Už takmer mesiac uplynul od skončenia jesennej časti druhej slovenskej futbalovej DOXXbetligy, v ktorej Zvolen zimuje na peknej druhej priečke. Nové vedenie MFK sa pustilo do odvážneho projektu a zrazu sa neďaleko Môťovej po 16 rokoch opäť hrá druholigový futbal.
Lokomotíva pritom musela počas prvej polovice základnej časti odohrať svoje domáce zápasy na ihrisku pár metrov od vodnej nádrže Ružiná, v dedine s rovnakým názvom. Až potom sa predstavila aj na zvolenskej pôde, v pohárovom stretnutí, a to hneď s lídrom prvej ligy AS Trenčín. Fanúšik sa tak opäť učí chodiť na futbalový štadión v hojnejšom počte, privyká si na nové mená hráčov, ale najmä na lepšiu hru. Aj o to sa pričinil Anton Jánoš.
Brankárom z núdze
S futbalom začínal, samozrejme, v rodnej dedine Jabloňové neďaleko Malaciek. A prečo to bol práve brankársky post? „Brankárom bol aj môj starší brat Július, ktorý počas vojenčiny chytal v Dukle Praha B. V tom čase som ja bol ešte len žiak, ale hlavne záložník na ihrisku. Zranil sa nám ale brankár a nebolo nikoho, kto by sa tam postavil namiesto neho. Keďže som bol najvyšší, tak ma tam brat „nominoval“... Odvtedy mi tento post prischol, hoci to bolo východisko z núdze. Že by sa mi to nejako páčilo, sa nedá povedať, ale Julo ma donútil, tak čo už. Niečo som sa od neho aj naučil, tak ma to potom celkom bavilo.“
Hráčske pôsobiská
Anton Jánoš mal do Bratislavy len na skok a tam aj pokračovala jeho hráčska kariéra. „Po účasti v majstrovstvách kraja ma zobrali do ČH Bratislava, kde mi robili trénerov také osobnosti, ako Arnošt Hložek, Justín Javorek, Anton Urban. Odtiaľ som prešiel do Interu, tam ma viedol Michal Vičan. Štyri roky som bol v Trebišove, odtiaľ som sa vrátil naspäť do Malaciek, kde som mal aj vynikajúcu robotu, dobrý flek u vojenských lesov. Pomaly som už aj končil svoju aktívnu kariéru, keď sa tam nečakane objavili športový novinár Pavel Kršek a tréner Anton Dragúň, že zháňajú nejakého brankára. Ba dokonca, že prišli po mňa. Ja vravím, že dajte pokoj, veď mám už 100 kg, ale oni že nie, prevelíme ťa do Dukly Banská Bystrica. Stalo sa, vojenským rozhodnutím mi zmenili život aj kariéru,“ zaspomínal si s nádychom nostalgie 56-ročný futbalový mág.
Z hráča tréner
S Duklou, a najmä mestom Banská Bystrica, je spojený život Antona Jánoša dodnes. V nádhernom prostredí neďalekého Tajova dokonca našiel svoj domov. Záver kariéry v Dukle je spojený najmä s menom trénera Antona Dragúňa. „Tóno Dragúň bol ako môj krstný otec, ktorý mi prízvukoval, že popri sebe si mám vychovávať aj náhradníka. No a tým nebol nikto iný ako vtedy talentovaný mladík Norbert Juračka, v ktorom on hneď videl dobrého gólmana. A tak sa aj všetko stalo, Dukla mala starosti so záchranou, ale všetko sa podarilo,“ usmial sa Jánoš.
Po roku a pol v československej lige mu bolo ponúknuté dobré miesto. „Mal som robiť riaditeľa všetkých športových objektov v Dukle. Neskôr mi ponúkli trénovať juniorku, kde som mal možnosť pracovať s talentami, ako napríklad Dano Balon, Noro Dikacz, Miro Nemec, Jožo Pisár. A tak sa začala moja trénerská dráha,“ okomentoval svoj prerod z hráča na trénera.
Vyhľadávač talentov
Po juniorke Tóno Jánoš akosi automaticky trénoval aj seniorskú Duklu, v ktorej naštartoval svoju úspešnú trénerskú dráhu. Najprv si pripomenul roky strávené v Prešove: „Čo sa týka mojich štácii, každá mala svoje špecifikum, ale viac-menej to bolo všade, v Prešove či v Žiline, najmä o tom, že každý chcel odo mňa, aby som do mužstva zabudoval odchovancov a nejakých talentovaných mladíkov z blízkeho okolia. Vyberal som spomedzi hráčov tretích, štvrtých, piatych líg, z ulice, z dorastu, vždy som musel zvážiť, či dotyčný hráč na to má, alebo nemá“.
Z trénera sa tak stal súčasne aj futbalový skaut, vyhľadávač talentov: „Presne, okolo mňa boli vždy nejakí poradcovia, ale rozhodujúce slovo bolo na mne. Každý z trénerov na Slovensku sa pohybuje v inej rovine, jeden je taký, druhý taký, každý je niekde, ako sa povie, „zaškatuľkovaný“ a ja som zaradený medzi tých, ktorí vedia po dedinách dolovať medzi neznámymi tvárami a následne z nich urobiť „slušných“ hráčov. Napríklad v Žiline boli medzi mojimi chlapcami dnes už aj futbalovej verejnosti známy Marek Mintál, Miro Barčík a mnohí iní. Naopak, v Trnave sme sa nedohodli na spolupráci a po roku a pol som odišiel. A Trnava vypadla. Ale zaujímavé to bolo najmä v Trenčíne, kde mužstvo najskôr zaniklo, aby potom vzniklo nové, keď sa pod hrad Matúša Čáka presťahoval Synot z Uherského Hradišťa. Vtedy akoby sa začala jeho nová éra. Pôsobenie v každom meste má nakoniec osobitnú kapitolu aj u mňa,“ uzavrel akúsi najhutnejšiu časť svojej trénerskej cesty skúsený lodivod.
Najlepší hráči
Pri otázke o najobľúbenejšom športovcovi Anton Jánoš s odpoveďou nezaváhal ani na sekundu. „Cassius Clay,“ vyslovil rázne.
Z futbalistov sa mu vždy páčili hráči stredu poľa. „Imponoval mi Rainer Bonhoff alebo Paul Breitner, celkove tá nemecká, zodpovedná škola, ktorá slávi úspechy aj s v súčasnosti.“
Za najlepších hráčov, ktorí mu prešli rukami, označil hneď niekoľkých. Bolo ich naozaj veľa, preto konkretizoval len niektorých. „V Prešove som mal deväť reprezentantov do dvadsaťjeden rokov, z ktorých najznámejší boli Marek Špilár alebo Stano Varga, Milan Jambor. Bolo ich naozaj veľa. V Trenčíne ma zaujali Stano Velický, ale aj Ivan Lietava. No a v Banskej Bystrici? Tam bola taktiež polovica reprezentácie... Hráči ako Dušan Tóth, Ivan Kozák, Ľubo Faktor, Róbert Semeník, ktorí neskôr odišli do 1. FC Košice, urobili pre slovenský futbal dosť. Osobne sa mi však najviac páčil Marek Mintál, ktorý svoje kvality, najmä strelecké, potvrdil aj v nemeckej bundeslige.“
Neustála práca
Anton Jánoš pôsobil šesť rokov aj ako poradca trénera reprezentácie Slovenska a po treťom pôsobení v Dukle sa cez trojročný angažmán v Senci dostal až do treťoligovej Ružinej, ktorú následne vytiahol do druhej ligy. Tak sa dostal aj do Zvolena (o tejto fúzii vyjde v našom týždenníku osobitný článok, možno ešte pred skončením zimnej prestávky, pozn. autora).
Dôsledný kormidelník nespí na vavrínoch. „Za všetkým je tvrdá, neustála práca. Ja sa snažím vždy byť o krok vpredu, aj v týchto dňoch, hoci mám voľno, dennodenne sa kontaktujem s ľuďmi okolo futbalu, aby nám nič neuniklo. Aj včera som hovoril so štyrmi hráčmi, s ktorými sa možno stretneme už v januári,“ prezradil tréner Lokomotívy.
Sila kolektívu
„My nie sme ani Barcelona, ani Real, ktorí majú nejakého Messiho alebo Ronalda, u nás sa celá jeseň niesla v znamení kolektívnej hry. Ani v jednom zápase to nebolo o jednotlivcovi, lebo taký tu ani nie je. Veľmi pekné druhé miesto je zásluhou kolektívu, nechcel by som nikoho menovite vyzdvihovať ani zatracovať. Niektorí podľa môjho názoru na druhú ligu ešte nedorástli, alebo iní, ako sa hovorí, majú už svoj zenit za sebou. A tak vznikol sumár asi piatich - šiestich hráčov, s ktorými sme sa rozlúčili a treba ich nahradiť. Ale, samozrejme, sú aj takí, ktorým vybavujeme ďalšie pôsobenie,“ zhodnotil Anton Jánoš v krátkosti jesenné druholigové pôsobenie MFK.
Jarná vízia
V súvislosti s jarnou časťou, a najmä výstavbou štadióna, Anton Jánoš avizoval najmä upevnenie a vybudovanie kvalitného tímu pre budúcu sezónu. „Po konzultáciách s vedením sme sa predbežne dohodli, že bojovať o postup by asi bolo prehnané, lebo zázemie ešte nie je na požadovanej úrovni, ani personálne, ani materiálne. Treba riešiť nový futbalový stánok vo Zvolene, preto moja filozofia znie, že máme jednu veľkú výhodu. Tým, že sme už v prvej šestke, môžeme v pokoji pripravovať mužstvo do novej sezóny. Chceme viesť hráčov k tomu, aby ich súčinnosť a súdržnosť bola na požadovanej úrovni, aby už nemuseli byť nejaké väčšie presuny. Funkcionári mi nechali v tomto smere voľnú ruku, mám aj výborného kolegu a poradcu asistenta Jána Oravca, ktorý má prehľad o mladších hráčoch, najmä o „duklistoch“, ako aj Zvolenčanoch. V klube by priebežne mali začať fungovať aj odchovanci, aby bol zachovaný aj lokálpatriotizmus. Samozrejme, sústavne sa treba venovať mládeži. Mám vytypované nejaké teritóriá čo sa týka Podbrezovej, Žiliny, Trenčína, Košíc, mám tam vybudovanú patričnú dôveru a najmä podporu.“
Koníčky - Hobby - Vianoce
O záujmoch Antona Jánoša hovorí aj jeho súčasné sídlo uprostred hôr nad Banskou Bystricou. „Mám rád hory, z Malých Karpát som sa presunul sem, pričom ma oslovili aj tieto stredoslovenské. Celý život sa venujem turistike, mám schodené asi celé Slovensko, túlam sa so psom,“ vyznal sa futbalový tréner, ktorého veľkou vášňou však je aj poľovačka. Tá napokon s prírodou úzko súvisí. „Venujem sa jej dvadsať rokov.“
A čo najbližšie sviatky? „Svoj pokoj som našiel uprostred nádhernej prírody v Tajove, tu trávim vždy aj Vianoce. Bývajú tu aj ďalší bývalí futbalisti, ako Miloš Targoš, Jožo Slobodník alebo Vraťo Greško,“ poznamenal Jánoš a pokračoval: „Na konci roka určite prídem na slávne silvestrovské derby AC Štácia – FC Mesto, o ktorom som počul, že vraj patrí medzi najstaršie na Slovensku. A v novom roku 2015, ak nám pánbožko dopraje, sa stretneme vo Zvolene 7. januára o 12. hod.,“ s úsmevom zakončil svoje rozprávanie slovenský toptréner a najmä jedna z najväčších športových osobností za rok 2014 vo Zvolene.
