Zomreli v svetovej vojne a všetkým to bolo jedno

ZVOLEN. Odpoveď na otázku, prečo by sme si mali viac všímať sté výročie vypuknutia veľkej vojny, môže mať rôzne verzie. Pre pamiatku miliónov vojakov, ktorí vojnu neprežili, z nich takmer sedemdesiattisíc bolo z územia Slovenska, stačí iba nezabudnúť. Žiaľ, realita je iná. Stojac tvárou v tvár k obetiam veľkej vojny sa začnete hanbiť.

Väčšinou je to náhoda, niekedy zvedavosť. Väčšinou sa k veľkej vojne dostávame cez hľadanie svojich predkov, cez rodinnú históriu. Snaha dozvedieť sa, odkiaľ pochádzame a kto boli naši starí či prastarí rodičia, je silnou motiváciou. A niekedy stačí len tá zvedavosť.

„V obci máme pamätník obetiam prvej svetovej vojny. Zaujímalo ma, kto boli tí ľudia, ktorých mená sú na pomníku,“ hovorí Branislav Kázmer. V obci Záhorce robí od roku 2007 starostu.

V obecnej kronike ich mená nenašiel a ľudia si ich nepamätali. Starostov záujem prvým neúspechom neskončil. Práve naopak. Začal viac chodiť po archívoch, študoval literatúru... Zistil, že nie je sám, koho obdobie prvej svetovej vojny zaujíma. Z toho mála, čo sa dozvedel, vytvoril samostatnú internetovú stránku (www.velkavojna.sk) a ďalší záujem ľudí ho príjemne prekvapil. „Chytilo sa to, za necelý rok je tam vyše 70-tisíc návštev,“ hovorí spokojne Branislav Kázmer. Spokojný je ale iba chvíľu. Považuje za veľkú nespravodlivosť, že ľudia, ktorí bojovali za Rakúsko-Uhorsko, sa dočkali iba nevďaku, pretože každý z nástupníckych štátov sa otočil k nim chrbtom. Nezaujímali nikoho. Naši starí a prastarí rodičia zomreli a každému to bolo jedno.

„Prišlo mi to veľmi smutné. Veď sú to predsa naši predkovia a príbuzní, nie je to niekto cudzí, napríklad z Ameriky,“ dodáva Branislav Kázmer.

Oproti legionárom, ktorí po vzniku samostatnej Československej republiky mali rôzne výhody, obyčajní vojaci, plniaci si svoju prísahu, nedostali nič. „To pohŕdanie obyčajnými vojakmi bolo dosť citeľné,“ konštatuje ďalej.

Nespracované archívy

Keď je sto rokov od veľkej vojny, očakával by aspoň nejaký záujem úradov. To, čo zažil, bolo doslova zdesením.

„Myslel som si, že prídem niekde do Bratislavy, požiadam o informácie a oni mi to položia na stôl. Namiesto toho som zistil, že storočné archívy nie sú spracované. Ani tú námahu si náš štát nedal a ani jeho predchodcovia, aby to, čo má v archívoch, aspoň nejako spracoval. Listoval som prstami v tvrdých knihách, prsty si zodral doslova do krvi, kým som sa dostal k tomu, čo som potreboval. Takmer nič nie je zdigitalizované,“ hovorí Kázmer a dodáva: „Je to hrozná hanba, že za sto rokov sme nenašli pár tisíc eur na digitalizáciu a urobenie nejakých databáz. Aby niekto, kto chce nájsť svojho predka, ťukol jeho meno do počítača a ten mu vysype, že tam bojoval, tam ho zajali, či tam je pochovaný... Toto neexistuje, až tento rok Vojenský historický archív v Bratislave pripravuje digitalizáciu nejakých materiálov.“

Evidencia

Našťastie sú v digitálnej podobe prístupné aspoň cez portál Kramerius Národnej knižnice Českej republiky záznamy, ktoré Ministerstvo vojny vo Viedni vydávalo približne týždenne. Sú tu k dispozícii zoznamy strát, správy o ranených a chorých a o vojnových zajatcoch, ktoré zdigitalizoval Vojenský historický ústav v Prahe.

„Je to úžasná pomoc,“ hovorí starosta Záhoriec a jedným dychom dodáva, že ani tam sa všetko nedá nájsť. Vtedy si musí človek dobre pripraviť prsty a ísť do Bratislavy, prípadne hľadať v iných archívoch. Nie všetko je tam, kde by malo byť. Bol vojnový čas, štát, ktorý fungoval, zmizol z mapy a vznikli nástupnícke štáty.

„Vojenská evidencia je už taká. Niečo sa napísalo niečo nie, prípadne sa to cestou do archívu kdesi stratilo,“ vysvetľuje.

Po rokoch štúdia v archívoch zistil, že úplne spoľahlivé informácie sa nedajú nájsť v žiadnom archíve. Jedna vec je databáza vo Viedni, potom vznikali odpismi ďalšie miestne databázy, ktoré si odpisovali jednotlivé štáty. Nejaké záznamy má pražský archív, v ktorom sú takzvané kmeňové listy vojakov. V nich by malo byť zaznamenané všetko od narukovania až po smrť. Výborný zdroj, kým sa nedozviete, že niektoré ročníky skartovali nejakí „intelektuáli“ v osemdesiatych rokoch. Takže veľa záznamov chýba. Navyše to, čo v archívoch nájdete, nie vždy sedí, sú v nich rozpory napríklad v menách alebo dátumoch narodenia. Chcelo by to serióznu prácu odborníkov, doslova roky skúmania, amatéri na to nemajú kapacity.

„Ďalšia samostatná téma je zajatie. Vystopovať, čo sa stalo s vojakom v ruskom alebo v inom zajatí, je takmer nemožné. Skúšali to niektorí ľudia, poznám človeka, ktorý bol aj v ruských archívoch, no tiež tam nie je všetko zachované a veľa vecí chýba. Navyše sú informácie veľmi ťažko prístupné. Keď sa dostanete do archívu, ukážu vám kilometrový regál a povedia - hľadaj. V neusporiadanom archíve môžete hľadať celé roky,“ dopĺňa Branislav Kázmer.

Databáza

Na svojej webstránke sa snaží pripomenúť tejto spoločnosti hrozivé fakty o takmer zabudnutej prvej svetovej vojne a pokúša sa vytvoriť Databázu strát padlých v prvej svetovej vojne. „Očakávali sme, že ľudia, ktorí sa tejto téme venujú, nám budú posielať svoje informácie. Domnievali sme sa, že práve rodina a obec bude vedieť viac o tom, ako a kde ich predok zomrel,“ vysvetľuje dôvody. Zo šesťdesiatdeväťtisíc vojakov, ktorí zahynuli vo vojne zo súčasného územia Slovenska, má už v databáze zapísaných niečo nad tridsaťtisíc. Aj vďaka dobrovoľníkom, ktorým nie je história vojny ukradnutá.

Najlepšie je pokryté západné Slovensko, majú väčšinou urobené pomníky, na ktorých sú mená aj dátumy. Na druhej strane, najslabšie zmapovaným územím je východ Slovenska, kde buď žiadne pomníky neboli, alebo sa informácie, bežne prístupné a viditeľné, nezachovali. Žiada si to komplikované pátranie a to nemá kto urobiť.

Kanada ako príklad

„Až sa hanbím za to, aká pozornosť sa venuje veľkej vojne u nás. Sú štáty, ktoré dokážu urobiť oveľa viac. Kanada napríklad urobila zaujímavý projekt. Ľudia, ktorí narukovali napríklad z Toronta, sa dajú nájsť aj cez mapu. Doslova z ktorého domu kto odišiel. Ľudia sa vedia vyhrať s úžasnými detailmi,“ dodáva.

Kanadu nespomína náhodou, vo veľkej vojne prišla približne o šesťdesiattisíc vojakov, čo je porovnateľné so Slovenskom. Stavajú sa k tomu otvorene, samozrejme, všetko je o peniazoch. Bez peňazí, amatérskym spôsobom sa nedá dostať na rovnakú úroveň. Ani bez štátneho príspevku, no možno by to nemusel byť ani príspevok, stačila by snaha pomôcť a povyťahovať informácie z existujúcich štátnych archívov, matrík a pospájať ich.

Webový portál velkavojna.sk založil a financuje Branislav Kázmer sám. Chcel by zozbierať peniaze na aktívnu prácu odborníka, ktorý by sa tejto oblasti venoval. Žiaľ, odozva je takmer nulová. Na Slovensku sa zatiaľ nenašiel nikto, čo by takúto prácu považoval za potrebnú podporiť.