Niečo sa deje, hovoríme si. A počúvame o klimatických zmenách, skleníkovom efekte, otepľovaní planéty. Počúvame tiež varovania, že si za to ľudstvo môže samo.
„Počasie nikdy nebolo priemerné, vždy dochádzalo k nejakým odchýlkam a raz za čas sa vyskytli aj mimoriadne udalosti, ako veľmi intenzívne zrážky, krupobitia alebo vysoké teploty či extrémne zimy,“ hovorí ekológ Jaroslav Vlčko z Technickej univerzity vo Zvolene.
Rozdiel oproti minulosti je v tom, že k takýmto odchýlkam dochádza častejšie a majú aj vyššiu intenzitu.
Kto za to môže?
Základná otázka je položená, odpoveď dokonca poznáme. Prst smeruje na človeka. Neboli sme takými vždy, to len posledných 150 rokov sa nám to začalo vymkýnať z rúk.
Priemyselná revolúcia bola veľkou zmenou. Okrem sily ľudskej a zvieracej sme začali využívať energiu fosílnych palív.
Začalo to uhlím v Anglicku po vynáleze parného stroja. Ako dobre vieme, spaľovaním fosílnych palív sa do ovzdušia dostáva oxid uhličitý.
Znečisťovanie bolo dlho nepodstatným, ničím, s čím by si naša planéta neporadila. Postupne pribudli tepelné elektrárne a svojím dielom prispel hlavne rozvoj automobilizmu.
Znečistenia pribúdalo, rozšírilo sa do celého sveta a odrazu sme postavení pred tvrdú realitu. Planéta sa s tým už nestíha vyrovnávať a klíma sa začína meniť.
Stromy
Z hľadiska znižovania množstva oxidu uhličitého v atmosfére sú práve stromy a lesy úplne najdôležitejšie. Kým strom žije, je oxid uhličitý súčasťou jeho dreva. Uvoľňuje sa z neho až rozkladom dreva. Buď postupne, ako strom hnije v lese, alebo náhle, keď drevo spálime.
Problém je, že lesov ubúda, napríklad len v Ázii ich zmizlo za ostatných 30 rokov 70 percent. Tieto zmenšené pľúca planéty nemôžu stíhať.
Fosílne palivá vznikali milióny rokov. Organický materiál, či už rastlinného alebo živočíšneho pôvodu, bol oddelený od okolitého ovzdušia, a tak z neho postupne vznikli fosílne palivá
Predstavme si to ako konzervu, v ktorej pomaly dochádzalo k zuhoľnateniu. My tieto konzervy otvárame každý deň.
„To čo vznikalo približne milión rokov, spotrebujeme za jeden rok. To je šialené,“ dopĺňa Vlčko.
Čas je podľa neho podstatný. Rastlinstvo fotosyntézou ani oceány pohlcovaním nie sú schopné túto nerovnováhu v obsahu oxidu uhličitého odstrániť.
Skleníkový efekt
Oxid uhličitý by nás možno ani tak netrápil, keby sa nepodieľal na vytváraní skleníkového efektu.
Stručne si proces popíšeme: Energia zo Slnka prichádza ako svetelné žiarenie. To dopadá na povrch planéty a mení sa na tepelné žiarenie. Na rozdiel od svetla má už dlhšiu vlnovú dĺžku. Tepelné žiarenie preniká cez atmosféru späť do vesmíru. Oxid uhličitý časti z neho nedovolí preniknúť a odráža ho späť na Zem. So stúpajúcim obsahom oxidu stúpa množstvo naspäť odrazeného tepla. Preto sa naša planéta otepľuje. Zhoršuje sa fungovanie chladenia našej planéty.
Zvaľovať všetko iba na oxid uhličitý by bolo nespravodlivé.
„Veľmi nebezpečným je metán, to je skutočná časovaná bomba. Je dvadsaťkrát nebezpečnejším skleníkovým plynom ako oxid uhličitý,“ vysvetľuje Vlčko. Produkuje sa napríklad v živočíšnej výrobe, uvoľňuje sa tiež z permafrostu, teda z trvale zamrznutej pôdy v chladných zemepisných šírkach.
Sme slepí
Zárážajúce je, že o probléme vieme a pritom nie sme schopní prijať účinnejšie opatrenia. Odborníci sú skeptickí; keby sme teraz zatiahli ručnú brzdu a zmenili všetky nepriaznivé faktory, zmena by sa prejavila až za života nasledujúcich generácií.
„Je tam obrovská zotrvačnosť, zreteľné zmeny by sa ukázali až o tridsať či päťdesiat rokov,“ dodáva Vlčko.
V niektorých krajinách sa už čiastkové zmeny podarilo dosiahnuť, no sú krajiny, ktoré sa k tejto snahe nepripojili, ako napríklad Spojené štáty, Čína či India. A to sú podstatní svetoví hráči. Preto sa obsah oxidu uhličitého v ovzduší aj naďalej zvyšuje.
Varovania
Hurikán Katrina bol jedným z najničivejších, mal byť varovaním, že sa niečo deje a že je to závažné.
„Bohužiaľ, je to smutné, ale zrejme naozaj bude musieť dôjsť k veľkým katastrofám, aby sme si uvedomili vážnosť situácie a začali niečo robiť,“ dodáva Jaroslav Vlčko.
Svetoví klimatológovia ešte nedávno predpovedali, že by sme zvýšenie priemernej teploty vzduchu do konca storočia mohli udržať pod dva stupne. Následky by v takomto prípade boli závažné, no mohli by sme to zvládnuť. Teraz zisťujú, že to už v našich silách nie je a môže sa otepliť až o štyri stupne. To je úplne nová situácia, doslova výstraha prvého stupňa.
Dosah bude celosvetový, ohrozená je napríklad potravinová bezpečnosť. My síce máme isté rezervy, aby sme sa nedostali na kritickú hranicu, no ľudia v treťom svete ich často nemajú.
„Viac ľudí bude nielen hladovať, ale aj umierať. Stovky miliónov ľudí budú mať sťažený prístup k pitnej vode. To so sebou prinesie nepokoje,“ dodáva ekológ.
Naše deti nám nepoďakujú, čo za planétu sme im to zanechali.
Sú tu ľudia, ktorí si tieto dôsledky uvedomujú, no na druhej strane tí, ktorí rozhodujú, často nie sú schopní nastaviť kurz k radikálnym zmenám.
Rútime sa v člne k vodopádom, no niet človeka, ktorý by zavelil na obrat, pretože by sme museli začať veslovať. Je to nepohodlné. Oveľa ľahšie je nechať sa unášať prúdom. To nepríjemné si nechceme pripustiť.
„Intenzívnejší hlas ako vedci v ďalšom smerovaní sveta majú spoločnosti, ktoré napríklad profitujú zo spracovania ropy a výroby ropných produktov. V konečnom dôsledku doplatíme na to všetci,“ vysvetľuje.
Čo nás čaká
S čím môžeme rátať v našich končinách? Určite s tým, že počasie bude nevyspytateľnejšie a ťažšie predvídateľné. Dlhšie budú trvať obdobia sucha a tepla, zrážky nebudú rovnomerné. Veľmi intenzívne zrážky budú častejšie spôsobovať povodne.
Zmeny vidíme aj cítime
Minulý rok padol ďalší rekord. Vysoké teploty v lete trvali najdlhšie v histórii meraní. Nepadol absolútny teplotný rekord, no horúčavy trvali tak dlho, ako nikdy doteraz.
Na rekordy sa môžeme „tešiť“, bude ich viac a viac. Častejšie vyschnú studničky a dokonca aj menšie vodné toky.
Za ostatných tisíc rokov priemerná teplota kolísala v rozmedzí jedného stupňa. Teraz sa má do konca storočia zmeniť teplota o dva až štyri stupne. Živočíchy a rastliny už dlho neboli konfrontované s takou veľkou zmenou, preto bude pre ne ťažké vyrovnať sa s ňou. Viaceré rastlinné druhy môžu úplne zmiznúť z povrchu zemského. Rovnako tak živočíchy.
„Schopnosť prispôsobiť sa bude kľúčová, zvýšenie teploty spôsobí aj zmeny v migrácii druhov. Rýchlosť adaptácie na prostredie je okrem iného spojená s dĺžkou reprodukčného cyklu. U muchy trvá približne týždeň. Za tú dobu vznikne nová generácia. Zmeny organizmu, ktorými sa prispôsobuje zmenám podmienok sa dedia, a je preto veľmi adaptabilná. Strom môže rásť aj stovky rokov, a preto je jeho schopnosť prispôsobovať sa v porovnaní s muchou veľmi malá. Čo môže byť pri rýchlosti otepľovania, ktorú práve zažívame, pre stromy osudové,“ vysvetľuje Vlčko.
Vieme si ale predstaviť život bez stromov?
Obyčajná strava
Zloženie stravy ľudstva (pomer mäsitej a rastlinnej), ovplyvňuje celú planétu. Na vyprodukovanie jedného kilogramu mäsa je potrebných približne desať kilogramov rastlinných zdrojov. Ak by ľudia na celom svete jedli len rastlinnú potravu, uživila by ich naša Zem - pri rovnakej intenzite poľnohospodárstva a výmere poľnohospodárskej pôdy, približne 10-krát viac, ako kedy jedli len mäso.
„Zložením potravy ovplyvňujeme to, na akých veľkých plochách treba pestovať poľnohospodárske plodiny a koľko ľudí sa z nich uživí,“ dodáva ekológ. Práve poľnohospodárstvo je popri priemysle tým najškodlivejším činiteľom, ktorý najviac znečisťuje životné prostredie.
Keď sa pozeráme na národy, ktoré ešte neprišli do kontaktu s vyspelou civilizáciou, alebo iba minimálne, vidíme niečo zaujímavé.
„Pri istom uhle pohľadu ich možno vnímať ako úbohých, nemajú takmer nič, sú polonahí a živia sa lovom a zberom lesných plodov. Ale práve oni žijú v dokonalom súlade s prírodou a často sú oveľa šťastnejší ako my,“ pripomína Jaroslav Vlčko.
Aké sú teda východiská z tejto situácie? Treba urobiť zmeny na každej úrovni. Znížiť spotrebu. Napríklad, vždy sa sám seba opýtať, či to, čo si chcem kúpiť, naozaj potrebujem. Byť ohľaduplný k prírode. Nepatrí nám. Naopak, my patríme jej. Treba uplatňovať technológie, ktoré sú šetrnejšie k životnému prostrediu. Približovať sa k prírode, od ktorej sme sa tak vzdialili. Učiť sa od nej. Lebo v nej funguje všetko dokonale. A začať by mal čím skôr každý sám od seba.
