Popísať šesť rokov života človeka dvoma vetami sa nedá. Našťastie si čo-to zo svojich zážitkov zapísal zajatec sám.
ZVOLEN. Zvolenčan Ján Búzik nám priniesol denník svojho starého otca Antona Erneka z ruského zajatia. Nie je skutočným denníkom, v ktorom je podrobne zaznamenaný osud vojaka. Autor si zapísal dôležité dátumy, kedy sa kde dostal, akým spôsobom prechádzal z jedného miesta na druhé, aký druh práce musel robiť a podobne. Žiadne príbehy, žiadne opisy zaujímavých končín. Nič len suché fakty. O to ľahšie sa v denníku orientuje. Nie je tam veľa strán, v podstate sa na jednej strane venuje jednému roku života v Rusku.
Anton Ernek sa narodil v roku 1880 v Kunešove pri Kremnici. Oženil sa s Máriou, rodenou Makovinskou, a presťahoval sa k nej do dediny Horná Roveň pri Banskej Štiavnici.
„Starý otec narukoval v roku 1914 do Nitry,“ hovorí Ján Búzik a otvára staručký zošit. Chytá ho opatrne. Tak ako chytáme vzácnu relikviu. Vidieť, že si poznámky starého otca váži.
Fabrika na azbest
„Jedenásteho novembra sme odišli do Galície, prišli sme pätnásteho. V marci nás poslali do Przemysla,“ píše Anton vo svojich zápiskoch. Keď mesto padlo do ruských rúk, viacero vojakov sa dostalo do zajatia.
Anton Ernek (vľavo) po návrate z Ruska.
„Zajali nás ráno o šiestej,“ upresňuje v ďalšom riadku. Zajatých poslali do Dobromilu, kde boli do dvadsiateho piateho. Večer nasadli na železničné vagóny a na druhý deň vystúpili v Lenbergu. Nasleduje peší pochod až do 1. apríla, chvíľu na železnici a znovu peši. Opäť železnica do Permu a Nevianska.
Prvého júla už pracoval vo fabrike na azbest, kde zostal až do 24. júna 1916. Pracoval „na cemente“. Stade sa vrátil do Nevianska a v marci do Jekaterinburgu. Poviete si - nudné čítanie. Samé suché fakty.
Europeana
Starý denník a fotografie opatruje Ján Búzik po rodičoch už celé desaťročia. Keď sa dozvedel o zbieraní artefaktov z prvej svetovej vojny, ktoré v Martinskej národnej knižnici predčasom robil portál Europeana, neváhal. Vybral sa do Martina, aby svojím dedičstvom prispel k zachovaniu pamiatky na vojnu. Všetko oskenovali, prefotili, zaznamenali.
„Ľudia tam nosili plné debničky rôznych artefaktov,“ dodáva.
Až do Moskvy
Rok 1917 začal podobne. Ôsmeho marca zasa „na cement“, potom v máji Neviansk, v auguste Jekaterinburg. A tak ďalej.
V ďalšom sa dozvedáme, že vo februári 1919 zabilo v lese Kardom Jána Lendvora z Oravskej stolice.
„Šestnásteho marca som chodil po pýtaní (žobraní) na čergínsky závod, šestnásť kilometrov ďaleko,“ dodáva. Stade odišiel koncom apríla do Marínska, neskôr sa vrátil do Verdi. Druhého júla bol v maródbaraku, 13. júla prišla do mesta Červená armáda, no Anton mohol odísť až 22. júla.
„Dostal som podporu 58 rubľov na šaty,“ píše ďalej.
Peši prešiel do Grobova, odtiaľ do Kazane a 6. augusta do Moskvy. Trinásteho augusta musel ísť do nemocnice, v septembri už pracoval. Šiesteho októbra spomína prvú výplatu, vyplatili mu 1085 rubľov a 22 kopejok. 20. decembra ďalšia výplata, tentoraz 2760 rubľov za mesiac.
Denník z ruského zajatia.
Rok 1920 začína výpočtom zárobkov, pohybujú sa v sumách nad šesťsto až sedemsto rubľov. Oproti predchádzajúcemu roku to boli oveľa menšie sumy.
To už sa asi začali prejavovať socialistické metódy hospodárenia.
Objavil sa doma
V máji začala cesta domov. Prešiel cez viaceré lágre, cez územie Poľska až do nemeckých Drážďan. Odtiaľ sa dostal na hranicu a postupne vlakom do Bratislavy. Trinásteho júla v noci vyrazil z Bratislavy do Levíc, kde bol 14. júla. Konečne večer prišiel domov.
Aké muselo byť rodinné stretnutie po takom dlhom odlúčení si dnes iba ťažko vieme predstaviť. Treba pripomenúť, že rodina pravdepodobne dovtedy nemala o ňom žiadne správy. Jednoducho sa objavil doma.
Hoci bolo leto, prišiel oblečený v ruskom kabáte s ruskou čiapkou na hlave. Veď oblečenie mu poskytovalo ochranu pred zimou v noci. Nespal v hoteloch ale pod holým nebom.
Nezvykol sa sťažovať
„Spomínal Galíciu, ako si hocikde v lese varili alebo chodili po žobraní... Tam sa o nich nikto veľmi nestaral,“ dopĺňa niečo z rodinných spomienok Ján Búzik. Museli prežiť. Na konci vojny bola rozvrátená celá Európa, všade hladomor, nikde nič, žiadne jedlo. A v Rusku tobôž nič. Anton Ernek sa nezvykol sťažovať, ťažké veci si nechal pre seba.
Veď stred Ruska nie je práve miestom najpriaznivejším pre život. Nekonečná Sibír. Jekaterinburg zmenili komunisti na Sverdlovsk, v denníku ho Anton spomína ako Katerinburg.
Rusko je neskutočne veľké. Čo je v ňom jeden človek? Zmizol, padol, zožrali ho vlci alebo zakopali banditi. V Rusku sa stratili tisíce ľudí a Anton bol rád, že to nakoniec prežil.
Dvanásť rokov vojenčiny
Rodina Antona Erneka si vojnu vždy dosť dlho odslúžila. Pri svojich šiestich rokoch v ruskom zajatí sa aj tak nemohol sťažovať, veď jeho otec slúžil pri vojsku celých dvanásť rokov. Pri prepustení z vojny dostal veľký dekrét o prepustení z vojenčiny.
Prepúšťací dekrét.
Staručký list papiera Ján Búzik tiež uchováva, aj keď nevie, čo je na ňom napísané.
„Mňa to baví, zbierať takéto staré veci,“ prezrádza dôchodca.
Dekrét je napísaný po maďarsky a o prastarom otcovi sme sa z neho dozvedeli iba to, že bol pri honvédoch.
