ZVOLEN. Dopisujem článok z veľkej vojny a vo dverách sa objaví starší muž
s fotografiou v ruke a popísaným listom papiera. Na ňom sú zhrnuté fakty o osude starého otca, ktorý bojoval v prvej svetovej. O týždeň sa situácia opakuje. Iný starý muž zatelefonuje.
Pokračujeme ďalším príbehom vojaka z prvej svetovej vojny, ktorý je viac príbehom jeho rodiny.
Ján Ponický sa narodil 29. septembra 1887 v Môťovej. O dvadsať rokov neskôr sa oženil s Máriou Trnkovou. Spolu mali dve dcéry.
„Anna, moja matka, sa narodila ešte pred vojnou v roku 1911 a Mária v roku 1915. To už bol starý otec na vojne,“ hovorí Ján Ďurčík zo Zvolena. Prišiel nám vyrozprávať príbeh svojej rodiny, do ktorej osudov zasiahli vojnové udalosti z rokov 1914 až 1918.
Tento príbeh je sčasti tragický a navždy poznačil život rodiny. V každom prípade v ňom ostalo veľa nevypovedaného.
Jána Ponického v Môťovej volali Baranec. „V Môťovej bolo veľa Ponických a preto sa dávalo k priezvisku ešte nejaké prímenie. Aby rodinu mohli odlíšiť,“ vysvetľuje vnuk.
Falošné správy
Narukoval hneď na začiatku vojny v roku 1914. Odišiel od ženy a dcéry, ďalšia bola „na ceste“. Počas celej vojny rodina nemala o ňom žiadne správy. Vedia iba to, že bojoval na ruskom fronte. Po vojne sa šírili správy, že sa Ján Ponický vracia zo zajatia, ale nikdy to nebola pravda. Dokonca ešte aj po druhej svetovej vojne v 50. rokoch ho chodili vyzerať na zvolenskú železničnú stanicu. Vraj prišli ešte niektorí zajatci aj z prvej vojny.
„Všetko to boli falošné správy,“ dodáva Ďurčík.
Obe dcéry vychovávali starí rodičia, pretože aj matka im zomrela mladá. Ako 42-ročná spadla z voza a zlomila si chrbticu.
Aby tragédia rodiny bola dokonaná, obe prišli o manželov na sklonku druhej svetovej vojny v roku 1945.
Ostal v Rusku?
Poviete si, obyčajný príbeh. Vo vojne sa stratilo veľa ľudí. Keby rodina dostala správu, že zahynul v nejakej bitke či na následky zranení, možno by sa s tým zmierila. Ibaže nikto nič také ani nenaznačil. Oveľa viac sa omieľala otázka zajatia. Prečo sa potom otec dvoch dcér nevrátil domov?
Ján Ďurčík drží v ruke starú fotografiu. Je na nej vojak rakúsko-uhorskej armády, fotili ho v Lučenci. To je prvá stopa. Práve v Lučenci sídlil 25. peší pluk, do ktorého najčastejšie rukovali záklaďáci z nášho regiónu. Fotografia ale viac nepovie o osude človeka.
Aké boli jeho cesty? Kde nakoniec skončil a ako? Jedno je isté, domov sa nevrátil.
Ján Ďurčík je ochotný pátrať po ňom vo vojenských archívoch. Chýbajúca odpoveď na otázku osudu starého otca ho poháňa vpred.
Ján Ponický z Môťovej sa domov už nevrátil. FOTO: ARCHÍV JÁNA ĎURČÍKA
„Z ruského frontu neprišla žiadna správa. Ani oznámenie o tom, že by padol alebo by ho zajali,“ spomína Zvolenčan. Bol pravdepodobne nezvestný. Rodinu trápili aj možné odpovede. Nebol by jediným, ktorý v Rusku ostal a založil si novú rodinu. Túto možnosť nevylučuje ani Ján Ďurčík, aj keď rodina takúto verziu odmietala.
„Boli to len také reči, nikto to nevedel naisto,“ vysvetľuje ešte aj teraz Ján Ďurčík. Veď Rusko stratilo milióny mužov. Tí chýbali doma, nemožno sa čudovať, že potom aj cudzinec našiel pochopenie.
„Chlapov tam bolo málo. No, čo my vieme, možno sa to aj takto skončilo,“ pripúšťa jednu z možností Ďurčík.
Pátranie po starom otcovi môže priniesť prekvapenia. Ako sa dokáže zmieriť so skutočnosťou, že starý otec by mohol v Rusku dobrovoľne ostať? Ako prejde cez túto zradu?
„Niekedy naozaj neviem, či do toho rýpať a prísť na niečo, čo by bolo nepríjemné, alebo to nechať tak. Ale čo už... Treba prijať pravdu aj keď nie je príjemná, ale krutá,“ hovorí s úsmevom.
Po tridsiatich rokoch
Vraciame sa k poznámke, že ho čakali ešte aj po druhej svetovej vojne. Ťažko uveriť, akú nádej musela rodina v sebe pestovať roky, keď ho išli čakať na stanicu po tridsiatich rokoch od skončenia vojny.
„Z Ruska vtedy prišli niektorí zajatci z prvej svetovej vojny a niekto rozšíril správu, že sa má vrátiť aj náš starý otec,“ dodáva dôchodca.
Spomína, ako jeho mama s tromi malými deťmi chodila na nákladnú stanicu vo Zvolene vyzerať strateného otca. Ako asi musela prezerať každú tvár, ako sa asi musela zahľadieť do očí každého zajatca, ktorý vystúpil vo Zvolene. Nepamätala si črty, nepoznala hlas. Veď čo si môže zapamätať trojročné dieťa. Jedinou stopou bola, tak ako aj dnes, iba stará fotografia.
„Tých transportov bolo veľa,“ spomína si na nekonečné čakanie Ján Ďurčík. Prečo sa vracali aj zajatci z prvej vojny, nevedel. Na stanicu chodili viac ako mesiac.
Rodostrom
Ján Ďurčík sa k pátraniu po starom otcovi nedostal len preto, lebo tento rok si pripomíname storočnicu od začiatku tohto hrozného vojnového konfliktu. Rozhodol sa urobiť rodinný rodostrom a Ján Ponický, s prímením Baranec, je v rodine stále bielym miestom.
„Neviem sa pohnúť ďalej,“ dodáva.
Starého otca nikdy nepoznal. Dokonca mu o ňom nemohla rozprávať ani mama, ktorej sa rýchlo stratil zo života. Rodinná paralela sa dokonala, keď sám Ján Ďurčík prišiel o otca vo veku troch rokov na konci druhej svetovej vojny. Dve vojny sa poriadne zapísali do rodinného osudu.
Po tom, ako ruskí vojaci vytlačili zo Zvolena Nemcov, bola rodina ukrytá v pivnici. Otec vyšiel von nachovať kravy a Rusi ho zobrali so sebou, aby im ukázal cestu. V Sekierskej doline narazili na mínové pole.
„Viacero Rusov zahynulo, zranilo aj môjho otca,“ vysvetľuje.
Odplazil sa k nejakému domčeku a kým ho rodina našla, dostal otravu krvi. Zaviezli ho na voze do nemocnice v Lučenci, kde mu amputovali nohu. Otrava krvi ale postúpila priďaleko a mladému mužovi už život nezachránili. V júni 1945 zomrel.
„Ťažký život bol vtedy,“ povzdychne si Ján Ďurčík na záver nášho rozhovoru. Berie si fotku a odchádza.
V tej chvíli veľmi chcem, aby bol pri hľadaní odpovedí na svoje otázky úspešný. Osud mu je to jednoducho dlžný.
Pomôžte vyskladať skladačku
Za každým narukovaným vojakom je príbeh, to znamená 400-tisíc slovenských príbehov.
Možno aj vy poznáte jeden o svojom blízkom z rodiny či priateľovi z týchto pohnutých čias. Podeľte sa s ním a vyrozprávajte ho nám! (MY Zvolensko-podpolianske noviny, Nám. SNP 87/8, 960 01, Zvolen, alebo e-mailom na adresu milan.suja@petitpress.sk. Môžete aj zavolať - 0907 771 314. Vaše informácie posunieme ďalej. Pomôžete tak vyskladať skladačku veľkej vojny.
Milan Suja
