DETVA. Vojnové príbehy sú plné hrdinských činov, obetovania sa jednotlivcov aj celých jednotiek. Padli za vlasť. Padli za svoj národ. Padli za... Jednoducho padli.
Na čo asi myslí človek bežiaci oproti zákopom nepriateľa?
Guľky lietajú okolo neho, všade vybuchujú granáty. Chvíľu leží ako prikovaný, kým ho nezdvihne hlas veliteľa, ktorý ho núti útočiť.
Na čo myslí takýto človek? Možno v tej chvíli nemyslí vôbec.
Zmysly má vybičované do extrému a rozum, ten si sedí niekde v kúte a zakrýva oči. Možno čaká, kedy priletí tá jeho guľka a všetko ukončí.
Rozum musí byť ticho, inak by rozkázal: Utekaj preč z tohto bitúnku!
Jeden šťastný príbeh
„Hľadáte iba príbehy o padlých či nezvestných alebo vás zaujíma aj príbeh o šťastnom návrate domov?“ pýta sa nás Petra Krňanová, študentka z Detvy. Samozrejme, súhlasíme. Veď je zatiaľ jedinou z mladšej generácie, ktorú osud ťažko skúšaných generácií počas veľkej vojny zaujal. Doteraz nám o osudoch svojich predkov rozprávali väčšinou dôchodcovia.
Jej praprastrarý otec Imrich Kružliak sa narodil 3. augusta 1890. Bol roľníkom - gazdom v Detve – Piešti.
„Bol to sedliak, ktorý poznal len svoj rodný kraj – Detvu a jej okolie, od Zvolena po Lučenec,“ hovorí Petra.
Väčšinu svojho života prežil na roľníckom statku so svojím svokrom Ondrejom Krnáčom (prezývaným Hažmucha) Pod Tureckou, kam sa po vojne aj s rodinou presťahoval.
Nemienili bojovať
Vráťme sa na začiatok krvavého vojnového konfliktu. Krátko po vyhlásení vojny, niekedy na jeseň 1914, narukoval Imrich na ruský front do Karpát. V tom istom čase narukoval aj jeho švagor (brat jeho manželky Júlie, rodenej Krnáčovej). Jeho osud zhrnula Petra do jednej vety: „Padol už na začiatku vojny.“
Imrich Kružliak. FOTO: ARCHÍV PETRY KRŇANOVEJ
Mladý Imrich sa ale držal svojho sedliackeho rozumu, ktorý mu radil za každú cenu prežiť. Jednotka, v ktorej slúžil, bola prevažne slovenská. Pravdepodobne to boli pešiaci, no nehodlali položiť životy za cisára pána.
„Vojaci v sebe cítili slovanstvo a príbuznosť s Rusmi, preto nechceli proti nim bojovať,“ vysvetľuje Petra Krňanová.
Či už bol motív taký alebo onaký, dnes je to jedno.
Svojmu synovi Imrich neskôr rozprával: „Dohodli sme sa, že nebudeme bojovať proti Rusom. Ja som na bajonet vojenskej pušky (kver) povesil bielu košeľu, v ktorej som narukoval na front, ako znamenie, že kapitulujeme a nechceme s Rusmi bojovať.“
Takto už pri prvom stretnutí s nepriateľom prešla celá jednotka na ruskú stranu, a zvyšok vojny prežili niekde pod Uralom.
V zajatí
Zajatcov poslali na veľký sedliacky ruský majetok, kde pracovali na poli a na gazdovstve až do konca vojny.
O vojne veľa nevedeli, ani sa o ňu nestarali, lebo u Rusov sa im žilo dobre. Neboli na fronte a mali čo jesť. Na statku boli väčšinou ruské ženy.
Imrich Kružliak spomínal, že v zajatí bol so slovenským kamarátom Falťanom z Poltára.
Prvýkrát práve v Rusku jedol červený melón, ktorý volali aj arbus.
„Na zajatie v Rusku spomínal v dobrom,“ dodáva Petra Krňanová.
Korešpondencia
Imrichovi pomáhalo, že si s manželkou stále mohol písať. Korešpondencia síce nebola častá, ale predsa len bola. Od nej sa dozvedel radostnú správu, že začiatkom decembra sa jej narodilo dieťa (syn Imrich). Písala mu zrejme narýchlo, pretože zabudla na „maličkosť", nenapísala, či je to chlapec alebo dievča.
„V rodine to vtedy veľa znamenalo, lebo išlo o pracovnú silu,“ dopĺňa Petra.
Imrichov svokor mohol mať vtedy okolo štyridsať rokov a o majetok sa musel starať sám. Veď doma, na detvianskych lazoch Pod Tureckou, ostali len samé ženy. Onedlho sa tam presťahovala aj Imrichova manželka Júlia aj s malým synom a pomáhala otcovi na majetku.
Bývali v malom domčeku so slamenou strechou. Až po návrate Imricha z Ruska si postavili murovaný domček, ktorý potom prestavali na pekný, veľký dom.
„Zo zajatia sa vrátil pravdepodobne v zime 1919 alebo skoro na jar 1920. Spomínal, že šli vojenskou loďou z Vladivostoku do Terstu a odtiaľ vlakom domov,“ pokračuje v rozprávaní študentka.
Za prvej Československej republiky sa Imrich Kružliak venoval poľnohospodárstvu. Bol aj dobrým včelárom.
Okrem syna Imricha mal ešte dcéry Julianu, Annu a Máriu.
Imrich Kružliak zomrel 21. februára 1983 v Detve.
