Buky podpolianske ožili v Kriváni

KRIVÁŇ. Ochotnícke divadlo obnovili v Kriváni vlani. Po sedemnástich rokoch. Stretlo sa pár nadšencov, našli vhodnú hru a podľa postáv oslovovali vhodných adeptov na herecké stvárnenie postáv. Nie všetci sú z Kriváňa, to ani nebola podmienka. Stačila ich ochota pustiť sa do niečoho nového. Veď skúsenosti z divadelných ochotníckych dosiek mali iba dvaja.

Farár nemôže nadávať

Myšlienka na obnovenie ochotníckej tradície sa zrodila v hlave Janky Vajsovej. Spolu s ďalšou Jankou, Šufliarskou, našli hru a hneď nato aj vhodných ľudí.

„Keď im už horelo pod nohami a nemal kto hrať, ostal im už iba farár a starosta. A keďže pán farár nemôže nadávať, musel ísť hrať starosta,“ vysvetľuje krivánsky starosta Imrich Paľko, ako sa dostal medzi ochotníkov.

Kostýmy si zohnali, niečo kúpili, niečo požičali, postupne si ich dávajú robiť. Hercom finančne trochu pomohla aj obec, veď kostýmy jej ostanú aj pre ďalšie hry.

Vinco odišiel do Austrálie

Buky podpolianske od Štefana Králika našli v knižnici v neďalekom Divíne. „Hľadali sme niečo, čo by mohlo ľudí zaujať. Nechceli sme hrať Kuba či Ženský zákon, ktoré už každý pozná. Pritom túto hru ešte nikde nehrali. Až sme dostali strach,“ hovorí Jana Vajsová, ktorá sa zhostila úlohy režisérky.

Text hry Krivánčanom zapasoval, upravovali si ho iba minimálne. Keď už konečne mali tím hercov hotový a začali skúšať, jeden z hlavných protagonistov musel prestať. „No, Vinco nám odišiel do Austrálie a museli sme znovu hľadať,“ dodáva režisérka. Vekový rozdiel medzi najstarším a najmladším z deviatich hercov je pritom tridsať rokov.

Zlepšiť treba pohyb

„Text vieme, no zlepšiť musíme najmä pohyb po javisku. Aby to nebolo iba o recitovaní textu,“ pokračuje režisérka. Priznáva, že keď celý divadelný kolotoč rozbiehala, myslela si, že to nebude taká drina. Herci ju vzápätí pochválili za trpezlivosť, ďalší jej vyčítali mäkkosť. Vraj by to niekedy chcelo tvrdšiu ruku. Tolerantnú režisérku nepočúvajú tak, ako by mali, viacerí by si vraj aj po zadku zaslúžili. Pre úspech na súťaži budú musieť na sebe poriadne popracovať.

„Súťaž? V tejto chvíli nie je dôležité uspieť na súťaži, teraz je dôležitejšie zúčastniť sa a prezentovať sa v ochotníckom svete takým spôsobom, za ktorý by sme sa nemuseli hanbiť,“ dodáva režisérka.

Ochotníci z Kriváňa majú možno ďaleko k špičkovým divadelným výkonom. Väčšina hercov si iba pomaly zvyká na vystupovanie pred divákmi. Dokonalosť ale nie je cieľom, čo im nemožno uprieť, je radosť z hry, z divadla ako takého. Robia to srdcom a vtedy nevadí, že sa sem – tam nejaká chyba vyskytne. Na predstaveniach si prípadné výpadky textu všimol iba málokto z divákov. Hovorí sa, že tí, ktorí prišli viackrát, vždy videli iné predstavenie. Ale to sa iba hovorí. Herci bavili sami seba a bavili aj divákov. Už premiéra dopadla nad očakávanie. Desiatky ľudí ostali pred sálou a dovnútra sa nedostali. A preto si v ten istý deň všetko zopakovali v prvej repríze.