DOLNÉ ŠIPICE. Bojovali, pretože museli. Bola to povinnosť voči svojmu cisárovi. No bojovali aj takí, čo sa prihlásili, lebo priveľmi milovali. Nie svoju vlasť, nie národ. Muž miloval ženu. Aj o tom môže byť príbeh z prvej svetovej vojny.
„Prastarý otec nám ako deťom občas rozprával o svojom staršom bratovi, ktorý pre nezhody s rodinou odišiel a prihlásil sa k vojsku. Keďže rodičia už prišli o jedno dieťa, jeho rozhodnutie veľmi ťažko niesli. Náš prastarý otec mal vtedy iba sedem rokov, možno preto si na neho spomínal iba útržkovito a skôr si vybavoval neustály plač mamy a jeho starej mamy,“ povedala Žaneta Beňová.
Oslovil ju jeden z článkov o veľkej vojne v našich novinách. V jej rodine sa vojna spája najmä s menom Ján Tretina.
Zaľúbil sa do Zuzany
Ján Tretina (vtedy János Tretyina) sa narodil 30. apríla 1897 v dedinke Dolné Šipice (vtedy Alsó Sipék) Michalovi Tretinovi a Anne Miškovicovej, ako prvorodený syn.
Smrť v tej dobe často navštevovala mnohé rodiny a neobišla ani túto. V roku 1907 zomrela Jánova štvorročná sestrička.
„Písal sa rok 1908, keď sa v septembri v rodine narodilo tretie dieťa Pavel - náš prastarý otec. Smútok v rodine vystriedala radosť z drobca,“ povedala Žaneta.
Z Jána vyrástol pohľadný muž a nejedno dievča v dedine ho častovalo úsmevom a pohľadom, no on sa zaľúbil do chudobnej dievčiny Zuzany. Mladí sa mali veľmi radi a ťažko niesli nepochopenie zo strany Jánových rodičov.
„Ján naliehal a prosil otca, no ten nechcel o svadbe so Zuzanou ani počuť,“ vysvetlila Žaneta. Dokonca sa chcel vzdať svojho majetku.
Nesúhlas rodičov ho nakoniec dohnal k zúfalému riešeniu situácie. Dobrovoľne sa prihlásil na front s tým, že radšej skončí život na fronte, ako by mal vidieť svoju milú vydatú za iného.
„Či to je pravda alebo nie, je ťažko povedať. V rodine sa to vždy hovorilo, ja si ale myslím, že vtedy nemali veľmi na výber. Keď ich zavolali, museli narukovať,“ doplnila Žaneta. Faktom je, že Ján na vojnu odišiel a už sa domov nikdy nevrátil.
Neskúsený chlapec z dediny dianie na vojne niesol veľmi ťažko a prirovnával to k peklu.
Čo by ľudia povedali
Jánova rodina sa zo straty syna nikdy nespamätala, predovšetkým jeho matka nie. Zomrela v roku 1945, otec Michal sa dožil 81 rokov.
„Len ťažko si predstaviť, čo prežíval každý rok pri výročí úmrtia syna, keď si uvedomoval, že to spôsobila jeho zaťatosť a strach z toho, čo by povedali ľudia,“ doplnila Žaneta.
Ján Tretina. FOTO: ARCHÍV ŽANETY BEŇOVEJ
Jánova milá Zuzana sa na nátlak rodiny vydala, iróniou osudu do domu susediaceho s domom Jánových rodičov. Manželstvo nebolo veľmi šťastné, po narodení dieťaťa sa Zuzana vrátila bývať k svojim rodičom. „Na tú dobu to bol odvážny počin ženy,“ skonštatovala Žaneta Beňová a dodala: „Pri stretnutiach v rodine neraz padli slová, ako by sa asi uberal jej život, keby nebol Jánov otec proti ich sobášu.“
V archívoch
Ján Tretina má na miestnom cintoríne spoločný pomník so svojím starým otcom. Je na ňom len napísané, že zomrel 19. januára 1916.
Žaneta Beňová sa na rodinnú históriu podrobnejšie pozrela, keď robila rodinný rodostrom.
V ich dome boli na povale vždy staré fotky. Nikto sa o ne nezaujímal, až pri rodostrome prišla na to, že by to mohol byť prastarkého brat, o ktorom hovorí nápis na rodinnom pomníku – že zomrel v cudzine. A spojila si ich s rodinným príbehom lásky, do ktorej zasiahla veľká vojna.
Rodinná fotografia z roku 1914. FOTO: ARCHÍV ŽANETY BEŇOVEJ
