Za jednu vetu ho obesili na najbližšom strome

DETVA. Dvadsať miliónov ľudí sa zapojilo do vojny na jej začiatku v roku 1914. Sedemdesiat miliónov je celkový počet vojakov. Osemsto miliónov ľudí sa nejakým spôsobom dotkla. Konečný súčet je milióny mŕtvych, milióny zmrzačených... K tomu musíme prirátať aj rozvrátené hospodárstva viacerých krajín, hladomor a veľkú biedu.

Štatistiky majú naozaj zvláštny a chladný jazyk. Keď do štatistiky priradíme mená, chlad začína miznúť. Jedno meno rovná sa jeden príbeh.

Pokračujeme v odhaľovaní stratených osudov ľudí, ktorí bojovali pred sto rokmi vo veľkej vojne. A vy nám s tým pomáhate.

Nezmyselnosť vojny

Doba zomlela mnohých. Z vlaku, v ktorom sa rútili na frontu, sa nedalo vystúpiť. Generáli plánujú útok za útokom, zdecimované rady divízií dopĺňajú novými odvedencami. Veď v zázemí je stále dosť mužov, ktorí sa hodia do zákopov.

„Môj starý otec z maminej strany bol už starší, keď musel opustiť svoju rodinu,“ spomína Mikuláš Ostrihoň z Detvy.

Po prečítaní nášho prvého článku o prvej svetovej vojne mu nedalo nereagovať. Veď aj jeho rodina má svoj príbeh, aj keď v tomto prípade svoj tragický príbeh.

Starý otec nepatril k tým šťastným, ktorí sa z vojny vrátili k svojim blízkym. Nezahynul pritom v bojovej vrave, niekde v útoku či pri obrane svojho zákopového postavenia. Jeho smrť ešte viac dokresľuje nezmyselnosť vojny.

Neľudské podmienky

Aké myšlienky sa človeku preháňali hlavou, keď v ruke držal povolávací rozkaz? Dobre vedel, že v svetovom konflikte hynú vojaci na státisíce. A teraz aj on mal odísť od rodiny do neznáma, aby bojoval za monarchiu. Ďaleko od svojich blízkych. Protiviť sa štátnej moci nemalo zmysel. Rovnalo by sa to vlastizrade.

Pavol Kukuliak sa rozlúčil so ženou a svojimi piatimi deťmi. Najstaršie malo štrnásť a najmladšie iba rok. Bojoval na ruskom fronte a tam aj padol do zajatia.

Internovaný bol v zajateckom tábore v Przemysli, teraz patriacom Poľsku.

„Zajatci tam museli tvrdo pracovať na stavbe cesty,“ hovorí Mikuláš Ostrihoň. Podmienky v tábore boli priam neľudské, na jednej strane minimálne dávky stravy a na strane druhej vysiľujúca práca. Stravy bolo nielenže málo, niekedy sa nedala jesť, pretože bola pokazená. Zajatci trpeli hladom, ťažká práca ich nivočila ešte viac.

Nespokojnosť stúpala. Ibaže čo je to nespokojnosť zajatých? Tej lacnej pracovnej sily. Reptanie mohlo ľahko prejsť do otvorenej vzbury, to dobre vedel každý veliteľ. A zrejme aj preto sa snažili represívnymi krokmi predísť čo i len pomysleniu na nejaký odpor.

Pavol Kukuliak mal už všetkého plné zuby, a tak keď ich dozorca zasa raz hnal do roboty, postavil sa a povedal: „Rabótať, rabótať a kušať nedávaš.“ Bol hladný, bol zúfalý, iba preto si dovolil takúto poznámku. Nebúril sa, nechystal sa ujsť, napriek tomu mu vymerali trest, ako za hrdelný zločin. Obesili ho na najbližší strom! Na výstrahu.

„Márne ho stará mama a päť detí po vojne čakali,“ dodáva Mikuláš Ostrihoň.

Podrobnosti o okolnostiach smrti svojho manžela sa stará mama nikdy nedozvedela. Až keď umrela a dcéry boli u notára v Detve ohľadne pozostalosti, stretli sa s jedným starcom z Korytárok. Bolo to v roku 1955. Tiež riešil nejaké majetkové záležitosti a keď začul meno Pavol Kukuliak, opýtal sa: „Tak vy ste dcéry Paľa Kukuliaka? A viete, ako váš otec zahynul?“

Korytárčan bol tiež v rovnakom zajateckom tábore. Potom im vyrozprával tragické okolnosti smrti otca.

„Bol som vtedy ešte mladý, ale keď mama prišla domov a všetko nám porozprávala, veľmi plakala,“ spomína Mikuláš Ostrihoň. Rodina sa trochu hnevala na Korytárčana, že za toľké roky nebol schopný podať aspoň nejakú správu o smrti otca. Veď stačilo prejsť cez kopec do Detvy.

Radšej sa vzdal

Do vojny sa zapojil aj otec Mikuláša Ostrihoňa Imrich. Ten mal o niečo viac šťastia. Narodil sa v roku 1898 a ako osemnásťročný musel v roku 1916 narukovať. Po trojmesačnom výcviku v Lučenci sa dostal na ruský front.

„Bojovať sa mu veľmi nechcelo,“ vysvetľuje Mikuláš Ostrihoň. Pri prvej vhodnej príležitosti sa spolu s ďalšími Slovákmi vzdal. Zajatie bolo pre nich vykúpením, zachránili si životy. Na rozdiel od Pavla Kukuliaka skončil Ostrihoň u statkára na Ukrajine. Po vojne sa živý a zdravý vrátil domov, jeden rok musel ešte nadsluhovať v Lučenci.

Otcovi dvaja starší bratia bojovali zasa na talianskom fronte a tiež sa vrátili šťastne domov.

Elitná jednotka bicyklistov

„Mamin švagor Jozef Halaj (muž staršej sestry) slúžil až sedem rokov. Do vojska narukoval ešte v roku 1911. Keď sa po troch rokoch vojenčiny mal vrátiť domov, vypukla vojna. A služba sa mu natiahla o ďalšie štyri roky. Okrem slovenčiny hovoril veľmi dobre aj po maďarsky a nemecky,“ spomína na ďalšieho vojaka v rodine Mikuláš Ostrihoň a dodáva: „Ako sirota do vojenčiny chodil iba po službách, no na vojne sa vypracoval až na desiatnika. Bojoval aj na talianskom fronte a o svojich zážitkoch vedel veľmi pútavo rozprávať.“

Jozef Halaj slúžil u vtedy elitnej jednotky bicyklistov.

„Pamätám sa, ako nám rozprával, že na bicykloch raz prepadli nepriateľa. Ako deti sme to počúvali doslova s otvorenými ústami,“ spomína Mikuláš Ostrihoň.