Ako desaťročná som mala veľmi rada chvíľky u starkých v kuchyni. Kde? V rozkošnej dedinke Utekáč, dnes okres Poltár. Starký sedel pri sporáku, prikladal doň polienka, to bolo jediné svetlo v miestnosti, a spolu so starkou rozprávali príbehy zo svojich mladých liet.
Mladosť Ľudevíta a Otílie Švingálovcov, tak sa volali moji starkí, siaha do konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia. Keď vypukla prvá svetová vojna, starký bol mládencom schopným narukovať. Veľa si z jeho rozprávania o tejto vojne nepamätám, no jeho príbeh z Piavy mi dodnes ostal silno zapísaný v spomienkach. Myslím, že najmä preto, že som ako malá nedokázala pochopiť, ako veľmi blízko bol k smrti. A takmer zomrel, z môjho detského pohľadu - pre blbosť, len preto, že bol unavený.
Keď unavený strachom a bojmi zaspal
Starký hovoril, že boje na Piave boli hrozné. Nielen pre dážď a blato v zákopoch, ale najmä videl strašne roztrhaných a vo veľkých bolestiach umierať svojich kamarátov. Stále čakal na smrť aj on. Tá ho takmer dostihla mimo zákopov.
V jednu noc totiž vyšla na neho služba pri strážení skladu munície. Vravel, že kým chodil hore-dolu okolo budovy, bolo všetko v poriadku. Keď si však sadol k dverám a oprel si hlavu, okamžite zaspal. Unavený bojom a strachom.
Samozrejme, čo čert nechcel, na kontrolu prišiel oficier. Našiel starkého spať a nariadil okamžitú popravu.
Keď nevedel, či je v nebi, či v pekle
Zastreliť ho mali vlastní kamaráti zo zákopov nad jamou, kde už ležali mŕtvoly vojakov padlých v boji. Kamaráti sa však dohovorili, že budú strieľať okolo starkého, nie do neho. Starký vraj s páskou na očiach čakal na smrť. Strašne sa bál, nohy ho nechceli držať.
Keď spolubojovníci vystrelili, starký spadol medzi mŕtvoly do jamy a bol presvedčený, že je mŕtvy. Nič nepočul, pre neho bolo absolútne ticho. Bál sa aj pohnúť, čakal, čo uvidí, čo počuje, kto k nemu príde, aby zistil, či je v nebi, alebo pekle.
Nič sa však nedialo, tak začal pohybovať rukami. Nahmatával mŕtve telá. Postupne mu začalo dochádzať, že asi teda žije. Len vyjsť z jamy sa bál. Počkal, až sa celkom zotmie. Potom rýchlo von a čo najďalej od zákopov. A, samozrejme, na opačnú stranu. Jediná jeho myšlienka – domov z toho pekla.
Až po ceste si však uvedomil, že vôbec nič nepočuje. Od streľby kamarátov, ktorí ho chceli zachrániť a strieľali mu popri hlave, úplne ohluchol. Do konca svojho života už nepočul.
Keď sa rozozvučali zvony, bol mier
Na Slovensko šiel vraj dlhé týždne. Schovával sa v lesoch. Šiel najmä v noci, lebo sa bál, že ho chytia a vrátia na front. Celú cestu z Piavy do Utekáča odkráčal na vlastných.
Jeho príchod domov bol pre starkú dvojnásobne radostný. Vraj v tom čase bola na nákupe v Kokave nad Rimavicou a šla domov pešo po podvaloch koľajníc.
Odrazu sa rozozvučali zvony v okolitých dedinách. Mier. Ona šťastná zrýchlila a doma vpadla rovno do starkého náručia.
