Spomienky svojej mamy na prvú svetovú vojnu nám vyrozprávala sedemdesiatročná Veronika Lalíková zo Zvolenskej Slatiny. Za slobodna bola Matúšková a všetko čo o vojne vie, jej povedala mama Mária Matúšková, rodená Kajanová. Nasledujúce riadky budú práve o rodine Kajanovej zo Pstruše.
Prvýkrát plakali Kajanovci, keď vo vojne zabilo Jána Biroňa, manžela najstaršej sestry Anny, ktorá prišla na svet v roku 1885. Po svojom mužovi Jánovi Biroňovi sa tak veľmi skoro stala vdovou.
„Kde a ako ho zabilo, to nevieme, no podľa rozprávania mojej mamičky to bol veľký žiaľ pre celú rodinu, pretože tam ostali tri deti,“ hovorí Veronika Lalíková. Anna musela tvrdo pracovať, lebo jej hrozilo vysťahovanie z bytu. Taká bola „regula“ na ten čas pre všetky vdovy po majeroch, čo patrili pod Vígľašský zámok.
V ten čas bývala a pracovala na majeri Hájniková. Vtedajšie panstvo, pretože bola pracovitá a usilovná, jej nakoniec dovolilo ostať s deťmi v byte, no musela robiť v koniciach ako krmička. Teba pripomenúť, že išlo o ťažkú, chlapskú prácu.
Hlavný syrár
Najstarší z bratov, Ján Kajan, sa narodil v roku 1888. Starí rodičia Kajanovci vtedy žili a pracovali na majeri Pstruša ako bíreši – panskí sluhovia.
„Učoka Jána Kajana z vojny vyreklamovali, lebo boli na ten čas hlavným syrárom a boli potrebný pri výrobe syra rokfortu. Ten sa vyrábal na Pstruši v pivniciach pod zemou, kde bol po celý rok z rieky Slatina nalámaný ľad,“ vysvetľuje Veronika Lalíková.
Dobre odležaný syr vyvážali aj do zahraničia, napríklad do Viedne alebo Prahy. „Hovorilo sa, že ho posielali aj pre vojsko, no to bolo asi iba pre šarže,“ uvažuje Veronika Lalíková.
Veľký žiaľ
Druhým bratom bol Ondrej Kajan narodený v roku 1889. Ako všetci Kajanovci bol veľmi vysoký. Aj Ondreja zobrali do vojny, no kde všade bojoval vo vojne, to rodina nevie.
„Mamička si pamätala len to, že Ondrej prišiel raz aj na dovolenku, alebo ako sa vtedy hovorilo, dostal urlap. Ešte sa dal odfotiť aj s bratom Jánom. Učok Ondrej boli veľký fešák a výborný fujarista. Odmalička si fujary vyrábali, vedeli na nich pekne hrať a aj spievať. Aj teraz si zahrali a zaspievali a odišli späť do vojny. Ešte na rozlúčku stačili povedať mojej mamičke, že keď sa vrátia, donesú jej cukrík,“ spomína pani Veronika.
Darmo ale dievča vyzeralo brata s cukríkom, už nikdy ho neuvidelo. Len zakrátko prišla vojenská depeša, že je Ondrej Kajan zabitý. A zasa bol u Kajanov veľký žiaľ.
Krava mu vyklala oko
Tretím bratom bol Jožo Kajan. Od mladosti sa zaoberal husličkami a aj si ich sám vyrábal. „Učok Jožo boli hudobne nadaný, čo sa odzrkadľuje aj na potomkoch,“ hovorí.
Keď brali chlapov do vojny, Jozefa nemohli zavolať, lebo už predtým prišiel o jedno oko. Krava mu ho ako šestnásťročnému chlapcovi vyklala. Predstavenstvo majera ho hneď viezlo na konskom záprahu do nemocnice v Lučenci, no oko sa už zachrániť nedalo.
Chlapec bol z toho nešťastný, pretože sa už nemohol stať vojakom. Veď vtedy sa mládenec za chlapa počítal iba vtedy, keď mal vojenčinu za sebou.
V tento čase prežili na Pstruši aj takzvanú „rabovku“. Priamo na majeri ľudia rabovali panské domy. Nahrnuli sa do domov a brali všetko, čo videli. O dva dni dalo panstvo vyhlásiť, že všetko musia vrátiť. Každému, kto raboval, hrozilo zastrelenie.
„Vtedy mali aj vojaci na bajonetoch pušiek ponapichované kolesá rokfortu. Mojej mamičke bolo veľmi ľúto, keď videla syry váľať sa kade-tade po zemi.“
Kamarát vojnu neprežil
Paľo Kajan bol o niečo mladší ako jeho bratia a na vojnu sa dostal vtedy, keď sa schyľovalo k ukončeniu celého vojnového nezmyslu. Možno aj preto sa vrátil z vojny v poriadku a čoskoro sa zamestnal na Vígľašskom zámku ako panský kočiš. Chodil v uniforme a na rukách mal biele rukavice. Na peknom panskom hintove vozil pánov a dámy tam, kde bolo treba.
„Môj učok Paľo mali kamaráta Jána Pavlíka. Ako mládenci sa poznali ešte pred vojnou, bol z neďalekej Veľkej Slatiny (Zvolenská Slatina). Pred svetovou vojnou odišiel na zárobky do Ameriky, ale tam sa dlho nezdržal, pretože dostal z domu úradný list, že sa musí vrátiť domov a odslúžiť si vojnu ako povinnosť voči monarchii. Ján Pavlík sa narodil v roku 1887 vo Veľkej Slatine a narukoval k 25. pešiemu pluku do Lučenca. Viac toho o ňom nevieme, ani kde a kedy sa stretli, len sa dali spolu na vojne odfotiť. Ako sme sa neskôr dozvedeli, Jána Pavlíka zabilo v máji 1917 v Taliansku,“ vysvetľuje Veronika Lalíková.
Poslední dvaja bratia
Piatym bratom bol Martin Kajan. Aj na Kajanovcov to bol vysoký a statný muž. Až taký, že pre neho museli zvlášť šiť uniformu. Ešte v civile ho panstvo zamestnalo ako gazdu a dozorcu.
„Kde boli narukovaní a kde slúžili vojenčinu, to nevieme. Keď sa vrátili domov do civilu, bolo už dávno po vojne a tu sme mali Československú republiku. Bolo to v roku 1922. Potom sa oženili a keď mali jedno dievčatko, odišli za chlebom do Kanady. Na Slovensko sa vrátili až po druhej svetovej vojne,“ konštatuje Veronika.
Matúš Kajan bol z bratov šiesty a najmladší a hrôzy svetovej vojny nemusel zažiť. Na vojenčinu sa dostal už za prvej Československej republiky. Narukoval v roku 1927 do Lučenca a odtiaľ ho prevelili do Čiech, do mesta Kroměříž.
„A posledná spomedzi súrodencov bola moja mamička. Vydala sa za železničiara Juraja Matúšku. Čoskoro odišli do Francúzska zarobiť si nejaké peniaze a keď sa vrátili v roku 1930, postavili si domček vo Zvolenskej Slatine, v ktorom bývam dodnes,“ končí svoje vojnové rozprávanie pani Veronika.
