Dážď zmýval prach z chodníkov vo chvíli, keď sme sa dostali k vojnovému pamätníku. Sme v časti Hájniky, mesto Sliač si pri ňom obyčajne pripomína obe svetové vojny, výročie SNP aj výročie oslobodenia mesta. Ďalší pamätník sa nachádza v Rybároch, ten je venovaný padlým vo veľkej vojne.
Anna Boborová je našim spoločníkom na ďalšej ceste za hľadaním stratených informácií z prvej svetovej vojny. Stretávame sa v daždi, ukazuje nám upravené okolie monumentov. Na rozdiel od iných, v Sliači je pamiatka padlých vysoko cenená. A možno je to aj preto, lebo sa nachádzajú na miestach, kde by schátrané nerobili najlepší dojem na návštevníkov tohto kúpeľného mesta.
„Tieto veci sme si preberali, keď sme ako dôchodcovia išli zo schôdze,“ ozrejmuje s úsmevom začiatky svojho záujmu o veľkú vojnu Anna Boborová.
Miestna Jednota dôchodcov síce nemá vo svojich radoch žiadneho z pamätníkov vojny, to už ani nie je možné. Ibaže spomienok, aj keď sprostredkovaných, je medzi dôchodcami viac ako dosť. Navyše v rodine pani Anny sa výročie vypuknutia vojny spája s iným výročím.
„Naša starká, tiež Anna Boborová, sa narodila 16. júla 1914 a v tomto roku sa dožije sto rokov,“ vysvetľuje pani Anna.
Dlho sa netešil
Kým sa v rodine Zemkovej tešili z malej Aničky, vodcovia národov vtedajšieho sveta chystali jeho nové prerozdelenie. Do začiatku svetového konfliktu chýbalo dvanásť dní, už 28. júla vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku a spustil sa domino efekt, vyplývajúci z rôznych spojeneckých zmlúv naprieč európskym kontinentom a taktiež celým svetom.
Otec malej Aničky, Juraj Zemko, už čoskoro narukoval na front.
Spomienok z tých čias veľa neostalo, v roku 1915 bol Zemko zranený a liečil sa v Banskej Bystrici. Rodina túto skutočnosť využila.
„Jeho manželka zohnala povoz a takto na koňoch a voze aj s malým dieťaťom ho išli pozrieť,“ vysvetľuje Anna Boborová. Svoju ženu a dcéru videl vtedy Zemko naposledy.
Maličká mala primálo na to, aby si tvár otca mohla zapamätať.
Po preliečení sa otec musel vrátiť na front. Zabilo ho na ruskom fronte pri Ľvove.
Svedok, vojak pochádzajúci zo Sielnice, ktorý sa po vojne vrátil, hovoril o ťažkom zranení – odtrhnutej nohe. Kedy Juraj Zemko zomrel, nikto už nevie.
Dostali trafiky
Po vzniku samostatnej Československej republiky sa vdova dočkala aspoň malého zadosťučinenia.
„Od štátu dostala pomoc v podobe trafiky,“ hovorí Anna Boborová a dodáva: „Tá trafika ju živila niekoľko desaťročí. Bola na Rybárskej ulici pri zastávke.“
Spoločne uvažujeme, že Juraj Zemko bol asi legionárom, veď odmenu od Československej republiky nedostával každý účastník vojny, ale iba legionári či vojaci, ktorí bojovali proti maďarským boľševikom v roku 1919. Veď sa svojím bojom zaslúžili o vznik republiky.
„Ako by sa zaslúžil, keď padol?“ čuduje sa Anna Boborová. O legionárskej minulosti otca svojej svokry nič nevedela. Podľa rodiny Juraj Zemko padol skôr a nestihol byť legionárom.
Druhú trafiku v Sliači dostala rodina po padlom Jánovi Laskavom. Jeho meno je na pamätníku v Bajči. Anna Boborová nám ukazuje fotografiu pamätníka s dobre viditeľným menom. Je presvedčená, že ide o pamätník vojakom padlým v prvej svetovej, no pri podrobnejšom pohľade zisťujeme dôležitú skutočnosť. Nejde o padlých v prvej svetovej vojne, ale padlým vojakom 7. práporu československej domobrany.
Z bojísk veľkej vojny sa týmto dostávame do raného obdobia prvej Československej republiky a bojov proti maďarským boľševikom. V nich hrali dôležitú úlohu práve československí legionári z talianskeho a francúzskeho frontu.
Pamätník v Bajči je venovaný deviatim vojakom 7. domobraneckého práporu, ktorí padli 1. 5. 1919 pri obrane československého územia.
Československá domobrana v Taliansku bola súčasťou rodiacej sa armády Československej republiky. Vznikla z českých a slovenských zajatcov, príslušníkov rakúsko-uhorskej armády. Celkovo išlo asi o 60-tisíc vojakov (56 samostatných práporov, 22 samostatných rôt). V decembri 1918 im vydal Milan Rastislav Štefánik rozkaz na urýchlený presun do Československa. Návrat prebiehal od marca do septembra 1919.
Tieto jednotky zaisťovali najmä poriadok v pohraničí, no uplatnili sa tiež v bojoch s maďarskou armádou na Slovensku v tom istom roku. Ale to sme od veľkej vojny poriadne odbočili.
Pokúšame sa nájsť podrobnosti o Jurajovi Zemkovi. Jeho meno nie je ani na jednom zo sliačskych pamätníkoch. Padol vo vojne a rodina dostala trafiku. Prečo? To sa nám zistiť nepodarilo.
„O ňom nevieme nič. Zobrali sa, manželke sa narodilo dieťa a otec odišiel do vojny. To je všetko čo vieme,“ vysvetľuje Anna Boborová. Vdova po Jurajovi sa už nikdy nevydala, starala sa o svoje jediné dieťa. Jeden z tisícok smutných príbehov.
Veľkej vojne zaplatili Sliačania daň nielen v množstve padlých a zranených. Z kostola im rekvirovali aj dva zvony. Najväčší zvon, ktorý sa volá Mikuláš, nechali na mieste, pretože bol príliš ťažký.
Český vojak
Pamätník v Rybároch tiež stopercentne nesúvisí iba s prvou svetovou vojnou. Je na ňom dvadsaťdeväť mien, no nie všetci pochádzajú zo Sliača. „Medzi nimi je meno vojaka československých vojsk, ktoré bojovali proti maďarským vojskám po vzniku Československa v roku 1919. Jozef Vodolán bol Čech a príslušník 102. pešieho pluku. Padol 11. júna 1919,“ pripomína Emil Šimončík, ktorý je poslancom mestského zastupiteľstva v Sliači. Podľa neho pamätník slávnostne odhalili v nedeľu 7. júna 1936.
Malá obec Rybáre si ním pripomenula svojich rodákov, ktorí padli vo svetovej vojne a jedného vojaka padléhu v povojnovom konflikte s maďarskými vojskami.
„Monument je dielom banskobystrickej sochárskej dielne pána Horna a stál vtedajších 24-tisíc korún,“ dodáva podrobnosti Emil Šimončík. Ako uvádzala dobová tlač, peniaze pochádzali zo zbierok a darov od rôznych spolkov.
