Fúzatý muž na malej fotografii je už dávno mŕtvy. Približujú ho iba spomienky zaznamenané na magnetofónovej páske. Uvedomujem si, že je to prvýkrát, čo prepisujem rozprávanie vojaka, ktorý na vlastnej koži zažil hrôzy veľkej vojny.
Jeho meno je Peter Kamenský, rovnako sa volá jeho syn, s ktorým sa stretávam v Hriňovej.
V roku 1965 sa porozprával s otcom a všetko nahral na kazetový magnetofón. Chcel zachovať jeho spomienky na bežný život, mladosť, zvyky a aj čo – to o vojenských rokoch. Pretože Peter Kamenský sa vo veľkej vojne pozrel nielen na taliansky front, ale aj na Ukrajinu.
Vojnu si musel doslúžiť
Peter Kamenský sa narodil 16. septembra 1897 ako najmladší zo súrodencov. Na čo si z detstva spomínal, to bolo najmä pasenie statku. Kým nevyrástol natoľko, aby mohol zvládnuť aj ťažšiu robotu na gazdovstve.
Mama mu zomrela keď nemal ani štyri roky. „Mamu som si nepoznal,“ vysvetľuje. Otec sa onedlho znovu oženil a po niekoľkých rokoch aj do tretice.
Mladý Peter sa oženil v roku 1919, keď už bolo po prvej svetovej vojne. Napriek tomu ho armáda nenechala na pokoji. „Keď som sa oženil, ešte ma stiahli Česi,“ vysvetľuje. Musel si doslúžiť vojenskú službu. Vrátil sa domov až v dvadsiatom roku.
Ako vojnový invalid dostával neskôr Peter Kamenský za Československa 125 korún vojenský dôchodok. Pri zámene v roku 1955 im to zamenili na 25 korún. Vždy sa zasmial, keď ich dostal. Hovorieval: „Pozrite, deti moje. Ani na cigarety mi nedali za to, že ma na žobráka vo vojne spravili.“
Otec vraj na vojnu spomínal často, tak ako chlapi zvyknú spomínať na vojenčinu. „Zažili toho dosť. Aj strachu, aj hladu... Veď niekedy sa k nim jedlo nedostalo aj dva dni,“ vysvetľuje syn.
Okrem otca bol v prvej svetovej vojne aj mamin brat Štefan Golian, ten zahynul na talianskom fronte.
Bojovali iba do šiestej
Na magnetofónnom zázname sa dostávame k spomienkam na vojnu. Až neskutočne vyznievajú slová o talianskom fronte.
Dlhé boje si vyžiadali tisícky obetí. Paradoxom bolo, že sa obyčajne bojovalo iba do šiestej večer. Potom všetko odtrúbili a na ten deň už bolo vojny dosť. Vojaci sa voľne pohybovali po bojovom poli bez toho, aby po nich niekto strieľal. Dokonca sa stretli v strede pri ostnatom drôte a dali sa do reči s nepriateľom. Ponúkli jeden druhého cigaretou a fajčili, ako keby išli zo šichty vo fabrike. A na druhý deň už zasa po sebe strieľali a zabíjali sa, pretože si ich vládcovia vymysleli vojnu.
Petra Kamenského v zákope zranilo, a to môže hovoriť o veľkom šťastí. Na rozdiel od spolubojovníkov, ktorí to dostali naplno a zdravotníci pri nich ani nemuseli zasahovať.
„Vybuchol pri nich granát a otca zasypalo skálie. Mal dolámanú chrbticu a aj pravú ruku mu poriadne dochrámalo,“ dodáva syn.
S dolámanou chrbticou, aj napriek vyzdraveniu, sa už nikdy nezamestnal a robil iba okolo gazdovstva. O to viac pomáhali synovia, tí boli štyria, k nim dve dcéry.
List domov
Vojenský život v Taliansku mu veľa civilov do cesty nepriniesol. Tam, kde bojovali, domáci ani nežili, všetkých evakuovali.
„Keď ma tam dobilo, odviezli ma do nemocnice. Tri dni som bol v Taliansku, hneď za frontom a potom až vo Viedni,“ vysvetľuje hlas z magnetofónu.
Vo Viedni sa skamarátil s jedným Čechom. Keďže nemohol písať, pretože rukou sa nemohol ani najesť, nieto ešte písať, dal list domov napísať Čechovi. List adresovali Židovi, ktorý mal na Raticovom vrchu obchod.
Keď ho dostali otec aj s macochou, nevedeli ho ani prečítať. Išli za Židom, aby im ho sám prečítal. Pochopili, keď vysvitlo, že to za syna písal kamarát. Rodina si hneď predstavila to najhoršie – mladému vojakovi určite ruku odtrhlo.
Z Viedne až do Lučenca
Onedlho ho dali previezť. Keď mu sestrička doniesla veci, vedel, že sa niekde sťahuje. Podľa mostu cez Dunaj spoznal Budapešť. Veď cez rovnaký prechádzali, keď išli na front. Tušil, že ho prevezú asi na Slovensko, čo sa mu potvrdilo vo Fiľakove, tam za mladi pracoval pri skalách.
Cieľom cesty bola nemocnica v Lučenci. Hneď sa rozhodol napísať domov.
„Povedal som si: Chytaj pierko a píš,“ vysvetľuje v spomienkach. Ruka bola ešte slabá, no písal ako sa mu dalo. O tom, že je v Lučenci a ani ho pozrieť neprídu. „Riadky mi šli dokriva, no doma hneď spoznali moje písmo,“ smeje sa. Onedlho prišiel do nemocnice otec aj macocha. Doniesli, čo sa doniesť dalo. Žiadna hostina z toho nebola, veď hladu bolo všade priveľa. „Aj vypiť dačo bolo, veď Žid mal vždy nejaký rum,“ spomína bývalý vojak.
Kým sa liečil, návštevy sa zopakovali niekoľkokrát. Keď už bol na tom dobre, poslali ho a aj ďalších trinástich vojakov niekde na Rapovce zbierať po hore pŕhľavu. Chodili po dubovej hore a celé dni ju trhali. Na čo to vojsku bolo, to sa nedozvedel. Možno z nej robili žochy alebo vrecia. Na pŕhľave strávil štrnásť dní a potom išiel naspäť do Lučenca. Konečne prišla dobrá správa, dostanú úrlap (dovolenku) ale len pod podmienkou, že sa dajú ostrihať dohola. Kto sa nedá, nepôjde domov. Nikto neváhal, každý bol rád, že sa dostane domov, čo tam záležalo na vlasoch.
Ukrajina
Dvadsaťjeden dní dovolenky prešlo veľmi rýchlo, po nej sa musel hlásiť opäť v Lučenci. Nie v nemocnici, ale v kasárňach, kde ho zadelili do kompánie.
Šestnásteho novembra 1917 ich poobliekali do nových uniforiem, dobre vyzbrojili a odoslali smerom na Rusko.
„Ukrajina požiadala Rakúsko-Uhorsko, aby ju chránili pred boľševikmi,“ dodáva.
Keď boli na Zakarpatskej Ukrajine, otec poslal do vojska žiadosť, že na jar potrebuje syna doma, aby mu mal kto pomôcť s jarnými prácami. Veliteľstvo Kompánie žiadosti nevyhovelo, má vraj skúsiť na veliteľstve bataliónu. Kým tam bol, jeho jednotku odvelili narýchlo preč. Potom ho prideľovali k rôznym jednotkám, najviac bol pri „Rumanoch“, ako hovorí. Pri nich slúžil až do začiatku októbra 1918. A na papier, ktorým žiadal dovolenku na jar, išiel domov až na jeseň.
Keď prišiel domov, otec už sial, no roboty bolo aj tak dosť. Keď mu dovolenka končila išiel k Židovi, ktorý zastupoval žandára. Ten mu povedal: „Peter, nejdeš nikde!“ Keď sa spýtal na dôvod, dostal odpoveď, že vypukla choroba a kto je doma, má ostať doma a kto je pri vojsku, má ostať na svojom mieste. Išlo zrejme o epidémiu.
A potom všetko „prasklo“ na talianskom fronte a vojna sa skončila.
Sprostredkovateľ
Cesty k podobným spomienkam nebývajú vždy jednoduché. Niekedy zapracuje náhoda a niekedy nás k nim dovedie sprostredkovateľ ako Rudolf Stieranka z Hriňovej.
Ten si v jednom dome, kde bol na návšteve, urobil fotografiu vojenského plagátu s malou fotkou. Je na nej vedenie monarchie a v strede vojačik. Fotografiou je iba jeho hlava, ostatné je predpripravenou montážou.
„Keby sa niekto rozhýbal trochu skôr, tak by sa zachovalo viac spomienok, no takto...“ hovorí Rudolf Stieranka.
Zaujali ho naše články o veľkej vojne a rozhodol sa ponúknuť aspoň to málo, čo mal doma - fotografiu plagátu. Neskôr nám dohodol stretnutie so svojim svatom Petrom Kamenským, ktorého otec v prvej svetovej vojne bojoval. A zvyšok už vlastne viete.
