ZVOLEN. Roman Romanski alias Roman Uhliar. Do dejín Zvolena a zároveň do Guinnessovej knihy rekordov sa zapísal ako autor unikátnej 360-stupňovej panoramatickej fotografie.
Takmer sedem metrov dlhú a meter širokú fotografiu vytvoril v júni 2006 na centrálnom zvolenskom námestí, pred objektívom mu vtedy ochotne pózovalo vyše 1500 ľudí. Dodnes je unikátny snímok inštalovaný na stene pred kanceláriou primátora na zvolenskej radnici.
Zvolenský rodák, ktorý pred pätnástimi rokmi odišiel do Austrálie, dnes žije striedavo vo Zvolene a v Sydney. Tentoraz známy fotograf predstavuje svoje kresby.
Romanski
Kresbe sa venuje odmala, intenzívnejšie posledných desať rokov. Tematicky sa v nich, rovnako ako pri fotografii, zameriava na ženský akt a na slovenskú prírodu.
Kreslí výlučne čiernym tušom, ústrednú kresbu kombinuje s akrylovými farbami. Nepoužíva však celú škálu farieb, len tmavšiu modrozelenú, občas čiernu.
„Je to primitívna a jednoduchá technika, ktorá mi pripomína čiernobielu fotku. Lavírovaním sa dá dosiahnuť efekt poltónov ako pri fotografii,“ hovorí.
Takmer čisto čiernobiely obraz kontrastuje s akrylovou bronzovou alebo zlatou farbou, Uhliar ňou vypĺňa miniatúrne detaily. Každú maľbu navyše orámuje medenými plieškami, ktoré čiernobiely príbeh zvýraznia.
Obrazy podpisuje umeleckým menom Romanski.
„V Austrálii nevedeli vyslovovať moje meno, prischla mi tam preto prezývka Romanski. Dnes ju používam ako pseudonym,“ vysvetľuje.
V Sydney mal už viacero výstav, vo Zvolene sa s kresbami prezentuje prvý raz. Do 4. apríla vystavuje v krajskej knižnici. Je to malý výber jeho tvorby na šiestich paneloch, rozsiahlejšiu výstavu kresieb aj fotografií bude mať v knižnici v novembri.
Ženský akt
Žena je obľúbeným Uhliarovým objektom, špecializuje sa na dredy, tetovanie a body art. „Akty veľmi nevystavujem, pretože väčšina žien si to nepraje. Pri kresbe je to jednoduchšie,“ hovorí.
„Maľbu zakaždým trochu zdeformujem. Nerobím reálnu kresbu, na to je fotografia, aby zachytila verný obraz. Moje kresby vyznievajú akoby z komiksu, ilustračne, niekedy až detinsky ladené.“
Ženské akty kombinuje s rôznymi živočíchmi, často je to rybička alebo tatranské motívy.
„Niekedy sa inšpirujem hrôzostrašnými príbehmi Pavla Dobšinského, ktoré sú jedny z najväčších krvákov. Keby ich poznali v Hollywoode, natáčali by jednu jeho rozprávku za druhou,“ smeje sa. „Bavia ma jeho rozprávky. Našiel som si v nich námety, ktoré preplietam vlastnou fantáziou.“
Inšpiráciu čerpá aj zo starých kníh o Tatrách. Napríklad aj na pozadie, do nich zasadzuje svoje kreslené príbehy.
„Ešte z čiernobielych knižiek z minulého storočia, kde sa dajú nájsť naozaj krásne motívy, ktoré už dnes neexistujú, pretože ustúpili výstavbe,“ dodáva.
Ženských aktov nafotil stovky, ale nie na Slovensku, Slovenky nie sú zvlášť ochotné pózovať nahé.
„V Austrálii deväť z desiatich povie áno, na Slovensku deväť z desiatich odmietne. Slováci sú prudérni, preto sa tejto téme venujem predovšetkým v Austrálii. Sú tam špeciálne fotoštúdiá pre ženy, ktoré sa chodia fotiť napríklad v tehotenstve. Mnohé tiež pred svadbou urobia manželovi na svadobnú noc prekvapenie v podobe knihy svojich vlastných aktov. Robil som také aj v exteriéri, napríklad na pláži. V Austrálii je to bežné, nikto tam fotografa nepodozrieva z toho, že akty bez jeho súhlasu niekde zverejní alebo zavesí na internet. Je to o dôvere.“
Aj tetovanie zažíva v Austrálii posledných desať rokov veľký boom. „Potetovaný je tam takmer každý bez ohľadu na svoje postavenie. Niekto viac, niekto menej, ale na pláži už takmer nevidieť človeka, ktorý by nemal vytetované aspoň nejaké iniciály.“
Príroda
Na Slovensku sa zameriava na prírodu, zvlášť na Tatry. Je vyštudovaný lesný inžinier, prírodu miluje. Aj v čase digitálnej fotografie zostáva verný klasike, prevažne čiernobielej a panoramatickej.
„Čiernobiele fotky sú stále v kurze. Vo svete je veľa galérií, ktoré sa na ne zameriavajú, na Slovensku je ich však zúfalo málo. Ani film a fotografický papier už nie je také jednoduché zohnať. Kedysi to bol bežne dostupný tovar.“
Umenie fotografovania na film ho láka viac, hovorí, že výsledok je s digitálnou fotografiou neporovnateľný. „Na prvý pohľad dokážem rozoznať, čo je digitál a čo klasická fotografia,“ konštatuje.
Hoci už v tomto smere patrí k posledným veteránom, verí, že príde renesancia. „Pomaly cez Japonsko a západné krajiny, kde študenti grafických a výtvarných škôl fotia znova na film. Zháňajú staré zväčšováky, chemikálie a mám pocit, že to bude viac ako len študentská revolta. Tínedžeri chcú ísť proti prúdu, toto je možno tiež ten prípad, keď sa klasická fotografia vráti do galerijných a výtvarných sfér a bude sa hodnotiť inak ako digitálna.“
