Po viacerých oceneniach v rôznych literárnych súťažiach sa rozhodla vydať svoje poviedky knižne.
Pred dvoma rokmi jej vyšla prvotina Pohár na otrávené červené víno. Po útlej knižke s pätnástimi poviedkami vydala ďalších osemnásť, knihu nazvala Horúčavy. Na vydanie čaká ďalších sedem, v ktorých si vyliala žiaľ za synom.
Antónia Stehlíková zo Senohradu mala sklony písať vždy, no predtým svoje poviedky nikdy nedokončila. Celý život pracovala ako úradníčka, na dôchodku sa z nej stala spisovateľka. Svoje poviedky už síce dotiahne do konca, ale nie vždy a často nie hneď.
„Chodím do Zvolika, čo je literárny klub pri Podpolianskom osvetovom stredisku vo Zvolene, kde sa musím niečím prezentovať, takže písať musím. Ale som dosť lenivá, ak mi začne niečo blúdiť hlavou a za dva - tri dni si nesadnem k počítaču, nápad je preč,“ priznáva.
„Manžel mi vyčíta, prečo to hneď nenapíšem, no niekedy sa neviem donútiť. Poviem si, veď príde druhý nápad.“
Kým má elán
Záľub má pani Antónia viac. „Rada robím v záhrade, baví ma to. Tiež vyrábam súčasti k senohradskému kroju. Takzvané senohradské garole, teda korále, ktoré sa nosia k oplecku, a venčeky so stuhami. Okrem toho vyšívam, štrikujem, háčkujem,“ vyratúva.
„Narodila som sa v znamení Blíženci; málokedy to, čo začnem, aj dokončím. Venujem sa tomu, kým ma drží elán. Keď ma prejde, musím prejsť na niečo iné,“ priznáva.
„Samozrejme, všetko napokon dokončím, ale na striedačku. Naraz mám začatých aj niekoľko vecí. Tak je to aj s mojím písaním. Neviem písať dlhé diela. Keď mám nápad, sadnem si k počítaču a príbeh rozvíjam podľa toho, čo mi vyplýva z dialógov. Keď neviem ako ďalej, musím skončiť.“
Letecká tragédia
Poviedky o mŕtvom synovi boli prvé, ktoré napísala. Mala by byť z nich tretia kniha.
O syna prišla pred šestnástimi rokmi. Vojenský pilot nadzvukových lietadiel prišiel o život v motorovom športovom lietadle v rodnej obci. Mal 24 rokov.
„Bol štvrtok, 24. júl. Letel domov, z Bratislavy na Sliač. S kolegom, jeho inštruktorom, vybočili trochu z trasy a leteli ponad Senohrad. Jeho kolega však nedovoleným spôsobom robil akrobaciu. Leteli pomaly a nízko, narazili do elektrického vedenia a havarovali,“ opisuje.
Lietadlo sa v momente vznietilo a zhorelo. V ňom aj obidvaja letci. „Keď som počula hučať lietadlo nad domom, tušila som, že v ňom letí syn. Vyšla som von a haváriu som videla na vlastné oči.“
Zdrvenú matku prepadli depresie. Po čase sa so stratou syna vyrovnávala vo svojich poviedkach. V nich si vylievala svoj žiaľ.
„Všetky sú autobiografické. Knihu chcem doplniť fotografiami syna aj fotografiami z havárie, má ich však dcéra. Všetky ich vzala, aby mi tragédiu nepripomínali, a teraz sa nevieme dohodnúť, či ich vydať alebo nie. Tá strata stále bolí, ale žiaľ už nie je taký intenzívny, vedela by som sa s vydaním knihy vyrovnať.“
Nesplnený sen
Prozaické práce Antónie Stehlíkovej ocenili vo viacerých literárnych súťažiach pre začínajúcich autorov, medzi inými Literárny Zvolen, Krídla Ivana Laučíka v Liptovskom Mikuláši či Memoriál Michala Buzalku vo Svätom Antone. Spravidla sa s nimi umiestnila v prvej trojke.
Niekoľko rokov sa úspešne prezentovala aj v celoslovenskej literárnej súťaži Tak píšem ja v Žiari nad Hronom. „Bola to predsedníčka poroty Brigita Šimonová, profesorka z Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela, ktorá ma nahovorila na vydanie knihy. Povedala, že už som na to zrelá.“
Jej snom je uspieť v súťaži Poviedka Kolomana Kertésza Bagalu. Zapojila sa do nej v uplynulých dvoch ročníkoch, zatiaľ bezúspešne.
„Je tam silná konkurencia, každý rok sa jej zúčastňuje okolo päťsto autorov, ocenených býva desať. Podľa hodnotenia, ktoré som čítala, boli všetky na úrovni vydania, no ja som sa do top desiatky nedostala.“
Nádeje sa však nevzdáva. „Už mám poviedku, ktorú pošlem tento rok,“ dodáva.
