KRIVÁŇ. Emil Chlebničan z Kriváňa je úspešným filmovým amatérom, aj keď je prisilné povedať, že ho ovplyvnila práve herecká skúsenosť z raného detstva. Svoju lásku k filmovaniu si formoval postupne. Keď bol starší, dostal sa aj ku skutočnej kamere a zaznamenával rodinné klasiky – narodeniny, Vianoce alebo bežný život. Bez strihu, bez scenára.
Prvú tvorivú výzvu dostal v zamestnaní. V nedávnej minulosti robil inšpektora pre školenie v zvolenskom regionálnom pracovisku Ústredného inštitútu vzdelávania a psychológie Bratislava. Ako vzdelávacia inštitúcia železničiarov potrebovali popularizovať školenia. A to aj formou videoukážok.
Skutočný zlom prišiel, keď koncom deväťdesiatych rokov začali vo Zvolene preteky parných rušňov. Emil Chlebničan zobral do rúk kameru a nakrútil ich, ako vtedy vedel.
„Bolo to nekvalitné a málo pútavé. Čisto amatérska tvorba,“ hodnotí po rokoch svoje prvé filmy.
Železničiar s kamerou
Medzinárodná federácia pre kultúru a voľný čas železničiarov FISAIC každé dva roky organizuje medzinárodné festivaly amatérskych filmov.
„V roku 2001 som tam išiel so svojimi dvojročnými skúsenosťami,“ spomína. Slováci v nemom úžase závideli kolegom zo zahraničia, ktorí točili filmy digitálnou technológiou a najmä filmy, ktoré mali svoju výpovednú hodnotu a dynamický strih. Skutočná výzva.
Naši železniční nadšenci s kamerou v ruke sa začali stretávať o niečo intenzívnejšie. Svojim amatérom pomohli aj samotné železnice, ktoré im sprostredkovali spoluprácu s profesionálnym režisérom Ladislavom Munkom, ktorý pracuje v Slovenskej televízii. Od roku 2003 majú jarné a jesenné semináre v Strečne a tiež letné filmové školy.
Tie rýchlo priniesli svoje ovocie. Naši amatérski filmári sú dnes pojmom a z filmových súťaží pravidelne nosia medaily a ocenenia.
Kým na začiatku závideli svojim kolegom zo západnej Európy, po šiestich rokoch sa im vyrovnali. V roku 2007 boli Slováci napríklad na medzinárodnom festivale v českom Kroměříži už najúspešnejšou krajinou.
Preteky rušňov
Výukové prezentačné videofilmy robí Emil Chlebničan stále aj pre školiace stredisko. A každý rok filmuje aj preteky rušňov na zvolenskej stanici.
„To už začína byť problém, pretože každý rok ide o rovnaké podujatie,“ vysvetľuje. Vždy sa aj tu snaží nájsť nejaký príbeh. Ako napríklad vo filme Keď to majú pod palcom baby. Film je porovnaním práce výpravkýň na pozadí pretekov parných rušňov. Divákovi doslova bije do očí správanie sa všetkých protagonistov, ktorí si robia svoju prácu, akoby tam kamera ani nebola.
„Áno, zvládali to veľmi pokojne až nonšalantne,“ dodáva filmár na adresu svojich hercov. Niektorí sa v Chlebničanových filmoch neobjavili prvýkrát a už dávno prekonali strach z filmovania samotného alebo z posmechu okolia. To vnímali možno pri prvých záberoch v minulosti.
Spolupracuje tiež s očovskými ochotníkmi. Ochotníkov ale poroty veľmi vo filmoch vidieť nechcú, pretože tvrdia že hrajú divadelným spôsobom. S filmami, kde ochotníci hrali, na festivaloch neuspel.
Herci za svoje výkony pritom nedostávajú žiadny honorár, odmenou je pre nich film. Na ten sa teraz možno pozrú raz a odložia ho, no skutočnú cenu bude mať v budúcnosti.
„Momentálne nemá pre nich veľkú hodnotu, ale o takých desať rokov to bude iné,“ dodáva Emil Chlebničan.
Keď je hercom malé dieťa
V rámci FISAIC-u nesúťaží iba s filmami, ktoré súvisia so železnicou ale aj s námetovo inými. Len filmár musí byť železničiarom, inými slovami musí vlastniť „režinku“.
„Jeden z mojich najvydarenejších filmov je Najvzácnejší anjel,“ hovorí filmár. Natočil ho s ročným dievčatkom svojej kolegyne – výpravkyne, no dejom je od železnice veľmi ďaleko.
Ide v ňom o vzťah dieťaťa a matky, ktorú dieťa vníma ako svojho anjela. Je tam dokonca vnútorný dialóg dieťaťa s Bohom.
Hlavným hrdinom v tomto dvanásťminútovom diele je dieťa, matka sa objaví iba v dvoch záberoch.
Film mal veľký úspech, na prehliadke v Čechách v roku 2007 dokonca získal striebornú medailu a zvláštnu cenu.
„Scenár som si napísal ja, aj keď to neboli celkom iba moje myšlienky,“ vysvetľuje.
Úspešný amatérsky filmár je hrdý aj na film Komu zvoní zvon. Uspel s ním opäť v Čechách a potom aj na Slovensku. Rozvíja v ňom príbeh mŕtvej ženy, ktorá skončila svoj život pod kolesami vlaku. Emil Chlebničan priznáva, že emotívne a ťažké témy mu vyhovujú viac.
Diplomy a rôzne ocenenia mu už zaplnili jednu celú stenu a časť druhej. Vlani vyhral už 21. ročník celoštátnej súťaže amatérskej filmovej tvorby Cineama s filmom Veľká a malá.
Desať minút stačí
Koľko urobil doteraz filmov, nevie, nemá ich spočítané. Určite ich bude viac ako sto. Niektoré sa mu vydarili viac, iné menej.
Na súťažiach je obyčajne dĺžka filmu limitovaná dvadsiatimi minútami, zo skúsenosti filmára vie, že už pätnásť minút je veľa.
„To musí byť super námet, aby sa porota udržala v pozornosti celých pätnásť minút,“ dodáva. Najideálnejšia dĺžka je podľa neho desať minút.
Na začiatku sa snaží urobiť si zoznam záberov, na desaťminútový film potrebuje asi dve hodiny natočeného materiálu. Niekedy začína na papieri, inokedy sa nechá inšpirovať priamo prostredím. Najmä keď je nové, ako na súťaži vo varení guláša v Stožku. Tam sa zameral na dvoch súťažiacich železničiarov – rušňovodiča a vlakvedúceho.
„Po prvej hodine som už vedel, ako by to malo vyzerať a vedel som si svojich hercov viesť,“ vysvetľuje postup.
Na ďalšie varenie guláša, tentoraz v Strečne, už ide s pripraveným scenárom.
Film na festival niekedy natočí aj na nefilmovej akcii – svadbe. Z trojhodinového záznamu, ktorý robil pre krstnú dcéru, urobil film Horehronská svadba.
V Hriňovej
Popri svojej filmárčine už vystriedal množstvo kamier. Všetky si kupoval, iba tú poslednú, profesionálnu, vyhral vo filmovej súťaži.
„Kamera dnes už nie je problémom, dobrý film sa dá natočiť aj s kamerou za dvesto eur. K tomu treba už len počítač a program na strih videa,“ vysvetľuje filmár, ktorý nedá dopustiť na strihací program Pinacle studio.
Česká TV Noe má program Klapka a tam si pozývajú amatérov.
Vlani vo februári mal vyhradenú jednu reláciu práve Emil Chlebničan.
Úspechy ho nenechávajú oddychovať, stále točí, strihá a vymýšľa ďalšie scenáre. Veď niektoré pred samotným filmovaním nosí v hlave aj tri roky.
Na prvú hriňovskú filmovú prehliadku, ktorej témou je folklór a tradície, už prihlásil dva filmy, na festival Hraného amatérskeho humoru v Dolnej Strehovej pripravuje ďalší film.
