Sám okolo Slovenska. Má iba batoh a myšlienky

Stretli ste osamelého človeka. Kráča s batohom a spacákom, od jedného hraničného kameňa k druhému. Tak si to zaumienil, prejsť presne po hranici Slovenska a obísť pešo celú krajinu. Výkon hodný uznania, cieľom putujúceho tentoraz nie je športový výkon, ani dokazovanie si svojej vytrvalosti. Cieľom je nájsť novú životnú silu, novú cestu do budúcnosti.

„Zomrela mi priateľka. Vo februári... a táto cesta je v podstate takou mojou terapiou,“ hovorí Jozef Sklenár, ktorého na diaľku cez telefón prekvapujeme na druhom konci Slovenska. Nepoznáme sa, no to mu nevadí a zdôveruje sa. Potreboval porozmýšľať o živote a pri chôdzi má človek dostatok času na rozmýšľanie.

„Jeden večer mi to tak napadlo, že by som to mohol zobrať po hraniciach. Od stĺpika k stĺpiku,“ vysvetľuje. Začal 13. apríla v Dolnej Maríkovej, odkiaľ pochádzala jeho priateľka Anka a tam svoje putovanie aj skončí.

Z Maríkovej išiel po moravskej hranici smerom na juh, prešiel okolo Bratislavy, má za sebou rakúsku aj maďarskú hranicu a minulý utorok sa blížil k ukrajinskej hranici.

„Som zvedavý, ako to vybavím a či ma vôbec pustia,“ hovorí. Ukrajinsko – slovenská hranica je jedinou stráženou hranicou našej krajiny, pútnik pohybujúci sa hraničnou čiarou môže byť pre našich colníkov minimálne nežiaducim prvkom.

Rakovina

Aničku mu zobrala rakovina. Lekári, rodina aj Jozef robili všetko preto, aby ju zachránili, no nevyšlo to.

„Bolo to silnejšie ako ona,“ povzdychne si Jozef. Sama bola tiež vášnivá turistka, mali kopec spoločných plánov o tom, kde by chceli spoločne ísť. Nepodarilo sa to, a preto cestu venuje práve Aničkinej pamiatke. Cesta okolo Slovenska síce nebola spoločným plánom, tých čiastkových bolo niekoľko a Jozef ich v podstate spojil do jedného.

Po hranici

Snaží sa kráčať po hranici, samozrejme, nie všade sa to dá.

„Hranicu tvorí aj Dunaj, tam som väčšinou šliapal po hrádzi popri rieke. Občas je hranica taká zarastená, že sa nedá prechádzať. No rozdiely sa snažím minimalizovať,“ dopĺňa.

Jozef Sklenár. FOTO: MANIK

Hraničné stĺpiky sú jeho navigáciou. Niekedy sú od seba vzdialené pár metrov a niekedy aj sto. To záleží od terénu. Sú miesta, kde je aj hranica udržiavaným krajom a tiež sú lokality, ktorých sa ľudská činnosť nedotkla už celé roky.

Niektoré časti, napríklad maďarskej hranice, boli veľmi pekne vykosené. Srdcovkou mu bol rakúsky úsek hranice, tešil sa na miesta, ktoré nás plotom kedysi oddeľovali od demokratických štátov.

„Urobili tam pamätník obetiam, ktoré na hranici zomreli počas pokusov o útek. Pri Petržalke nechali kus ostnatého drôtu a urobili akoby múzeum v teréne,“ dodáva.

Sám si uvedomoval obrovský paradox, jeden deň tam ľudí zabíjajú a o pár rokov na to už nie je potrebné žiadne stráženie.

„Hlúpy ľudský výmysel, zabíjať pre nejaké hranice,“ konštatuje len tak medzi rečou.

Spoločníci

Kráča sám už celé týždne, občas mu zavolá niekto známy a chce sa pridať, spoločníkov na cestách mal už trikrát. Vždy na jeden deň.

„Naposledy to bol kamarát z Košíc. Zavolal mi, ráno prišiel, do večera sme spolu išli cez Slanské vrchy a potom odišiel,“ vysvetľuje.

Denne prejde rôzny počet kilometrov, záleží od terénu. Keď je ťažší, tak je to možno pätnásť až dvadsať kilometrov, na rovine urobil aj štyridsaťpäť kilometrov.

„To bolo dolu pri Dunaji, krásna tráva, tam som išiel celý deň bosý,“ dopĺňa.

Okrem terénu mu denné výkony ovplyvňuje najmä počasie, keď prší, kráča sa mu ťažšie.

Hokej

Každých sedem dní si urobí oddychový deň, telo tiež potrebuje regeneráciu. Buď ostane na hranici, alebo sa posunie pár kilometrov do vnútrozemia.

Výbavu má sparťanskú, žiaden stan si na cestu nebral. Spáva preto rôzne, pod stromom, sem-tam na nejakom posede alebo v senníku. Čo mu cesta ponúkne, to využije.

Cestu si zaznamenáva aspoň fotením na telefón, pôvodne si myslel, že to bude iba sem– -tam, no v polovici cesty mal asi štyristo fotiek.

„Zaujímavé je, ako sa mení krajina a spolu s krajinou ako sa mení aj mentalita ľudí,“ vysvetľuje.

Cesta ho obohacuje. Ľudí, samozrejme, nestretáva na hraničnej čiare, to skôr večer, keď si niekde zájde do dediny. Veď aj na ceste chcel vedieť, ako sa darí našim hokejistom na hokejových majstrovstvách.

„Skúšam si to tak naplánovať, aby som sa večer dostal niekde do dediny. Na pivko do krčmy, pozrieť si hokej... Tam sa človek vždy stretne s nejakými ľuďmi. Vidia veľký batoh, dáme sa do rečí... Boli to vždy veľmi milé stretnutia,“ hovorí.

Čítal knihu

Nepriaznivé počasie z minulých dní, dážď a víchrica ho zastihli na ceste. Večer sa zastavil na hokej v jednej krčmičke a zo správ sa dozvedel, čo sa blíži. Hlásili prívalové dažde, búrky a víchricu. Akurát vtedy našiel opustený dom s povalou, na ktorej ešte bolo seno, a tam si urobil urobil prestávku na dve noci a jeden deň.

„Bolo to super, celý deň som si čítal knižku. Keď som sa znovu dostal do hôr, videl som polámané stromy po víchrici. Takže, prežil som to. S tým, čo bude večer a kde budem spať, si veľmi nerobím starosti. Povedal som si, že Anička mi niečo pošle do cesty. A verte či neverte, funguje to tak, že vždy keď prší, nájdem niečo, kde môžem prečkať. Ani raz som v noci nezmokol,“ dodáva.

Horolezec

Jozef Sklenár je správcom skál na Kalamárke. Pracoval na univerzite vo Zvolene, tam dal výpoveď k 1. januáru. Zo Zvolena sa presťahovali k rodičom svojej priateľky do Považskej Bystrice, kde sa o Anku staral. Zomrela koncom februára.

Jozef sa prihlásil na úrad práce, predtým ako sa vybral na cestu sa z evidencie odhlásil. Teraz je dobrovoľne nezamestnaným.

„Niečo mám ušetrené, no do predchádzajúcej práce sa už nevrátim. Asi začnem robiť nejaké výškové práce,“ dodáva. Nebolo to ťažké premýšľanie, je aktívnym horolezcom.

Budúcnosť bola jedna z vecí, ktoré si chcel počas svojho putovania okolo Slovenska premyslieť.

„Stále premýšľam. V tých ťažkých chvíľach, počas posledných dní s Aničkou a po jej smrti som pochopil, že život je naozaj veľmi krátky na to, aby sme čas zabíjali činnosťami, ktoré nám nedávajú zmysel alebo ich nerobíme radi. To bola zásadná vec, preto som sa rozhodol venovať tomu, čo mám rád,“ dodáva.

Keď sa vráti z cesty, dosiahne tridsaťtri rokov. Kristove roky môžu byť dobrým míľnikom v živote človeka.

FOTO: MANIK