Minulý týždeň sme si pripomenuli sté výročie začiatku prvej svetovej vojny. Práve 28. júla 1914 vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku. Mesiac predtým sa preslávil Gavrilo Princip, ktorý v Sarajeve zastrelil následníka trónu našej monarchie. Samotné zavraždenie arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželky sa považuje za zámienku. Mocní už netrpezlivo túžili po vojne.
Vyhláseniu vojny predchádzalo ultimátum, ktoré dalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku. Pre skutočne ponižujúce podmienky bolo jasné, že ich Srbsko nemôže prijať. Pripravte si zbrane, ideme do vojny!
Veľká vojna
Náhoda chcela, že som sa začiatkom roku dostal k informáciám a aktivitách dobrovoľníkov snažiacich sa dať dokopy databázu padlých z prvej svetovej vojny. Kto, kde a kedy zahynul boli základné otázky, bonusom bolo číslo jednotky aj každá ďalšia podrobnosť. Zo Slovenska by databáza mala obsahovať okolo šesťdesiatdeväťtisíc mien, no stopercentná asi už nikdy nebude. Premeškali sme príležitosť, od začiatku vojny je sto rokov a spomienky či doklady sú už väčšinou nenávratne stratené.
Oslovenie verejnosti cez stránky našich novín bolo úspešné z iného pohľadu. Nezaplnili sme síce prázdne kolonky v databáze padlých, no dostali sme na svetlo dávno zabudnuté príbehy obyčajných ľudí, ktorých sa veľká vojna dotkla. Osemnásť príbehov je len čriepkom z veľkej vojny, no prišli sme s tým doslova za päť minút dvanásť. A tak to neraz pri rozhovoroch aj vyzeralo. Ľudia tápali v rokoch, hľadali v spomienkach, často prišli iba s menom a priezviskom svojho prastarého otca. Nič viac ako to, že padol vo veľkej vojne nevedeli. To by ste sa museli spýtať mojich rodičov. To ste mali začať skôr spisovať. Podobné výčitky zaznievali takmer pravidelne.
Nepriateľ na muške
Nevedno, kedy človek prvýkrát zobral do ruky zbraň a zabil iného človeka. Predpokladá sa, že konflikty, na konci ktorých boli bojové polia posiate desiatkami mŕtvych, tu boli od našich začiatkov v africkej savane. Predpokladáme to, pretože nemáme inú skúsenosť. Napriek proklamovanej vyspelosti ľudstva, toho pána tvorstva, sa aj v tejto chvíli snaží niekto dostať na mušku svojho nepriateľa.
Pavol Kukuliak z Detvy sa koncom júla 1914 vôbec neznepokojoval. Hovorilo sa predsa, že prejde pár mesiacov a víťazstvo bude naše. Netušil, že vojnová mašinéria ho zhltne ako mlynček a on za jednu sťažnosť vyslovenú nahlas v zajatí skončí obesený na strome pri ceste. Doma ho čakala žena a päť detí.
Jána Ponického volali v Môťovej Baranec. Narukoval hneď na začiatku vojny v roku 1914. Odišiel od ženy a dcéry, ďalšia dcéra bola „na ceste“. Počas celej vojny rodina nemala o ňom žiadne správy. Vedeli iba to, že sa dostal do ruského zajatia. A to je všetko. Dlhé roky po vojne chodila rodina čakať na zvolenskú železničnú stanicu. Márne. Ján Ponický sa už nikdy nevrátil.
Zato Anton Ernek mal viac šťastia. Tiež narukoval na začiatku vojny a tiež sa dostal do zajatia, z ktorého sa vrátil po šiestich rokoch. Svoju ruskú cestu si zapísal do denníka, ktorý teraz starostlivo opatruje jeho vnuk Ján Búzik zo Zvolena.
Smútok
Desiatky rozhovorov s príbuznými priamych účastníkov prvej svetovej vojny človeku zmenia pohľad na tento svetový konflikt. Nevidí v ňom nevyhnutný boj mocností, ktorého následkom bolo vytvorenie viacerých samostatných štátov. Slovenský prvok sa predsa dostal prvýkrát na mapu Európy. Pravdupovediac, tých šesťdesiatdeväťtisíc mŕtvych Slovákov s tým predsa nemá nič spoločné.
Ako autor som sa utvrdil o jedinom. Išlo o nezmyselný konflikt, svet ho nepotreboval a už vôbec nie milióny rodín, v ktorých ženy prišli o svojich mužov a matky o svojich synov.
Ján Tretina z Dolných Šípic sa oženiť ani nestihol. Jeho milovanú Zuzanu mu rodina bránila si vziať, pretože pochádzala z chudobných pomerov.
Vraj to bol hlavný dôvod, prečo sa dostal do vojnového besnenia veľkej vojny.
Neskúsený chlapec z dediny dianie na vojne niesol veľmi ťažko a prirovnával to k peklu. Už nikdy sa domov nevrátil.
Je to nepriateľ
Nepriateľ. Aké bežné slovo. Podľa významu by malo označovať človeka, ktorý nie je mojím či tvojím priateľom. Ľudí, čo nie sú našimi priateľmi, sú predsa milióny, prečo sme tomuto slovu dali zlovestný význam, ktorý nás núti nenávidieť? Pretože sme potrebovali nálepku. Nálepku, ktorá sa dala použiť, ako sa mocným zachcelo. Široký význam slova nepriateľ má pre nich svoje výhody. Ten a ten je nepriateľ! Bum, už mu letí bomba na hlavu! Načo sa rýpať v podrobnostiach, akože nám predsa nič neurobil, má rodinu a deti, je vzorným manželom a predovšetkým dobrým človekom. Načo si zaťažovať hlavu sprostosťami. Je to nepriateľ a zaslúži si našu nenávisť!
A ty, vojak, nerozmýšľaj, zmasakruj ho aj s tou jeho rodinou, kašli na plač detí, sú to deti nepriateľa.
Starý otec Jána Bahýľa z Brezín, Štefan, sa z veľkej vojny tiež nevrátil. Bol v ruskom zajatí, po vojne mal prísť domov, no neprišiel. A pritom chýbalo málo. Rodina sa dozvedela, že pre polievku zmeškal vlak.
Spomienky
Zo všetkých rodinných spomienok na padlých vojakov bolo cítiť smútok. Aj keď tých ľudí nikdy nevideli, smútok sa prenášal na ďalšiu generáciu a pri našich rozhovoroch vyplával na povrch.
Prešlo sto rokov a dnes by sa človeku znovu chcelo kričať, keď počúva o ďalších zabitých na Ukrajine či krvavých štatistikách z pásma Gazy.
