Zahynul na Piave, tak ako tisíce ďalších

ZVOLEN. Veľká vojna sa začala pred sto rokmi, takže iba ťažko by sme medzi sebou hľadali priamych účastníkov. Ak si nebudeme všímať literatúru a iné písomné zdroje, zostávajú nám už iba spomienky, ktoré sa zachovali v spomienkach ich potomkov. Že sú nespoľahlivé? Možno aj... No stále majú akú-takú informačnú hodnotu.

Rozhodli sme sa pomôcť vytvoriť kompletnú databázu padlých z veľkej vojny. Rozhodli sme sa svojou troškou prispieť, aby sa nezabudlo na desaťtisíce mŕtvych Slovákov, ktorí nie z vlastnej vôle bránili záujmy mocných. Nezabudnime na nich a možno sa v budúcnosti vyhneme podobným konfliktom.

Po našom prvom článku o I. svetovej vojne sa ozvali viacerí čitatelia. Z Detvianskej Huty nám nahlásili dve mená padlých vojakov, ohlas máme z Hriňovej a svoje podrobné zápisky nám doniesol aj Jaroslav Kubinský starší zo Sliača. Toto je príbeh z jeho rodiny.

Baník

„Tento príbeh poznám sčasti z rozprávania mojich starých rodičov a sčasti z vlastného bádania v archívoch v Banskej Štiavnici,“ hovorí na začiatku.

Aloysius Fojtík sa narodil 22. 11. 1886 v Banskej Štiavnici ako prvorodený syn baníka Jozefa Fojtíka, ktorý bol českej národnosti, a Anny Miertušovej, ktorá pochádzala zo starej baníckej rodiny v Banskej Štiavnici.

„Jednotlivé úseky z jeho života som vypátral z cirkevných matrík, ako aj z bohatého archívneho fondu Štátneho baníckeho archívu v Banskej Štiavnici.

Aloysius Fojtík ako šestnásťročný v januári 1902 nastúpil do zamestnania ako baník. Názov zamestnávateľa znel Cisársko - kráľovská banská správa Banská Štiavnica. Po nástupe do zamestnania striedavo pracoval na šachte Alžbeta vo Vyhniach a na šachte Zigmund v Banskej Štiavnici. Ako každý začínajúci baník pracoval pri umývaní vyťaženej rudy s nástupným platom 48 filierov na deň. Len pre zaujímavosť uvádzam, že na pracovisko do neďalekých Vyhní to bolo z Banskej Štiavnice dobré dve hodiny pešej chôdze,“ vysvetľuje Jaroslav Kubinský.

Zdajú sa vám tieto podrobnosti nepodstatné? Poznáte ich vy o svojich predkoch? Určite nie. Jaroslav Kubinský sa dlhé roky venuje rodinnému rodokmeňu. Desiatky hodín strávil v archívoch a pomaly si dával dokopy všetky fakty. Ani zďaleka nemá rodokmeň úplný, no aj tak mu odhalil, odkiaľ jeho rodina pochádza.

Sluha

K roku 1908 ukončil pracovný pomer na šachte Alžbeta vo Vyhniach s platom 70 filierov za zmenu. Neskoršie sa zamestnal ako sluha na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Bol slobodný a v polovici roku 1904 mu zomrel otec. Ako najstarší syn sa musel postarať o živobytie svojej matky - vdovy a ostatných mladších súrodencov. Jeho mladšia sestra v tom čase mala len tri roky. Koncom mája roku 1918 ho ako záložáka povolali do armády a odvelili na taliansky front. Zberným útvarom pre záložákov sa pravdepodobne stal vojenský útvar v Ostrihome, kde boli povolávaní vojaci z vtedajšej Hontianskej župy.

Boje na rieke Piava

Miestom bojiska bolo severné Taliansko – Ponte di Piave (Piava), kde sa odohrávali posledné a veľmi kruté boje medzi jednotkami Rakúsko – Uhorska a Talianska.

Veľká letná ofenzíva vojsk sa začala 15. júna 1918 a skončila sa v noci z 22. na 23. júna stiahnutím rakúsko-uhorských vojsk za rieku Piava. Celkom malá riečka Piava sa následkom prudkých dažďov rozvodnila na mohutnú rieku. Počas tejto ofenzívy sa mala jedna časť vojska s plnou výzbrojou presunúť cez most ponad rieku Piava. Taliani, vidiac veľkú vyčerpanosť rakúsko-uhorských vojsk, sa chopili iniciatívy. Most podmínovali a vyhodili do vzduchu práve vo chvíli, keď sa bojové jednotky presúvali na druhú stranu. Po páde mosta zahynulo v prudkých vodách mnoho slovenských vojakov. Medzi nimi aj Aloysius Fojtík.

„Podľa rozprávania môjho starého otca tu došlo k zrade zo strany vyššieho dôstojníka rakúsko-uhorskej armády. Tento sa údajne zaplietol s nejakou talianskou šľachtičnou a pritom prezradil informácie aj o presune vojska. Či to tak skutočne bolo, to sa asi nikdy nedozvieme,“ dodáva Kubinský.

Nevedeli o úmrtí

Rodina o úmrtí svojho príbuzného dlho nič nevedela.

„Moja stará mama, čiže sestra padlého vojaka, ho koncom augusta 1918 zapísala ako krstného otca svojho prvorodeného syna,“ vysvetľuje. Správa o úmrtí prišla do rozpadu Rakúsko-Uhorska, teda do 28. októbra 1918. Poštár doniesol vojenské oznámenie na meno matky padlého vojaka, že jej syn padol hrdinskou smrťou za vlasť. V oznámení bola vojenská medaila a portrét cisára pána. Jeho matka až do svojej smrti oplakávala svojho syna, hovoriac si: „Vyznamenanie, medaila ani portrét cisára mi už nikdy nevráti môjho syna.“ Zomrela v roku 1924.

„S láskou a úctou o svojom padlom bratovi hovorievala aj moja stará mama, ktorá vždy zdôrazňovala, že to bol veľmi dobrý človek a výborný brat. Ako jeho prasynovec som sa snažil nájsť informácie, ktoré by upresnili deň jeho úmrtia.“

Pátranie v archívoch

V roku 2009 sa obrátil na Vojenský historický archív v Bratislave, no s negatívnym výsledkom. Archív je neúplný a chýbajú tam mnohé informácie o padlých vojakoch v I. svetovej vojne. Viac by sa asi dozvedel v archívoch v Prahe, Budapešti a dozaista vo veľkom Vojenskom archíve vo Viedni.

Zmienku pritom prekvapujúco našiel v okresnom archíve v Banskej Štiavnici. „V meste sa pri príležitosti 10. výročia vzniku ČSR konala veľká oslava. Súčasťou tejto oslavy bol spísaný dokument pod názvom „Odpadlí v I. svetovej vojne“, kde som našiel medzi ostatnými padlými, ktorých bolo okolo 160, aj meno Aloysia Fojtika s poznámkou, že bol sluhom v Banskej akadémii. Presný dátum úmrtia nebol ani tam.

O synovi v Rusku nikomu nepovedal

Jaroslav Kubinský spomína aj na príbeh iného vojaka. Ten sa, na rozdiel od desiatok tisíc padlých, z vojny vrátil.

Starý otec mal švagra, volal sa Ján Daubner a býval v Banskej Štiavnici. Poslali ho na ruský front a hneď nato mu manželka doma porodila syna.

Vojna sa skončila a rodina o ňom nemala žiadne správy. Až dva roky po vojne, keď si už všetci mysleli, že niekde zahynul, sa predsa len objavil doma. Žil až do roku 1944 a podrobnosti o svojom ruskom živote veľmi nespomínal. Najmä nie skutočnosť, že v Rusku má inú ženu a aj dieťa.

Či už boli spolu zosobášení, nevie nikto. Pravda vyšla najavo až dvadsať rokov po jeho smrti. Aj to iba náhodou.

„Starký bol v nemocnici v Banskej Štiavnici a chlapi tam spomínali na vojnové roky z I. svetovej. Prišla reč na rodinu i známych a pri vyslovení mena Ján Daubner jeden z pacientov na izbe spozornel.

„Veď toho som poznal, ten mal v Rusku dieťa.“

Potom vyrozprával, ako od svoje ruskej ženy utekal za veľmi dramatických okolností. Dokonca po ňom aj strieľali,“ dodáva J. Kubinský.

Vojnový veterán za celý svoj život nepriznal, že má v Rusku syna. Toto tajomstvo si zobral až do hrobu.

O nevlastnom bratovi z veľkého Ruska nikto nikdy z rodiny nepátral. Ostala iba spomienka.