Do obradnej siene sliačskeho magistrátu prišla po svojich. Ako opora jej stačila ruka vnučky. Slzy dojatia napovedali, že vníma všetko, čo sa okolo deje. Vedenie mesta si uctilo jej vzácne životné jubileum slávnostným prijatím a zápisom do pamätnej knihy. Zvládla ho sama a ruka sa jej pritom ani nezatriasla. Pani Emília Linderová oslávila sté narodeniny.
„Nevieme dňa ani hodiny, ale myslela som, že sa dožijem nejakej šesťdesiatky. Sto rokov ma prekvapilo. Nečakala som, že tak dlho vydržím,“ okomentovala svoju storočnicu jubilantka.
Nemá už rázne pohyby päťdesiatničky, ale stále je v dobrej mentálnej aj fyzickej kondícii. Dokáže sa postarať o seba aj o domácnosť.
Čomu vďačí za svoju dlhovekosť? Žeby liečivému sliačskemu medokýšu? „Nie, to nemôžem povedať, nepíjavala som ho pravidelne. Vlastne neviem. Bývala som často chorá, aj operácie mám za sebou, ale všetko som prežila.“
Žiadna špeciálna strava ani žiadny každodenný recept pre zdravie v podobe lyžičky medu či strúčiku cesnaku.
Každý deň si dá k obedu pohár vína alebo piva, to je jej rituál. Ale žiadne bio potraviny. Dokonca obľubuje mastné mäso. Suché, napríklad kuracina, jej nechutí. „Najviac si pochutím na bôčiku, to je mäso, ktoré je mäkké a dobré,“ priznáva.
„Doktor mi hovorí, že dlhovekosti vďačím aj za to, že neužívam žiadne lieky. Nemusím. Občas, keď ma niečo bolí, si dám ibalgin, ale okrem toho nič,“ zdôrazňuje.
K lekárovi vlastne ani nechodí. Okrem toho, že ju trápi šedý zákal, má momentálne, po úraze, problém len s prstom na nohe, s ktorým navštevuje chirurga.
Jubilantka pri zápise do pamätnej knihy mesta Sliač. Knihu jej chceli podať, ona však rozhodne pokrútila hlavou, že nechce, a šla ju podpísať k stolu. Pri pamätnom akte jej asistuje syn Igor a vnučka Adriana.
Ešte pred tromi rokmi chodievala každý deň do Zvolena. Pocit, že môže ísť na trh a stretnúť sa s ľuďmi, jej dával vietor do plachiet. Potom však spadla a zlomila si ruku. Odvtedy chodí pomalšie. Dnes ešte vyjde pred bytovku, sediac na lavičke si vychutnáva slnečné lúče, ale ďalej od domu už nejde.
„Trochu si doma podriemem a postarám sa o moje dve mačky. Teda o mačku a o kocúra,“ spresňuje. „Sú to privandrovalci, našla som ich na ulici,“ opisuje kolobeh svojich dní. „Kedysi som čítavala, dnes už nie. Občas si ešte pozriem televízor, ale niet už čo v ňom veľmi pozerať. Cestopis, dokumenty o zvieratách alebo romantický film, to si rada pozriem aj dnes, ale okrem toho je ponuka televízií úbohá,“ komentuje.
Rodáčka zo Zaježovej
Emília Linderová je rodáčka zo Zaježovej. Jej rodičia, Anna a Štefan Lukáčovci, patrili k majetnejším gazdovským rodinám. Začiatkom prvej svetovej musel jej otec narukovať na front, ešte pred jej narodením, a v prvých dňoch bojov padol. Svoju dcéru nikdy nevidel.
Jej mama zostala žiť na Zaježovej u svokry. Po čase sa vydala za obchodníka, za ktorým odišla spolu s malou Emíliou do Prahy. Po čase mala Emília dvoch nevlastných súrodencov; sestru aj brata. Mama jej zomrela po ťažkej astme ako 31-ročná.
Dnes nežijú ani jej nevlastní súrodenci. Prežila aj svojich dvoch manželov a jedného syna.
Manželstvo I
V Prahe mladá Emília vychodila meštianku a priúčala sa aj v obchode svojho otčima s koloniálnym tovarom. Po matkinej smrti sa vrátila na Slovensko, konkrétne do Modry, kde doštudovala na evanjelickej škole.
Po skončení školy jej dohodla stará mama svadbu. Ako sedemnásťročná sa vydala za mäsiara Ondreja Jasa. Po roku sa im narodil syn Miloš a o desať rokov neskôr syn Igor.
Manželia Jasovci tvrdo pracovali. V čase druhej svetovej vojny získali v okolí všetky zákazky na dodávku mäsa a mäsových výrobkov pre vojsko a nemocnice. Peniaze, ktoré ťažko zarobili, investovali do kúpy nehnuteľností v okolí Zvolena. Budov aj pozemkov. Vo Zvolene otvorili najväčšie mäsiarstvo a mäsiarsku výrobňu.
Onedlho patrili medzi najmajetnejšie rodiny v okolí. Po februári 1948 však o všetko prišli. Komunisti ich dokonca vyhodili aj z bytu, v ktorom bývali.
Na istý čas sa ich ujal mestský gazda Jaso, ktorý im poskytol aj strechu nad hlavou. Dovolil im bývať v jednej z izieb dnešného mestského hotela vo Zvolene.
Jej manžela Ondreja, rovnako ako iných majetnejších mužov, odviedli komunisti do takzvaných PTP táborov, kde museli ťažko pracovať. Ondrej Jaso pracoval na výstavbe letiska pri Plzni. Pre podlomené zdravie sa po čase mohol vrátiť do Zvolena.
Emília sa medzitým zamestnala ako účtovníčka v Zdroji. V rovnakej firme našiel uplatnenie po návrate domov aj jej manžel. Ako mäsiar v predajni mäsa.
Po čase im komunisti dovolili nasťahovať sa do jednej z izieb bytu, ktorý im predtým patril. Keď mala Emília 42 rokov, ovdovela. Manžel jej zomrel na následky dlhotrvajúcej choroby na Nový rok.
Písal sa vtedy rok 1957. V tom istom roku sa z pani Emílie stala vedúca zvolenskej predajne Sklo – porcelán. Zotrvala v nej až do roku 1976, do odchodu na dôchodok.
Manželstvo II
Ešte predtým, na liečení v Sliači, sa spoznala so svojím druhým manželom Jozefom Linderom. Vydala sa zaňho, keď mala 51 rokov.
Presťahovali sa na Sliač. Do bytu, v ktorom žije pani Emília dodnes.
„Deti sme nemali, na to sme už boli starí,“ smeje sa jubilatnka. „Manžel bol o dvadsať rokov starší a ja som už tiež nebola najmladšia,“ dodáva.
Život si užívali dovolenkami v Bulharsku, Juhoslávii, liečebnými pobytmi v kúpeľných mestách na Slovensku aj v Česku. A tiež tancovačkami v sliačskych kúpeľoch. Takmer každú nedeľu. Kúpele v tých rokoch ešte žili zábavou a manželia Linderovci patrili medzi najlepších tanečníkov.
„Manžel bol panský krajčír, bolo to sedavé zamestnanie. Potreboval sa fyzicky odreagovať a ja som tiež rada tancovala, aj keď moje nohy mu niekedy nestačili,“ spomína.
Bez syna
Po príchode ruských vojsk jej starší syn emigroval. Odišiel do Francúzska spolu s rodinou; s manželkou a dvoma synmi Milošom a Robertom. Prešlo niekoľko rokov, kým jej za čias „železnej opony“ vydali povolenie vycestovať za ním. Navštívila ho potom ešte niekoľkokrát, ale nie tak často, ako by si matka syna v emigrácii želala.
Rok pred Nežnou revolúciou pochovala aj svojho druhého manžela. Oporou jej zostal syn Igor a jeho rodina. Jeho manželka a tri deti Iveta, Adriana a Ondrej.
Už vyše štyridsať rokov bývajú neďaleko nej, starajú sa o ňu. „Mama ešte perie aj žehlí. Je sebestačná. Variť už nevarí, ani nepečie. Varí sa u nás doma, jedlo jej nosíme. Ale stále si dokáže uvariť vajce či urobiť praženicu. Prípadne, ak pochybí, obieliť zopár zemiakov a uvariť ich,“ hovorí dnes 72-ročný Igor Jaso, ktorý u mamy prespáva. Nechce ju nechávať samú.
Po nežnej si užila aj svojho odídeného syna. Chodievala za ním pravidelne do Francúzska a on, aby jej vynahradil stratené roky, cestoval s ňou po mnohých krajinách.
„Bolo ich veľa. Boli sme v Alpách aj pri mori. Ja sa však vody bojím. Neviem plávať, takže som sa ani nekúpala, len nohy som si trochu omočila. Skôr ma priťahovali hory. Švajčiarske Alpy, tie sa mi páčili.“
O prvorodeného syna prišla v januári 2009. Zomrel po treťom infarkte mozgu. Okrem druhého syna Igora má jubilantka niekoľko vnúčat aj pravnúčat. Pri živote ju drží práve ich láska.
Jubilantka s najbližšou rodinou. FOTO: ĽUBICA MOJŽIŠOVÁ
