Ján Bahýľ z Brezín má osemdesiatosem rokov a spomienok ešte viac. Informácie o veľkej vojne pozná iba z rozprávania svojej starej mamy. Veď spomienky priamych účastníkov pomreli spolu s nimi. To málo, čo sa zachovalo, nám prišiel vyrozprávať.
Starý otec Jána Bahýľa, Štefan, sa z veľkej vojny nikdy nevrátil. A pritom chýbalo málo.
Vojaci, ktorí sa po skončení vojny vracali z ruského zajatia, čakali na stanici. Vyhladnutí vybehli na nejakú polievku, a to sa Štefanovi stalo osudným. Vlak na nikoho nečakal, oneskorenci sa snažili dostať do vlaku a viacerým sa to podarilo, no starý otec ostal medzi tými, čo vlak nestihli. Nezmestil sa už na schodíky.
„Zameškal pre tú polievku,“ hovorí so smútkom Ján Bahýľ o svojom starkom. Potom nezabudne dodať, že aspoň tak spomínali tí, ktorí sa domov vrátili. Z regiónu boli pokope piati zajatci. „Jeden bol z Kráľovej, dvaja alebo aj traja z Brezín,“ vysvetľuje.
Za akých okolností sa dostal Štefan do zajatia, to jeho vnuk nevie. „Možno aj ušiel od svojho vojska,“ pripúšťa vo svojich úvahách.
Ako takmer každý iný zajatec aj Štefan Bahýľ počas zajatia pracoval na statku.
Jedinou pamiatkou, ktorá sa na neho v rodine zachovala, je vojakova fotografia, ktorú poslal zo zajatia ako pohľadnicu.
Pri svojom starom otcovi uvažuje aj o inej možnosti. „Nemám to potvrdené, neviem, či je to isté,“ hovorí všeobecne, akoby nechcel nahlas vysloviť inú možnosť, ktorá zabránila návratu starého otca. Veľakrát sa stalo, že zajatec, ktorý musel pracovať na statku, si tam našiel novú ženu. „Aj to sa mohlo stať,“ pripúšťa Ján Bahýľ.
Jedno je isté, starého otca jeho rodina už nikdy neuvidela. Aký bol jeho osud, to ruská zem neprezradila.
Hodil sa na zem medzi mŕtvych
Štefanova žena čakala márne. Od žobrákov sa dozvedela, že sa niekto z Lišova vrátil zo zajatia. Bola sa spýtať, hľadala informácie, veď jej na krku ostalo päť detí a stredne veľké hospodárstvo. Bolo treba orať, kosiť, sama na to nestačila.
Navrátilec z Lišova o Štefanovom osude veľa nevedel, no nezabudol jej vyrozprávať svoj príbeh.
Rusko bolo po revolúcii plné chaosu. Krajinu sužovali neustále konflikty, zajatec vracajúci sa domov mohol kedykoľvek prísť o život. A vojak z Lišova sa snažil čo najskôr ujsť z nebezpečného miesta. Zajatci sa prebíjali, ako sa dalo. Spolu nemohli ísť, pretože budili väčšiu pozornosť ako jednotlivci. Ozbrojené skupiny ich ale aj tak zachytávali.
„Neviem, či to bola Červená armáda alebo bielogvardejci. Našich zajatcov obliekli do svojich uniforiem a takto ich pred sebou hnali pri útoku na nepriateľský kopec,“ rozpráva Bahýľ. Muž z Lišova bežal tak ako ostatní a keď ich začali kosiť guľky, hodil sa na zem medzi mŕtvych. Prešlo mu to, keď útok skončil, odtiahol sa z bojiska, potom sa dobre ukryl a ušiel. Tým si zachránil život.
Stará mama si rozprávanie Lišovana dobre zapamätala a neskôr ho podala ďalej tak, ako dostala. Ján Bahýľ ešte nebol na svete, narodil sa v roku 1926.
Jeho druhý starý otec, z maminej strany, bol skúsený muž. Z Ameriky sa vrátil dosť nešťastne, tesne pred veľkou vojnou. A namiesto zárobku musel bojovať na fronte. Iní si za ten čas zarobili pekné peniaze, on bol nakoniec rád, že prežil.
Bojoval na talianskom fronte, aj na obávanej Piave. Narukoval do Lučenca, potom bol v Košiciach. Slúžil u jedného dôstojníka, pucoval kone. Sám tiež chodil aj na cvičisko na koni, pretože sa musel svojmu veliteľovi starať o koňa.
Na Piave najviac spomínal, ako v kameňolome padol granát medzi našich kováčov, ktorí práve kovali kone. Granát všetkých roztrhal.
Pes sa mu poďakoval
Cez druhú svetovú vojnu dostal zásah granátom aj dom Bahýľovcov.
Spomienky na vojnu sa začínajú prelínať. Prvá vojna a osud starého otca, druhá vojna a zážitky, ktoré má dobre zapísané vo svojej vlastnej pamäti Ján Bahýľ.
V štyridsiatom štvrtom mal osemnásť rokov. Keď Slovensko ovládli Nemci, schovával sa pred nimi, pretože ľudí zháňali na roboty do Nemecka.
„Bolo to okolo 13. či 14. marca. Bol som skrytý v sene, keď neďaleko dopadol zápalný granát. Pozrel som sa von a videl som, ako tá strela padla do záhrady. Sneh horel modrým plameňom,“ dodáva.
Rýchlo zbehol dolu, aby vyšikoval dve kravy. Psa iba oslobodil, pretože sa zamotal do brány opretej o budovu a priviazal ho o válov. Potom zobral kravy a utekal s nimi k starému otcovi.
Kravy bezpečne odšikoval, no pes ostal v maštali. Keď bol asi sto metrov od domu, dostal dom zásah priamo do komína. Slamenú strechu na murovanom dome doslova rozmetalo, všetko začalo horieť. Zhorela aj slama, v ktorej sa Ján predtým ukrýval pred Nemcami.
Keď prišiel znova k domu, začínalo horieť aj vnútro domu a stajne.
„Najprv som chcel oslobodiť svojho psa,“ hovorí Ján Bahýľ, no náhle svoje rozprávanie prerušuje. Odvracia tvár, telom mu začnú lomcovať vzlyky. Tá chvíľa nič nestratila na svojej sile.
Keď sa dostal k svojmu psíkovi, všetko naokolo už horelo. Dym zaplnil celú miestnosť, všade sa šíril zápach horiaceho mäsa – to v chlievoch dohorievali dve svine, ktoré sa rodine nepodarilo zachrániť. Ján Bahýľ psa odviazal a to, čo zažil, ho šokovalo. „Hodil sa na mňa a silno ma stisol labami. Chcel sa mi poďakovať,“ vysvetľuje Ján a znova sa nadýchne, akoby zbieral sily. „Neuveríte, ale psovi tiekli slzy ako človekovi. Hľadel mi do očí a ja jemu,“ dodáva, teraz sám so slzami v očiach.
Človek sediaci na stoličke oproti sa nechce poddať, no bojuje márne. Kulisa k nášmu rozhovoru ani nemôže byť lepšia. Cez otvorené okno prenikajú do redakcie tóny skladby, pri ktorej práve kladú vence k pamätníku Červenej armády. Je výročie ukončenia vojny a ja spomínam na koniec vojny s človekom, v ktorom tie spomienky stále žijú.
Chcel ho zastreliť
Ján Bahýľ si tiež spomína ako u nich boli vlasovci, ktorí bojovali na nemeckej strane. Jeden z nich čítal časopis a Ján sa mu asi dosť nevhodne prihovoril. Vtedy ešte nevedel, že na nemeckej strane bojovali dobrovoľne. Vlasovec náhle vyskočil, mladého Jána vyhnal na dvor a chcel ho zastreliť. Našťastie sa ho ďalší zastal.
Rodina spávala na zemi, pretože v posteliach boli nemeckí oficieri. Ján spomína aj na jednotku, ktorá tvorila trestnú výpravy do Budinej, kde za to, že partizáni zastrelili dvojčlennú nemeckú hliadku, obesili devätnásť civilistov. „Toho, ktorý ich vešal, som videl na vlastné oči. Bol ryšavý,“ dodáva. Podľa neho išlo o pracovnú čatu v tyle.
Počas pobytu Nemcov v dedine robil Jánov otec zabíjačku. Mal vykŕmenú sviňu, dokonca mu s ňou jeden Nemec pomáhal. A poradil mu tiež, aby si všetko dobre ukryli.
„Do štálu sme vykopali bunker a na radu Nemca sme tam dali mäso, aj oblečenie, všetko sme prikryli slamou a zahádzali zemou. Potom, keď nám dom zhorel, viete, ako sa nám to mäso a slanina zišli,“ dodáva.
Namále mali, keď prišli Rumuni, ktorí prehľadávali domy a hľadali niečo na zjedenie. Našťastie, nič nenašli.
