KORYTÁRKY. Nie je známe jeho meno. Nie je známe, akú mal rodinu. Prešiel cez pol Európy, aby nakoniec padol v neznámych Korytárkach.
Nezomrel hneď, zásah do brucha mu poranil vnútornosti, vedel že ide o smrteľné zranenie. Aj preto odmietol odvoz. Žil ešte niekoľko dní až napokon skonal.
Neznámy ruský vojak. Stratili sa jeho doklady, a tak mu nemali ako napísať ani meno na kríž. Ani nevieme, či vôbec nejaký kríž mal. Ľudia mali na konci vojny iné starosti.
Film
Vlani sa dvaja dôchodcovia Matúš Nosáľ a Ján Ľupták rozhodli, že za nás všetkých splatia dlh tomuto vojakovi a urobili mu veľký dubový kríž. Keďže išlo o ruského vojaka, kríž spravili pravoslávny. V tichosti ho osadili ku hrobu, o ktorý sa stále miestni ľudia starajú. A v tichosti sa mohli starať aj ďalej, keby sa na minulý štvrtok neohlásil filmový štáb s ruskou novinárkou a zaujímal sa práve o hrob neznámeho vojaka.
Eleonóra Tuychina pracuje pre bratislavskú pobočku Centra Ruský svet. Ako bývalá televízna reportérka sa rozhodla natočiť film k blížiacemu sa výročiu ukončenia druhej svetovej vojny. Jeho názov bude Pamätáme. Pôjde o polhodinový dokument, ktorý by mal ukázať, ako toto obdobie vnímajú Slováci, ako sa starajú a chránia hroby aj neznámych vojakov.
Bohoslužba
Takmer dve desiatky domácich čakali vo štvrtok pri hrobe už od tretej. Nikto im nepovedal, že sa filmári asi o dve hodiny oneskoria. Čakali trpezlivo, veď sami zorganizovali aj malý kultúrny úvod s fujarou aj heligónkou.
Spolu s filmármi prišiel aj pravoslávny duchovný jerej Marek Kundis. Toho zobrali z Brezovej pod Bradlom, pretože zvolenský pravoslávny kňaz, ktorý pôsobí pri veliteľstve vzdušných síl, mal dovolenku.
Kňaz posvätil drevený kríž a odslúžil krátku bohoslužbu za všetkých vojakov, ktorí zomreli počas druhej svetovej vojny. Išlo o klasickú bohoslužbu, ktorú slúžia na pohreboch, rozdiel bol v tom, že vo štvrtok neprosil za konkrétneho človeka, ale za všetkých vojakov, ktorí položili vo vojne svoje životy.
Neznámy vojak sa dočkal dôstojnej rozlúčky takmer po sedemdesiatich rokoch.
Najskôr žiaci, potom strojári
Keď mal Pavel Vihan desať rokov, v škole ich vyzvali, aby vyhľadávali pamätné miesta. „Vedel som z rozprávania starších, kde ten vojak padol a kde je aj pochovaný. S kamarátom som sem prišiel a miesto sme upravili do rozmerov hrobu. Potom sme sem chodili s učiteľkou, sadili kvety a starali sa o ne,“ vysvetľuje.
Neskôr si hrob zobralo pod svoju starostlivosť vedenie v strojárňach, ktoré vznikli v Hriňovej. Strojári urobili betónovú ohradu aj plechovú mohylu s hviezdou. „Veď to bol človek, ktorý padol za našu krajinu,“ dodáva Vilhan.
V rovnakom duchu pri svojej bohoslužbe apeloval vo štvrtok aj pravoslávny kňaz. Modlitby predniesol v cirkevnej slovančine, čo je jazyk, ktorý sa od 14. storočia nezmenil. Ten istý jazyk sa používa na Ukrajine, v Rusku, Poľsku, Srbsku aj Bulharsku. „Pravoslávni Slovania majú jednotný bohoslužobný jazyk. Je to naše dedičstvo, ktoré ukazuje jednotu Slovanov. Škoda, že sa teraz ľudia nechajú štvať proti sebe,“ vysvetľuje Marek Kundis.
Príprava na filmovanie.
Jerej Marek Kundis a Ján Ľupták.
Pavol Vilhan s fujarou.
Bez heligónky by to v Korytárkach nešlo.
Bohoslužba.
Posledný rozhovor robili filmári s Annou Sujovou.
