SENOHRAD. Útulná izbička deväťdesiatdvaročnej ženy ukrýva spomienky niekoľkých generácií. „Viete, ja si už veľa nepamätám,“ povie a akoby natruc slabej pamäti predsa len začne spomínať. Na zážitky zo svojho života i zo života generácií pred ňou.
Do Senohradu prichádzam hľadať príbehy z veľkej vojny. Mojím spoločníkom je Ján Stehlík. Zavolal nám, dohodol stretnutie, vybavil kľúče od starej kaplnky pri kostole, v ktorej sú stále zaznamenané mená padlých v prvej svetovej vojne. Dokonca na cintoríne našiel dva hroby z tých čias. Sú na nich fotografie mužov v uniformách Rakúsko-Uhorska.
Deväťdesiatdvaročná Mária Durčiová býva v centre obce, poniže domu Jána Stehlíka. V malej kuchynke nás usádza ku stolu, potom odkiaľsi vyberie staré obálky. Postupne z nich vyťahuje fotky mužov v uniformách. To sú jej spomienky a my sme prišli práve pre ne. Zistiť niečo o osudoch vojakov bojujúcich v prvom strašnom konflikte dvadsiateho storočia.
Z môjho života
„Šiesteho februára som narukoval do Levíc a stadiaľ do Nitry. Tam som sa dostal k svojmu prvému inštruktorovi Jánovi Križanovi, tiež zo Senohradu, a tam veru bolo zle,“ spomína Jozef Kirschner.
Trinásťstranový prepis jeho spomienok, ktoré nazval Z môjho života, mi darovala práve Mária Ďurčiová so slovami: „Tam môj otec spomína aj na vojnu.“
Jozef Kirschner nemal v živote na ružiach ustlaté. Narodil sa v chudobnej rodine, odmalička preto išiel zo služby do služby. Na vojnu sa dostal v poslednom roku svetového konfliktu. To už tam dávno bojovali jeho dvaja bratia Ján a Štefan.
Vo svojich spomienkach sa vojne venuje na dvoch stranách. Oveľa viac ako vojna ho v roku 1917 zasiahla smrť matky. Otec doma ostal iba s dvoma dcérami, prácu matky musela zvládnuť iba jedenásťročná sestra Anna.
Delostrelec
Jozefov vojenský výcvik pokračoval v Nových Zámkoch, kde sa učil obsluhovať delá s kalibrom osem centimetrov. Ďalšie - horské mali o pol centimetra menší kaliber. Aj takéto podrobnosti si zapísal do svojich poznámok.
Jozef Kirschner. FOTO: ARCHÍV MÁRIE ĎURČIOVEJ
Ešte skôr ako sa dostal z výcviku na front, stihol sa doma počas dovolenky oženiť.
„V apríli som dostal na šestnásť dní dovolenku. Domov som prišiel na Bielu sobotu. V Nových Zámkoch boli so mnou zo Senohradu Pavel Križan, Ján Turák a Matej Ďurči. Cestou mi hovorili, že sa už môžem aj oženiť, keď mám takú dlhú dovolenku,“ píše ďalej Jozef Kirschner.
Bolo po desiatom apríli, keď sa jedného tichého večera v ich domčeku objavil Ondrej Popálený. Po malej chvíli prezradil, po čo prišiel.
„Povedal, že či by ma môj otec neprepustil, aby som bol jeho zaťom. A tak sa i stalo,“ pokračuje vo svojich spomienkach.
Jozef a Mária mali svadbu 21. apríla, no veselia na nej veľa nebolo. Ženích vedel, že už o tri dni sa od nevesty musí porúčať k svojmu pluku.
V Taliansku
K bojovému nasadeniu sa Jozef dostal na talianskom fronte. Na sviatok Nanebovstúpenia Panny Márie, teda 15. augusta, ho ranilo do hlavy.
„Len Panne Márii môžem ďakovať za oslobodenie z frontu,“ píše ďalej.
Liečil sa cestou domov, na dovolenku. Potom ho opäť zadelili do vojska, mal ísť na front do Gere. Človek mieni, Pán Boh mení, namiesto frontu išiel „na štáciu“ ako čestná stráž, pretože mal prísť cisár Karol. Neskôr sa vojaci dostali na robotu do Komárňanskej stolice a tam bol až do prevratu, ba ešte trochu dlhšie. Domov prišiel 7. novembra.
Delostrelci. FOTO: ARCHÍV MÁRIE ĎURČIOVEJ
Cestou domov sa vo Vacove stretol s bratom Jánom, ktorý išiel z talianskeho frontu. Bol taký začadený, že ho Jozef ani nespoznal.
O pár dní sa šťastne dostal domov aj tretí vojak z rodiny, brat Štefan.
V zajatí
Kôpka fotografií na stole má spoločné najmä dve mená – Jozef Kirschner a Štefan Ďurči. Ten bol svokrom Márie Ďurčiovej. Jeho príbeh je stručnejší: na ruskom fronte sa dostal do zajatia, kde prežil dva roky, rovnako ako Pavel Šimák a Štefan Čierny zo Senohradu, ktorí sú s ním na jednej fotografii. Na fotke, ktorú si priniesol zo zajatia.
Traja zo Senohradu. FOTO: ARCHÍV MÁRIE ĎURČIOVEJ
„To vám ja neviem povedať, kde ich fotili. Možno to bolo aj v zajatí, keď si ju odtiaľ doniesli,“ hovorí Mária.
Na vojnu i zajatie sa v rodine dlho spomínalo, no po rokoch už väčšinu z toho rozprávania Mária zabudla. Čo si pamätá zo svokrovho rozprávania je, že v zajatí robil v pekárni.
Štefan Ďurči mal šťastie, po vojne sa vrátil domov, na rozdiel od svojho brata Jána. Ten vo vojne zahynul, no kde a ako, to už nevie ani naša spoločníčka na prechádzke rodinnými spomienkami.
Prezeráme si fotografie, tváre na niektorých už nepozná nikto. Aj Mária iba predpokladá, že na nich je jej svokor, pretože si ich z vojny doniesol práve on. Ďalšie sú zasa otcove.
V kaplnke
Na veľkú vojnu sa dávno zabudlo. Svojich mŕtvych si možno aj pár desaťročí pripomínali v rodinách. A v Senohrade si ich určite pripomínajú dodnes, súdiac podľa kvetov na hroboch.
S Jánom Stehlíkom prechádzame miestnym cintorínom, vedie ma k dvom hrobom, na ktorých sú fotky vojakov z veľkej vojny. Podľa dátumov vytesaných v náhrobných kameňoch muži zomreli až po vojne. Za akých okolností, to sa už z nápisov nedozvedáme.
Jeden z dvoch pomníkov s menami padlých. FOTO: MILAN SUJA
Presné počty padlých zo Senohradu miestny úrad neeviduje. „V Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie je štrnásť mien vojakov, ktorí zahynuli na frontoch prvej svetovej vojny. Okrem nich máme na cintoríne ešte sedem hrobových miest z tohto obdobia,“ hovorí starostka Senohradu Oľga Bartková. Podľa nej sú na hroboch pravdepodobne mená vojakov, ktorí zomreli na následky zranení z vojny.
Hroby si pracovníci úradu prešli, keď obvodnému úradu nahlasovali počty hrobových miest vojakov z prvej a druhej svetovej vojny.
„To sú dva údaje, o ktoré sa môžeme oprieť. Iné záznamy padlých v obci nemáme,“ dodáva starostka.
Mária pohladí dva zošity, na ktorých je ešte viditeľné jej meno. Školský rok 1933/34. Práve v nich sa zachovali otcove spomienky, ktoré začínajú citátom Andreja Kmeťa. Nie náhodou, veď Andrej Kmeť bol po štúdiách kaplánom práve v Senohrade.
Mária si otcove spomienky váži. A deväť krížikov na jej chrbte akoby úctu k starým riadkom ešte znásobilo.
Nevie, prečo sa otec rozhodol pre zapísanie svojich spomienok. Jednoducho zobral dcérinu písanku, v ktorej boli čisté strany a napísal to, čo považoval za vhodné. A keď mu došli strany, zobral si ďalšiu písanku.
Dva ručne napísané a polorozpadnuté zošity si rodina dala prepísať v roku 1993.
Mária Ďurčiová je smutná z toho, že mladých už história nezaujíma. „Nechcú vedieť čo bolo, zaujíma ich iba to, čo bude. Ja ale nie som vševediaca,“ dodáva starenka.
