Padol na Piave. Aspoň sa tak hovorilo, že to bolo na Piave. Každopádne bojoval na talianskom fronte. Je pri hľadaní vôbec dôležité, kde padol? V zbytočnej vojne, za monarchiu, ktorá už mlela z posledného. Smrť otca, po ktorom ostali doma siroty, poznačila celú rodinu. Prišli o živiteľa, museli sa prebíjať, ako sa len dalo.
Mária Gondová vyberá z tašky zrolovanú fotografiu. Nie je kvalitná, uniforma vojaka je dokonca ručne domaľovávaná. Napriek tomu má pre rodinu veľkú cenu. Tvár muža je jedinou spomienkou, ktorá ostala na Ondreja Gondu. V rodine bol tým, ktorý zaplatil tú najvyššiu daň Rakúsko-Uhrorsku – svojím životom. Niekde na bojisku v prvej svetovej vojne.
„Je to z vojenskej knižky,“ hovorí pani Mária o fotografii, ktorú si spoločne prezeráme. Samotná vojenská knižka by vraj ešte mala niekde v rodine existovať.
Paciga
Na starej fotografii je muž, Ondrej Gonda – Paciga. Čo ju spája s mŕtvym na fotke? Priamo nič. Ako východniarka sa vydala na stredné Slovensko, do rodiny, kde sa toto meno často spomínalo. Jej manžel dostal meno po starkom, ktorý zahynul na Piave – túto skutočnosť si vypočula x-krát. Ondrej Gonda mal po starom otcovi nielen krstné meno, ale aj prímenie Paciga.
„Gondovci boli vraj najpočetnejším priezviskom v Hriňovej, preto mala každá rodina ešte aj prímenie,“ dodáva Mária.
Ondrej Gonda – Paciga mal meno takto zapísané aj vo vojenskej knižke, aj keď, samozrejme, krstné meno mal napísané po maďarsky András.
Chcela poznať prostredie
Väčšinu informácií, ktoré si doteraz pani Mária zapamätala o osude Ondreja Gondu – Pacigu na bojisku veľkej vojny, sa dozvedela počas zimy, ktorú strávila na Hriňovsku u svokrovcov. Narodili sa jej dvojičky, manžel si odkrúcal vojenčinu. Večery s rodinou boli plné rozhovorov a aj spomienok. Časť z nich patrila starému otcovi. A Mária ako zvedavý človek, ako hovorí „východniar, ktorý musí všetko vedieť,“ počúvala. Časom vedela o starom otcovi či rodine viac ako jej manžel. „Keď človek niekde patrí, musí to prostredie poznať. Mužovi som hovorila, máš po ňom ešte aj meno, preto musíš o ňom poznať čo najviac,“ vysvetľuje Mária Gondová.
Do Lučenca
Starý otec Gonda – Paciga, ktorý sa narodil v roku 1876, sa dostal do vojnového virvaru v roku 1914. Vtedy už mal doma štyri deti. Manželka Anna, rodená Krnáčová, mu porodila najprv Martu, potom Jozefa, ďalší syn sa volal Michal a Paulína sa narodila iba dva roky pred svetovou vojnou.
Ondrej narukoval do vojenskej posádky v Lučenci. Ako sedliaka naučeného robiť s koňmi ho zaradili k proviantnému oddielu. S konským povozom mal zabezpečovať zásobovanie jednotiek. Keď prišiel na dovolenku, spomínal, že mal krásne huculské kone, také na Hriňovej nikto nemal.
Reči sa stále točili okolo talianskeho frontu a Piavy. Tam ho aj zranili, liečili ho v lučeneckej nemocnici.
„Aké zranenie mal, to už dnes nikto nevie,“ dodáva Mária. Lučenec nie je ďaleko od Hriňovej, zrejme dostal aj pár dní voľna. Využil ich, ako najlepšie vedel, o deväť mesiacov sa na svet hlásila ďalšia dcéra – Angela. Narodila sa 23. júna 1916.
Belčov sa sám rozhojdal
Rodina si spomínala na jeden deň, keď mala starká ešte Angelku v belčove (drevenej kolíske). Na chvíľu si zdriemla, prebrala sa na to, ako sa belčov sám od seba prudko rozhojdal. Až tak prudko, že dieťa otvorilo oči a krátko zaplakalo. Potom sa upokojilo a opäť zaspalo. Po nejakom čase prišla vojenská depeša, že koncom augusta otec padol. Okolnosti smrti v depeši neboli. Neskôr sa dozvedeli od vojaka, tiež z regiónu, čo sa vlastne stalo. Bol vtedy neďaleko, tak to rodine mohol podrobne vyrozprávať.
Granát ho priamo zasiahol
Ondrej Gonda – Paciga zásoboval jednotky v prvej línii, v ten deň im viezol chlieb priamo od pekára. Vyhladovaní chlapi boli už nedočkaví, len tak vyzerali, kedy im doplnia zásoby. A to, čo sa stalo, videli na vlastné oči. Voz, ktorý Ondrej viedol zasiahol delostrelecký granát. Plný voz s nákladom, koňmi a pohoničom rozmetalo tak, že sa nedalo určiť, čo je čo. Až keď boje utíchli, našli jeho číslo, podľa ktorého ho dokázali identifikovať.
Domov sa namiesto otca piatich detí dostala iba vojenská knižka. „Kto ju doniesol, to už neviem. Ľudia iba spomínali na to, že keď išiel poštár hore dedinou, tušili že opäť niekto padol,“ dodal. Najstaršia dcéra mala sedemnásť, ďalší syn - budúci svokor pani Márie, iba trinásť. Ten neraz pri spomienkach povedal, že práve vtedy dospel.
Bolo mu jasné, že on bude gazdom, ktorý musí pomôcť sestrám aj mame. Veď ďalší syn Michal, bol ešte dieťaťom.
Majetok mal niečo nad hektár, no políčka boli roztrúsené a práca na nich sa nedala nazvať inak ako hrdlačením.
Piava?
Mám pochybnosti v dátumoch, no pani Máriu s nimi nezaťažujem. Som rád, že prišla a aspoň čo-to vyrozprávala, aby sa na tie roky a najmä tých ľudí nezabudlo.
Je dobre známe, že najťažšie boje sa na rieke Piava odohrávali až v rokoch 1917 a 1918. Či niečo nesedí v rodinných spomienkach alebo starého otca zabilo inde na talianskom fronte, nechávam tak. Nie je to podstatné, ani pre Máriu, ani pre celú rodinu.
Ondrej Gonda – Paciga zomrel, čo tam záleží, či išlo o Piavu alebo nie.
