ZVOLEN. Do redakcie vošiel starý muž s ešte staršou fotografiou v ruke. Nebol prvým a zrejme ani posledným.
Spomienky na prvú svetovú vojnu, ktorá sa začala pred sto rokmi, dávno vybledli. Stará fotka, na ktorej je pozdrav rodine, dnes ešte má svoj príbeh. No zajtra, o mesiac, rok... Asi ťažko.
„Po mne to už nikoho nebude zaujímať a ani si nikto na Antonína Zejdu nebude pamätať,“ ozrejmuje sedemdesiatšesťročný Ivan Ostrolucký zo Zvolenskej Slatiny dôvod svojej návštevy.
Aničke
„Pozdrav mamu, bratov Štruplovcov a Bradáčovú,“ píše sa na pohľadnici, ktorá je zároveň originálnou fotografiou. Vojak ju adresoval svojej nastávajúcej Aničke Hanekovej.
„Štruplovcov poznám, to sú mamini bratranci,“ vysvetľuje a po chvíli zamyslene dodáva: „Druhým to už nič nehovorí. Len mne a dajme tomu ešte mojej sestre, ktorá je o dva roky mladšia.“
Fotografia skupiny vojakov naozaj nepodáva ďalšie informácie o tom, kde a kedy bola vytvorená. Bližšie neurčuje ani vojenskú jednotku a tváre vojakov sú už dávno zabudnuté. Aj Ivan Ostrolucký si pre istotu svojho starého otca vyznačil na fotke ceruzkou.
Fotografia - spomienka na starého otca.
Do nemčiny občas miešal taliančinu
Antonín Zejda sa narodil v roku 1896 a do vojny musel ísť osemnásť až dvadsaťročný. Vtedy žil v obci Krpí, teraz je to Kropáčova Vručice. Dedinka v okrese Mělník v Českej republike.
Podrobnosti o vojenskom živote svojho starého otca sa Ivan Ostrolucký nikdy nedozvedel. Veď mal iba desať rokov, keď starký zomrel.
„Pamätám si len, že vedel perfektne po nemecky, pretože ma nemčinu ešte učil,“ dodáva. Naučil sa ju zrejme na vojne, veď často do nej miešal taliančinu.
Vojnu prežil bez zranenia. Frontové utrpenie sa napriek tomu predsa len podpísalo na zdraví.
„Trochu mal psychické problémy,“ hovorí vnuk o svojom starom otcovi.
Ten v posledných rokoch života pomerne pribral, čo tiež pripisovali vojne.
Ivan Ostrolucký chcel získať viac informácií aj z rodiska svojho starého otca, no nakoniec to nechal tak.
Po vojne sa Antonín Zejda vrátil domov a Aničku Hanekovú si vzal za ženu. Mali dcéru Vieru, narodila sa v roku 1919.
Na Slovensku
Za prvej republiky prišlo na Slovensko veľa Čechov.
„Otec robil v skladoch na železnici, tiež ho preložili do Zvolena,“ pripomína začiatky rodiny na Slovensku.
Ivan Ostrolucký sa narodil už na Slovensku. Po vyhlásení Slovenského štátu sa musela rodina vrátiť do Čiech, z ktorých bol Protektorát Čiech a Moravy, ktorý riadili Nemci.
„V Protektoráte som strávil prvých sedem rokov života, chodil som tam ešte do prvej triedy,“ dodáva.
Na život v Protektoráte si veľmi nepamätá, veľmi sa tam nebojovalo, spomína si na pár zajatcov a ešte vlasovcov, ktorí šarapatili v okolí po skončení vojny. Hneď nato sa rodina vrátila do Zvolenskej Slatiny. Starý otec krátko potom zomrel. Pomerne skorý odchod z tohto sveta dávala rodina za vinu vojne.
Okrem starej armádnej fotky neostalo z vojnových rokov starého otca nič.
„Tiež som pomerne dosť fotografoval a keď som si minule robil malú inventúru vo fotkách, našiel som aj tieto fotografie,“ hovorí Ivan Ostrolucký a ukazuje ďalšie fotky vojakov z prvej svetovej vojny. Len jednu fotku vie pomenovať, tú so starkým, ostatné už nevie priradiť k nikomu. Uvažuje nahlas, že keď sa v rodine zachovali, museli na nich byť iba rodinní príslušníci.
Dávno sa pominuli a odišli aj tí, ktorí si ich pamätali.
