ZVOLEN. Vo Zvolene odhalili pamätnú tabuľu Jozefovi Urbanovi, básnikovi a textárovi, ktorý tragicky zahynul pred 15 rokmi; 28. apríla 1999 pri autonehode pri Zvolene vo veku 34 rokov.
Pamätník, ktorý ho pripomína, inicioval zvolenský Rotary klub s jeho priateľmi k jeho nedožitým päťdesiatinám, ktoré by oslávil 29. novembra.
„Nápad vznikol pred štyrmi rokmi pri zvolenskej premiére filmového roadmovie režisérky Tiny Diosi Malý zúrivý Robinson, ktorý je netradičným dokumentom o Jožovi Urbanovi,“ povedal Peter Lysina z Rotary clubu.
Autorom pamätnej tabule z bronzovej dosky zo zeleno-zlatou patinou je zvolenský výtvarník Dušan Daniš, pod architektonický návrh sa podpísal Pavel Pavelka.
Je na nej text: „Budem mať epitaf: Bol tu rád, šibalo mu, pamäť je pustý dom, tak pokoj tomu domu“, ktorý si sformuloval samotný básnik.
Okrem toho dve Urbanove stopy nôh, ktoré Daniš navrhol podľa filozofie feng šuej. „Je to budhistický symbol,“ hovorí Daniš, ktorý bol Urbanovým priateľom.
„Stopy Budhu vyjadrujú karmické šťastie pre úspešné znovuzrodenia, ktoré prichádzajú po smrti,“ dodal.
Učebnicový klasik
Urban sa vo Zvolene usadil v roku 1994 a žil v ňom až do svojho tragického skonu. Je v ňom aj pochovaný.
„Zanechal tu stopu, aká sa nachádza aj na jeho pamätnej tabuli,“ povedal ďalší Urbanov priateľ, básnik Ondrej Kalamár.
„Vo Zvolene vznikla zbierka poézie Snežienky & Biblie, na ktorej sa ako ilustrátor spolupodieľal Zvolenčan Waldemar Švábenský, tiež kniha pre deti Dobrodružstvá Vranky Danky a mnohé z jeho známych piesňových textov, vrátane najznámejšieho a najúspešnejšieho Voda, čo ma drží nad vodou,“ doplnil.
„Tento text sa stal preňho takpovediac osudovým, pretože skladbu už nikdy nepočul. Osudovou sa stala aj pre Joža Ráža, ktorý po jej naspievaní pri odchode zo štúdia havaroval na motorke a takmer to neprežil,“ pripomenul Kalamár tragické udalosti spojené so stále populárnou piesňou.
Ľudia, ktorí si prišli na zosnulého básnika zaspomínať, zapálili okolo pamätníka sviečky. Jeho priatelia mu naň položili to, čo mal rád. Fľašu s obľúbeným pivom a pripálenú cigaretu. FOTO: PAVEL ALBERT
Urban sa nedožil ani svojich 35. narodenín, ale už počas svojho života sa stihol stať učebnicovým klasikom a maturitnou otázkou.
„Bol duálny a natoľko sebestačný, že si bol sám svojím vlastným protikladom. Vedel sa bezbreho tešiť zo života i beznádejne metať v jeho lepkavej sieti. Ale miloval ho,“ dodal Kalamár.
Nadpozemská eufória
„V hudobnom svete po sebe zanechal okrem „Vody“ veľké množstvo prvotriednych textov. Ako autor odišiel na úplnom vrchole svojich tvorivých síl a schopností. Aj s obrovským potenciálom toho, čo ešte vytvoriť mohol.“
Bravúrnosť, s akou zvládal písanie tematických textov, dodnes omračuje vysokou umeleckou aj estetickou hodnotou, okomentoval Kalamár.
„My, ktorí sme mali česť a šťastie byť pri vzniku niektorých z nich, nikdy nemôžeme zabudnúť na obrovskú až nadpozemskú eufóriu, ktorú po každom jednom úspešnom texte zažíval a o ktorú sa rád delil. Práve ona je do jeho textov aj zakomponovaná a navždy zakonzervovaná. Preto jeho texty dodnes, už pätnásť rokov od jeho tragického skonu, oslovujú ľudí rôznych generácií.“
Budem mať epitaf: Bol tu rád, šibalo mu, pamäť je pustý dom, tak pokoj tomu domu. Tento epital si napísal Jozef Urban sám. Vtedy netušil, že zanedlho ho jeho pozostalí a priateli naozaj použijú. FOTO: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ
