KRIVÁŇ. Je pondelok, osem hodín večer a vonku to začína hustnúť. Búrku bolo cítiť vo vzduchu celý podvečer, teraz je jasné, že sa nám nevyhne. Pozerám na titulnú stranu našich novín. Doslova na nej svieti titulok Katastrofy nám už klopú na dvere. A to čo sa deje za oknom, akoby ho presne vystihovalo.
Príroda sa mení, búrky budú silnejšie, môžeme očakávať víchrice a veľké povodne. V článku z titulky som sa rozprával s ekológom Jaroslavom Vlčkom z Technickej univerzity vo Zvolene. Nie je optimistom, práve ľudia majú svoj podiel viny na zmenách, ktoré zažívame.
Nápory vetra a dažďa za oknom bičujú domy aj autá na ulici. Po dvore začínajú poletovať ľahšie veci, drevená doska, vedro a z okna letí prvý kvetináč.
Búrka je na začiatku, bleskov pribúda, vietor zosilnel a dážď nepadá zhora dolu ale krúti sa ako vzdušné víry chcú. Elektrina sa porúčala ktovie kam.
Ekológ Vlčko všetko vysvetlil. Nezmyselné drancovanie planéty a naša hlúposť sú, zjednodušene povedané, príčiny nelichotivého stavu tejto planéty. A my si nechceme priznať chyby a zastaviť negatívny trend.
Hučanie vetra má už intenzitu rýchlovlaku. Po dvore letí stôl a ďalšia polica. Dokonca aj dvestolitrový sud s vodou.
Človek je bezmocný. Ďakuje za dobré okná, ktoré ho dokážu oddeliť od toho najhoršieho, ďakuje za strechu, ktorá odoláva náporu. Na rozdiel od strechy na garáži. Dve sekundy a je preč. Letí desiatky metrov, láme sa dopadá na ulicu vedľa jedného zaparkovaného auta. S ňou laty, klince...
O chvíľu ma búrka presvedčí, že ani bramac na dome nie je nezničiteľný. Ťažké škridle nasledujú ľahkú krytinu z garáže. Našťastie nie je ich viac ako desať. Človek je smutný a najmä bezmocný. V tej chvíli sa nedá robiť nič, iba stáť a čakať. A na druhý deň začať počítať škody.
Rozmýšľam, že by som ešte zmenil titulok v novinách. Katastrofy nám už neklopú na dvere. Oni si tie dvere už otvorili.
