vieš čo, starý, toto sa mi hodí! Mám práve napísať text do Fontány pre Zuzanu, toto by sa mi zišlo. Môžem to použiť? - Taký bol Jožo. Sám na to prišiel, ale spýtal sa, či to môže použiť. Preto ma dráždi, keď niekto tvrdí, že sa podpísal pod cudzí text. To by nikdy neurobil. Bol ukážkovo férový a zásadový.
Čo sa o ňom ešte ľudia v knihe dozvedia?
- Snažil som sa zachytiť celé spektrum jeho osobnosti. Nemám rád mytologizovanie, snažiť sa vykresliť človeka len v určitom spektre. Porozprávať len o tom, aký bol geniálny autor a ako dokázal písať. Ja som sa snažil zobraziť ho ako reálneho človeka, aký naozaj bol, ako žil. Pretože Jožo najviac neznášal pretvárku a faloš. Vždy si potrpel na pravdu, ako ja hovorím aforisticky, bol ochotný hovoriť pravdu, aj keby mal klamať. Vždy povedal pravdu, aj keď bola akokoľvek nepríjemná, ale povedal ju do očí.
Tí, ktorí ho nepoznali, sa dozvedia veľa aj z jeho súkromného života. Súkromie známych ľudí je vďačnou témou. Vy ste však boli jeho priateľ, nemohli ste tieto pasáže radšej v knihe vynechať?
- Ľudí musíme prijímať takých, akí sú, so všetkým. Keby nebolo aj jeho temnej stránky, už by to nebol on. Každý jeden výborný umelec je svojím spôsobom trochu schizofrenický, má svoju druhú tvár, ktorú často poznajú len jeho najbližší a tí si ju aj odtrpia, pretože s ňou musia žiť. Jozefove diela sú fantastické, nebojím sa použiť tvrdenie geniálne, ale naozaj bol Jekyllom a Hydom. Jeho človek mohol buď úplne milovať alebo nenávidieť, nič medzi.
A čo tie džojrájdy do Bratislavy?
- To bol Jožov výraz, požičal si ho z piesne Roxettu. Znamená to čosi ako bezstarostná, veselá jazda. Často som chodieval autom do Bratislavy a Jožo chodil so mnou povybavovať si svoje veci. Keď som ho viezol prvý raz, sadol si ku mne do auta a hneď sa spýtal: Počuj, starý, mohol by si ma založiť? Stačí stovka. Bola to jeho prvá veta. Dal som mu ju. Jožo si vydýchol a hovorí mi: Starý, zastav, prosím ťa, na prvej pumpe. Zastavil som. Jožo si tam kúpil marlborky a plechovku piva Amstel. Stálo to 94 korún a on frajersky hodil stovku a povedal: To je dobre... Sadol si do mojej embéčky stodvadsiatky, stiahol okienko, otvoril si pivo, zapálil cigaretu a s úsmevom od ucha k uchu, proste, život gombička, zahlásil: Kurva, starý, toto je život! A idemeeee! Džojrááájd!
Tak vznikli naše džojrajdy, ktoré sa stali pravidlom. Vtedy som si hovoril, keby som ja mal poslednú stovku, k tomu ešte požičanú, a pijem a fajčím, idem do potravín, kde aj cigarety v tom čase boli lacnejšie, kúpim si marsky a steiger a ešte najmenej 50 korún by mi zostalo. On z požičanej stovky ešte nechá tringelt. Skoro som pochopil, že to nie je Jožov štýl. Bol skutočným stelesnením bohéma. Žil jednoducho pre túto aktuálnu chvíľu a buď si ju naplno vychutnával, alebo ju naplno nenávidel.
Vybrali sme
Z knihy Ondrej Kalamár: Pivo U Chárona
Stretnúť Joža Urbana znamenalo stretnúť skutočnú hĺbku. Skutočnú hĺbku človeka, myšlienok i poézie. I skutočnú hĺbku úsmevu. Bol to človek vrchovato naplnený talentom i životom. Chýbalo mu jediné – plytkosť.
A ešte to znamenalo aj stretnúť človeka s veľkým duchom. To sa prejaví okrem iného aj tým, že veľký duch sa nijakovsky nemôže spratať do tela, ktoré mu bolo vyhradené. Nuž, naozaj sa tam často nespratal, aj keď telo, ktoré ho obmedzovalo... no, povedzme, nebolo najmenšie.
Jožo bol skutočným kameňom – diamantom, ba dokonca briliantom – jedných neskutočne tešil a oblažoval, iných tlačil či rezal, no a niekoľkých obidvoje naraz.
FOTO: ĽUBO VOJTEK
