Kamenné gule nie sú záhadou

ČABRADSKÝ VRBOVOK. Spektrum dobrovoľníkov bolo skutočne pestré. Prišli z Japonska, Grécka, Južnej Kórey, Talianska, Česka, Nemecka a Francúzska. Projekt Krok za krokom vypracovalo združenie Rondel v spolupráci s organizáciou Inex Slovakia.

Práci dobrovoľníkov predchádzal dvojtýždňový archeologický výskum, pri ktorom sa okrem nespočetného množstva črepov podarilo objaviť aj päť kamenných gúľ.

Kamenné gule na hrade nie sú žiadnym veľkým prekvapením. Niektoré boli vždy dobre viditeľné v múroch asi v osemmetrovej výške.

„Dve sú v prvej bašte na západnej strane, dve zasa na dolnom hrade,“ hovorí Albert Loydl, s ktorým sa stretávame v preplnenej kancelárii archeológov.

Loydl je v prípade Čabradského hradu dôležitou persónou. Pracuje medzi zvolenskými archeológmi ako technik výskumu a zároveň je aj zakladateľom a súčasne predsedom združenia Rondel, ktoré sa roky snaží o záchranu tohto skvostu Hontu.

Zahraniční dobrovoľníci pri škárovaní muriva na hrade. FOTO: ALBERT LOYDL

Kamenné gule majú v priemere okolo pol metra. Osem je zamurovaných a päť našli teraz. „Tieto boli možno tiež zamurované v portáli brány a spadli spolu s ním, alebo ich vôbec nepoužili do muriva a len ich vyhodili do priekopy,“ predpokladá.

Kamenné strely

Vysekať z kameňa guľu, to dá prácu aj dnes. Keď si predstavíme, za akých podmienok a s akými nástrojmi ich robili remeselníci v minulosti...

Úvahy nás privádzajú k účelu kamenných gúľ. Čakáme niečo tajomné, možno až mysteriózne, no odpoveď je až príliš prozaická.

Archeológovia predpokladajú, že gule sú strelami, ktoré sa kedysi používali pri dobývaní hradu. Plnili sa nimi rôzne mechanické vrhače a neskôr delá či mažiare.

Malý detail, nemali by takéto gule byť na strane nepriateľa, ktorý sa snažil hrad dobyť? „V listinách je spomenuté, ako po dobytí hradu dal nový majiteľ vyzbierať všetky vystrelené gule. Samozrejme, je otázne či sú to práve tieto,“ uvažuje s nami Loydl. Viac vraj môže ukázať podrobnejší archívny výskum.

Zamurované kamenné gule nie sú viditeľné iba v Čabradskom hrade, podobné nájdeme aj na iných hradoch, nie však až v takomto množstve.

Trinásť kamenných gúľ nie je veľa pre dobýjanie hradu, aspoň na prvý pohľad nie. Albert Loydl tento počet považuje za dostatočný, veď frekvencia výstrelov bola vtedy veľmi malá – možno dve gule za jeden deň. „Hlaveň musela vy-chladnúť, vyčistili ju a až potom mohli znovu vložiť prachovú náplň. Prvé mažiare mali veľmi slabú kadenciu streľby, nehovoriac o tom, že veľakrát hlaveň pri výstrele roztrhlo,“ vysvetľuje.

Nepriateľ sa strelami snažil rozbiť strechy, narušiť hradby, skrátka spôsobiť obrancom škody.

Vrhacími zariadeniami sa často do hradu hádzali aj výkaly, prípadne mŕtvoly, len preto, aby tam zavliekli nejakú infekciu a donútili obrancov vzdať sa.

Opravy

Popri piatich guliach archeológovia vykopali nielen tisícky črepov, no napríklad aj chlebovú pec. Objavili ju pod sutinami, spolu s kozubom vytvárala kuchynský kútik.

Práce je na hrade viac ako dosť, no momentálne je pre Rondel prioritou napísanie projektu na získanie finančných prostriedkov, ktoré sú potrebné na sanovanie južnej fasády tretej vstupnej brány. Odkryli aj základy, takže vedia, v akom stave sú.

Zrekonštruovať musia celý portál a následne stabilizovať korunu múru, aby nedošlo k ohrozeniu nielen samotnej stavby, ale najmä návštevníkov hradu.

Pred dvoma rokmi opravovali tretiu bránu, kde je dobre zachovaný suterén.

„To je trochu netradičné, pretože stropnú klenbu robili za pomoci obrovského prúteného koša. Asi nemali dosť reziva, v okolí nie je veľa ihličnatých lesov, a tak celé debnenie uplietli z prútia. Na klenbe ostalo po ňom viacero odtlačkov,“ vysvetľuje Loydl.

Zrekonštruovaná je aj druhá vstupná brána, ktorá slúži ako základňa dobrovoľníkov a sklad materiálu.

Študenti archeológie z Budapešti v sonde pred 3. bránou. FOTO: ALBERT LOYDL

Riešili tiež niekoľko fragmentov vonkajšieho opevnenia a na bastióne opravili strieľne. A ešte statické poruchy, teda miesta, kde je vypadnuté murivo.

„Ono to možno vyzerá tak, že skáčeme z jedného miesta na druhé, no obyčajne sa snažíme riešiť to, čo je akútne a ďalšie veci presúvame do nasledujúcej sezóny,“ dodáva. Zároveň nechcú, aby hrad vyzeral ako jedno veľké stavenisko, a tak sa každý rok sústredia na inú časť.

Projekt Krok za krokom, ktorý združenie Rondel pripravilo s nadáciou Pontis, sa tento rok sústredil na sýpku, čo je asi najmladšia stavba na hrade, ktorá prežila jeho skazu. Zanikla až niekedy v medzivojnovom období. Sýpku dlho využívali obyvatelia, ktorí žili v podhradí. Dolina je vlhká, polia boli na kopcoch, a preto sa im veľmi dobre hodil skladovací priestor na polceste medzi poľom a domami.

Dobrovoľníci dopĺňajú chýbajúcu maltu v klenbe pivničky pod sýpkou. FOTO: ALBERT LOYDL

Čabradský hrad patrí obci Čabradský Vrbovok. Obec je malá, sama na opravu peniaze nemá. Veď aj keď sa na ňom pracuje rok čo rok, je to iba percentom skutočnej potreby hradu.

Archeologický výskum na hrade financovalo ministerstvo kultúry v rámci dotačného programu Obnov si svoj dom. Žiadateľom dotácie bola práve obec Čabradský Vrbovok a realizátorom výskumu Archeologický ústav SAV pod vedením Jána Beljaka a Maxima Mordovina. Základ výskumného tímu tvorili študenti archeológie z Katedry archeológie stredoveku Univerzity Lóranda Eötvösa v Budapešti a, samozrejme, členovia združenia Rondel.

Návštevníci

Čabraď objavuje čoraz viac turistov. Nie všetkých výskumníci radi vidia na hrade. „Niektorí ľudia tam robia doslova skazu. Lozia po múroch, zhadzujú skaly, poniektorí zasa behajú v hrade na motorkách alebo štvorkolkách. Taktiež ich musíme upozorňovať, že keď si na hrad prídu oddýchnuť a popri tom niečo zjedia, aby si za sebou upratali. Malo by to byť samozrejmosťou, no nie je,“ dopĺňa Loydl. Pred začiatkom sezóny na jar museli celý areál najprv zbaviť odpadkov, vyzbierali ich za dvanásť vriec.

„Na jednej strane nás teší, že sa hrad dostáva do povedomia ľudí, veď niektorí ani v Krupine nevedeli, že tu existuje nejaký hrad Čabraď, na druhej strane to prináša aj takéto negatíva,“ vysvetľuje.

Hrad si našu pozornosť zaslúži, podľa Loydla je asi jediným na Slovensku, z ktorého nie je výhľad na nejaké civilizačné prvky. Žiadne cesty, sídliská, železnice, fabriky... Je v takej prírode, ako bol pred dvesto rokmi.

Neprítomnosť elektrickej energie dáva „lepšie pochopenie“ aj murárskym prácam. „Maltu miešame ručne motykou vo fúriku,“ dodá s úsmevom Albert Loydl. A to má tiež svoje čaro.