HORNÝ TISOVNÍK. Pár spomienok na prvú svetovú vojnu, ktoré má z rozprávania starších a už dávno nežijúcich, nám prišiel porozprávať Dušan Lupták z Horného Tisovníka. „Je tam jedno meno, ktoré nie je menom padlého. Písali sa Slovák a im odtrhlo nohu, no nepadli,“ upresňuje šesťdesiatpäťročný dôchodca. Nazdáva sa, že presnejší počet padlých je 51.
O veľkej vojne vie z rozprávania predchádzajúcich generácií a aj z kníh. Práve jeho upresnenie naráža na informáciu v knihe Cez Tisovník vybíjaný chodník od Pavla Martuliaka.
Chlapi začali chýbať
Viac ako pol stovky chlapov, ktorí padli vo vojne, bolo priveľkou daňou monarchii. V knihe, na ktorú nás Lupták upozornil, ich mená nachádzame, no už menej sa dozvedáme o osudoch narukovaných a padlých.
Prví narukovaní vojaci odchádzali z dediny už 2. a 3. augusta 1914 a postupne k nim pribúdali ďalšie ročníky odvedených.
Chlapi v dedine začali chýbať, viaceré gazdovstvá ostali na pleciach žien, detí alebo starcov.
Monarchia sa tieto chýbajúce sily snažila nahradiť pridelením zajatcov na miestne hospodárstva. V Dolnom Tisovníku pracovali štyria Srbi a jeden Rus.
Vojna sa ľudí dotkla aj inak. Nielenže muži bojovali bohviekde na fronte a ženy s deťmi hrdlačili, sedliakom začali od začiatku roku 1916 život strpčovať aj rekvirácie obilia, dobytka a iných potravín, ktoré štát potreboval pre armádu.
Vojna sa skončila v roku 1918, no mnohé rodiny sa iba vtedy dozvedeli, že ich otec sa už nikdy nevráti. Ako uvádza Pavol Martuliak, po veľkej vojne ostalo v Hornom Tisovníku 29 vdov a 52 polosirôt. Ďalších 6 vdov a 8 polosirôt bolo aj v Dolnom Tisovníku. Padlého mala každá tretia rodina.
Zomreli v pivniciach
„Báčik Slovák mali od kolena nohu odtrhnutú a keď ich šarvanci otravovali, drevenú nohu odmontovali a naoko s ňou strieľali po deťoch ako s puškou,“ hovorí Lupták a dodáva: „Sused, to je iba pár rokov ako zomreli, im zasa odtrhlo ruku. Často k nám chodievali, no veľa od nich som sa nedozvedel.“
Taliansky front, to nebola iba skaza na Piave, ale aj desiatky ďalších konfliktov, kde zbytočne hynuli ľudia na oboch stranách svetového konfliktu.
Vojaci spomínali, že keď sa dostali v Taliansku k pivniciam, niektorí vypili toľko vína, že v tých pivniciach skončili svoj život.
„Viete, sudy rozstrieľali, víno z nich vytekalo a oni sa v tom víne jednoducho udusili. Veľa chlapov takto skončilo,“ vysvetľuje Lupták.
Vína vraj bolo toľko, že bôb nevarili vo vode ale vo víne.
„Jeden, písali sa Hriň, mi raz spomínali, že ich otec hovorili príbeh vojaka, ktorému odtrhlo obe ruky. Všetci ho veľmi ľutovali, no on ich zahriakol. Vraj ho ľutovať nemajú, veď on kedysi Ježišovi na kríži oblámal obe ruky,“ vysvetľuje Lupták. Svoje zranenie bral ako zaslúžený trest.
Pýtal si korunu
Rodiny Dušana Luptáka sa veľká vojna dotkla tiež. Jeho stará mama pochádzala zo Starej Huty, bola vydatá u Gurov. Muž jej padol na fronte.
Vdovice dostávali dôchodok po padlých mužoch. Musel to však svojim podpisom potvrdiť richtár.
„Za to si od každej vdovice pýtal korunu,“ vysvetľuje Dušan Lupták a dodáva: „Koruna bol vtedy veľký peniaz.“
Históriu má rád
„Jedna tetka mi o vojne rozprávali pri pasení. Však kravy sme pásali už od mlada,“ odbočuje so svojím rozprávaním a po chvíli dodáva: „Tetka hovorili, že keď regrúti odchádzali do vojny, tak boli v kostole bohoslužby. Jednému sa ukázala v kostole smrť, a tak aj bolo. Ten chlap sa z vojny nevrátil.“
Tetka, tiež rozprávali, ako z kostolnej veže na evanjelickom kostole zobrali dva zvony. Nechali iba jeden, ktorý odbíja hodiny a dva zhodili dolu. Brali ich na výrobu granátov.
Históriu má Dušan Lupták rád celý život. Tridsaťšesť rokov odrobil v hore, naposledy pod Vojenskými lesmi a majetkami, až mu zistili chorobu z vibrácií motorovej píly.
Pracovať začal veľmi skoro, v prvej službe bol, keď mal osem rokov. Pásol štyri kravy a pätnásť kôz.
Dnes ho trochu mrzí, že od priamych účastníkov vojny nezískal viac podrobností.
„Keby človek vedel, že sa tomu bude niekto venovať a zbierať takéto príbehy, pýtal by som sa viac,“ dodáva Lupták.
Podľa neho by si päťdesiat mŕtvych chlapov určite zaslúžilo pamätník, no nikdy ho nikto nepostavil.
„A kto by to aj urobil, keď si vtedy richtár dokázal vypýtať korunu od vdovíc za podpis,“ dodáva Lupták. A to niektoré ostali bez mužov a s tromi deťmi na krku.
Tabuľu urobili iba pre padlých z druhej svetovej vojny, tá je na budove starého obecného úradu.
