Väčšinu z doteraz uverejnených príbehov z prvej svetovej vojny ste nám prišli vyrozprávať vy - naši čitatelia. Tento sme prevzali z portálu Europeana.
Príbeh starého otca: Ján Oravec sa narodil 5. decembra 1878 v Kriváni pri Detve v rodine Jána a Anny Oravcovcov, ktorí si obhospodarovali svoje malé gazdovstvo.
Rod Oravcovcov pochádza, ako jeho meno naznačuje, z Oravy. Pôvodom zemania, ale takí schudobnení, že sa v podstate neodlišovali od pospolitého ľudu, sa ako slobodní ľudia netrpiaci jarmom poddanstva mohli sťahovať. A tak jedného času moji predkovia prišli k Detve pod Poľanu.
Furman
Ján Oravec asi tretí až piaty v poradí po ukončení ľudovej školy v Detve pracoval ako poľnohospodársky robotník a furman. Práca furmana sa spájala s cestovaním po okolitom kraji. Takto na jednej ceste spoznal svoju budúcu manželku Máriu Hodúľovú z Víglaša, ktorý leží na ceste z Detvy do Zvolena, vtedajšieho kultúrneho a politického centra oblasti. (Babka Márie Hodúľovej bola potomkom talianskych staviteľov železníc v Rakúsko-Uhorsku, Sicchimo.)
Po čase dostal miesto štátneho zamestnanca na mestskom úrade v Banskej Bystrici. Tu sa 16. mája 1903 oženil so svojou vyvolenou Máriou. O rok neskôr sa im narodila dcéra, ktorú pomenovali Anna. V roku 1911 sa im narodil syn Štefan. (Obdobie medzi narodením Anny a Štefana je hmlisté. Podľa spomienok sa im narodili dvojičky, chlapci, ale už mŕtvi. To pravdepodobne odradilo Jána a Máriu mať ďalšie dieťa. Aspoň takto si vysvetľujem veľký vekový rozdiel medzi Annou a Štefanom.)
Vojna
V lete 1914 vypukla 1. svetová vojna. Ján Oravec narukoval v októbri 1914 ako 35-ročný k jednotkám určeným na východný front. Nezažil už narodenie a smrť najmladšej dcéry Martušky, ktorá sa narodila pár mesiacov po jeho odchode a zomrela o pol roka. Začiatkom roku 1915 ich regiment obkľúčili ruské vojská v poľskej pevnosti Przemyśl pri ukrajinskej hranici. Obkľúčenie trvalo niekoľko mesiacov, vojakom došli zásoby a začali hladovať. Zúfalí hladom začali variť opasky, strúhať konské kopytá. Jeden vojak našiel schovaný súdok medu. Celý ho zjedol, čo však nezvládla jeho tráviaca sústava a med mu vyžral do brucha dieru. V bolestivých kŕčoch zomrel a ostatní vojaci začali olizovať med, ktorý mu vytekal z pupku. Až taká bola zúfalosť vojakov, ktorí sa nakoniec celkom dobrovoľne vzdali do ruského zajatia.
Na ruskom vidieku
Rusi prideľovali zajatcov na statky ako poľnohospodárskych robotníkov. Tak sa Ján Oravec dostal do malej dediny v delte Volgy pri meste Astrachán. Keď prišiel na dedinu, miestni obyvatelia mu hľadali rohy na hlave, pretože im ich „popi“ povedali, že všetci „Avstríjci“ sú čerti. Ruský vidiek bol v tom čase veľmi zaostalý. Žili tu jednoduchí roľníci, ktorí málo vedeli o svete. Okrem iného ich Ján Oravec naučil uvariť vajíčka na tvrdo a napárané perie z husí napchať do perín.
Pravdepodobne po podpísaní Brest-Litovského mieru ho prepustili a nechali jeho osudu.
Rusko bolo v tom čase krátko po zvrhnutí cára. Začal sa boj menševikov a boľševikov. V týchto hektických časoch sa Ján Oravec uberal z ústia Volgy až do Petrohradu.
Légia
V Petrohrade si zarábal ako holič, až kým ho v septembri ako Banskobystričana osobne nezískal major J. G. Tajovský do československých légií. A tak sa Ján Oravec dostal ako pomocník do redakcie vojenského spravodaja a Tajovskému slúžil až do Vladivostoku. Počas cesty československé légie museli čeliť útokom tak ako červenoarmejským, tak aj bielogvardejským vojskám, ktoré celkom prirodzene nechceli strpieť cudzie vojsko na ich území, hlavne keď obsadili sibírsku magistrálu. Takýmto spôsobom si légie prebíjali cestu do Vladivostoku, prešli celou Sibírou. Vo Vladivostoku sa légie rozdelili. Časť pokračovala domov cez Ameriku, iní okolo Ázie cez Suezský prieplav do Terstu. Takže cestou domov videl Ján Oravec brehy veľkej Číny, Singapur, Červené more, Egypt, až sa po šiestich rokoch dostal domov.
Doma
Po návrate domov sa dozvedel o smrti jeho dcéry a brata Jozefa, ktorý padol na Piave. Ako bývalý legionár mal privilégium pracovať ako štátny zamestnanec, pretože službou v légii prispel k založeniu Československa. Dostal miesto na župnom úrade vo Zvolene a 25. júla 1921 sa narodil jeho najmladší syn, Ladislav.
Dcéra Anna sa vydala za istého Telúcha, ktorý odišiel za prácou do kanadského Winnipegu. Po roku odišla za ním. Narodila sa im dcérka Anna. Nanešťastie, počas malej ekonomickej krízy dostala tuberkulózu a vrátila sa naspäť na Slovensko, kde zomrela v roku 1926 a dcérka tiež.
Akoby toho nebolo dosť, o dva roky zomrel na chorobu aj syn Štefan. Takže jediným jeho potomkom zostal len Ladislav. Nikdy viac už nešiel do kostola. Veriť prestal v zákopoch a počas nasledujúcich rokov. Nasledujúce roky prežil úplne normálnym životom. Postavil si vo Zvolene dom, syn Ladislav vyštudoval gymnázium a začal študovať na Právnickej fakulte UK v Bratislave.
Druhá svetová vojna ho už zastihla na dôchodku a okrem toho, že v jeho dome direktívne bývali najprv Nemci a potom Rusi, ho osudovo nezasiahla. Ako svojho koníčka mal stolárčinu a vo svojej kôlničke vyrábal fúriky, rebríky a podobne pre všetkých susedov.
Syn Ladislav začal pracovať ako advokátsky koncipient a v roku 1949 sa oženil so Sidóniou Valachovou. V roku 1950 sa Ladislavovi narodila dcéra Sidónia a v roku 1954 syn Ladislav. Ján Oravec si však svoje vnúčence dlho neužil. Zomrel 2. septembra 1959 vo Zvolene vo veku nedožitých 81 rokov.
