Jana Pilzová (50) snívala o hereckej profesii od detstva. Len čo prekročila prah dospelosti, respektíve mala v rukách maturitné vysvedčenie, odišla z rodnej Nitry do Prešova. Divadlo si ju doslova našlo. Dnes žije vo Zvolene, v Divadle J. G. Tajovského pôsobí bezmála dvadsať rokov. Jej hlas počuť aj z rozhlasu a dabingu. Nadabovala stovky postáv, medzi inými aj také hviezdy ako Kristin Scott Thomas, Ornella Mutti, Joane Valley Kilmer, Hanna Schygulla, Cybil Shepherd či Shannen Doherty.
Získať angažmán v profesionálnom divadle po skončení strednej školy nebola samozrejmosť ani pred tridsiatimi rokmi. Ako sa vám to podarilo?
- Ako gymnazistka som hrala v predstavení s vysokoškolákmi z pedagogickej fakulty v Nitre, režírovala ho Adela Gáborová. Dostali sme sa s ním na Akademický Prešov a ja som na ňom získala cenu za herecký výkon. V porote sedel aj vtedajší riaditeľ prešovského divadla Ján Šilan, ktorý mi ponúkol angažmán. Prijala som ho hneď po skončení gymnázia v Nitre.
Nechceli ste študovať herectvo na vysokej škole? Možno by ste dnes boli známou bratislavskou herečkou.
- Ale áno, prijímačky na VŠMU som robila dva razy, druhý raz ma prijali. V tom čase som už však mala v Prešove viaceré nádherné postavy v kvalitných predstaveniach a vtedajší umelecký šéf, ktorý bol zároveň režisérom, mi vstupoval do svedomia: Nechoď na školu; veď ideš z postavy do postavy, načo by si študovala... Prehovoril ma. Napokon, žiadna škola z človeka herca neurobí. Buď má talent alebo nie. Nie som jediná s týmto presvedčením, to isté mi raz povedala Zdena Studenková. Škola je geniálna na kontakty. Keď ich človek nemá, cestu do účinkovania v rozhlase či do dabingu si musí vybojovať tvrdou prácou. A čo sa týka Bratislavy, neláka ma, neviem si tam predstaviť svoj život.
Jana Pilzová v aktuálnej hre zvolenskej činohry 6 autorov hľadá postavy. FOTO: ĽUBO VOJTEK
Najlepšou školou je teda samotné javisko.
- Jednoznačne. Mojím najväčším učiteľom bol geniálny režisér Peter Scherhaufer, spoluzakladateľ Divadla Husa na provázku v Brne, ktorý už, žiaľ, zomrel. V Prešove som s ním robila niekoľko inscenácií a chodila som k nemu aj na režisérske kurzy. Mojimi tútormi boli aj známi herci Jožko Bednárik, Adela Gáborová a Ján Greššo. V čase, keď som na gymnáziu viedla divadelný krúžok.
O Prešove hovoríte s nostalgiou. Prečo ste odtiaľ odišli, keď sa vám tam darilo?
- Podvedome som cítila, že je čas na zmenu. Odišla som práve v čase, keď sa nezmyselne zlučovalo prešovské divadlo s košickým. Na istý čas z nich urobili Východoslovenské divadlo a prešovský súbor tým veľmi utrpel. V tom roku sme odchádzali deviati, každý niekde inde, a urobili sme dobre.
Prečo Zvolen? Mohli ste sa vrátiť do Nitry, kde žijú aj vaši rodičia.
- Ja som do divadla prakticky ušla z domu. Mne ponuka z Prešova prišla neuveriteľne vhod. Obrazne povedané, tresla som dvermi, odišla na druhý koniec republiky a žila si svoj život. Vyhovovalo mi to, pretože doma vládlo napätie, krik, nepochopenie, konzervatívne myslenie, predsudky.
Asi neboli nadšení vašou ambíciou byť herečkou.
- To im bolo v podstate jedno, skôr išlo o obmedzovania v duchu vnútornej slobody. Od prvého ročníka základnej školy som robila divadlo, venovala som sa aj recitácii a vyhrávala Hviezdoslavove Kubíny, moje smerovanie teda bolo viac-menej jasné. Nenútili ma robiť niečo iné, ale chýbalo láskyplné slovo, uznanie. Mladý človek má v sebe veľa vzdoru a odporu. Chce byť sám sebou, chce sa rozvíjať a nie žiť podľa predstáv a zákazov a príkazov niekoho iného. Mňa formoval môj útek z domu. Všetko zlé je na niečo dobré. Veľmi rýchlo som sa naučila samostatnosti. A vedela som, že ja budem svoje dieťa vychovávať úplne inak. Dnes už mám vzťah s rodičmi lepší, pretože sa snažím harmonizovať všetko okolo seba.
Máte 25-ročného syna. Nikdy ste na neho nenakričali, kým bol dieťa?
- Neničila som mu jeho osobnosť. Je pravda, že človeku občas rupnú nervy, často aj preto, že je zničený zo situácií, ktoré mu prichádzajú do života. Nie vždy adekvátne potom reaguje na dieťa. Stalo sa to aj mne, ale snažila som sa, aby som ho čo najviac chválila. Snažila som sa budovať vzťah založený na dôvere. Nikdy odo mňa nedostal žiadny zákaz, žiadny trest, to u nás neexistovalo. Snažila som sa počúvať ho, učiť sa od neho a dodnes máme krásny vzťah.
Nitrianske divadlo však má lepší cveng ako zvolenské.
- Neláka ma. Napriek tomu, že s Jankom Greššom, riaditeľom nitrianskeho divadla, stále dobre vychádzame. Dôvod? Možno fakt, že zvolenské divadlo má úžasné javisko a hľadisko. V Nitre je vyše 600-miestne hľadisko a mne viac vyhovujú menšie priestory. Jednou z možností, ako ho naplniť, je robiť veľké muzikály, ku ktorým nemám vzťah. Pravda je, že Nitra robí mnohé nádherné predstavenia a úžasných autorov, ale aj veľa muzikálov. Vo Zvolene sa v tom čase otvárala divadelná budova po rekonštrukcii, takže som bola plná ideálov, kam sa divadlo posunie. Žiaľ, ten posun sa nevyvinul podľa mojich predstáv. Divadlo by malo povznášať ducha, aj provokovať, nastavovať zrkadlo dobe, a takých predstavení je tu málo.
Nie ste vo Zvolene spokojná?
- Toto divadlo má úžasný herecký potenciál, úžasných ľudí okolo javiska, len nemá jasné smerovanie. Hovorí sa, že ľudia dnes preferujú komediálny žáner, ale ja poznám mnohých, ktorí chcú opak. Často sa zamýšľam nad tým, prečo ešte vôbec robím herectvo, pretože je to dosť nevďačné povolanie. Ľudia vidia len pozlátku; herca na javisku, ktorý sa nakoniec pokloní. Za tým všetkým sú však otázniky typu, či dramaturg vyberie správny titul, ktorý bude mať aj výpovednú hodnotu, či herec bude v titule obsadený, či si s režisérom sadne, či bude prevádzka taký titul predávať. V tomto smere považujem herectvo za jedno z najneslobodnejších povolaní, je to stále akési čakanie na niečo. A ešte k tomu sme v divadle veľmi zle platení. Všetci hovoria o školstve, zdravotníctve, a kde je kultúra? Sme na tom oveľa horšie ako oni. Už viackrát som mala chuť s herectvom seknúť. Nie som extrovert a preto si vtedy dávam otázky, čo mi dáva, čím ma obohacuje, keď som ochotná toto všetko prežívať. Je to katarzia počas skúšok a počas predstavení. Žiaľ, pri prevahe bulvárnych komédií je to zriedkavý jav. A, samozrejme, klaňačky, vzájomné nabíjanie energiou s publikom.
V náručí herca Vladimíra Rohoňa v komédii S tvojou dcérou nikdy!, ktorú má zvolenské divadlo v repertoári. FOTO: RENÉ MIKO
Čo iné by ste chceli a dokázali robiť?
- Viem si predstaviť, že by som ako aktivistka pomáhala domorodcom pri záchrane pralesov v Peru. Je to moja vysnívaná krajina. Indiánske myslenie a spôsob ich života mi je neuveriteľne blízky. Už dlhšie sa ju chystám navštíviť, no termíny ľudí, s ktorými by som mohla odcestovať, sú vždy počas divadelnej sezóny, a vtedy nemôžem. Keby som bola fatalista, povedala by som, že je to zrejme osud, ale nie som. Pravda je, že z akéhosi dôvodu návštevu tejto krajiny odďaľujem, pretože ako sa poznám, ak odídem do Peru, asi sa už nevrátim. V tom prípade by už boli zodpovedané všetky moje otázky ohľadom herectva.
Váš syn Peter ešte ako dieťa stvárnil v divadle Malého princa z Exupéryho rozprávky, tiež účinkoval v rozhlase a daboval. Nechcel byť hercom? Alebo ste ho od hereckej dráhy odhovorili?
- Hoci je umelecky nadaný, povedal, že nechce byť v rukách niekoho, kto ho bude manipulovať, a že sa postaví na vlastné nohy. Vďaka hereckým skúsenostiam získal smelosť v prejave, čo sa mu zišlo pri štúdiu hospodárskej diplomacie. Vyštudoval Fakultu medzinárodných vzťahov na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Získal miesto v nadnárodnej spoločnosti Accenture, ktorá je známa tým, že presadzuje dodržiavanie prísnych etických princípov. Absolvoval ťažký trojdňový konkurz, vybrali si jeho.
V komédii S tvojou dcérou nikdy! českého autora Antonína Procházku. V pozadí Štefan Šafárik. FOTO: RENÉ MIKO
Na svoj vek vyzeráte veľmi mladistvo, žiadny gram tuku navyše. Vždy ste boli štíhla, ale teraz je z vás doslova prútik. Cvičíte?
- Nie, ale všade chodím pešo. Resetnem si pritom mozog a cítim sa skvele. Mala som obdobie, keď som mala pocit, že priberám už len z toho, že sa na jedlo pozriem. Dnes môžem jesť od rána do večera bez obmedzení a nepriberiem. Pred štyrmi rokmi som vylúčila z jedálneho lístka mäso a mliečne výrobky. Venujem sa ayurvéde, z ktorej vychádza napríklad čínska medicína a homeopatia. Vôbec neplatí pravidlo, že ženám po štyridsiatke sa spomaľuje metabolizmus, každý si ho môže ustriehnuť. Je to o výbere správnych potravín. Keď prinesiem do divadla niečo, čo som uvarila alebo upiekla, kolegovia neveriacky krútia hlavou, že aj zdravá strava môže byť vynikajúca. Hoci už mám päťdesiat rokov, cítim sa v oveľa lepšej forme, ako keď som mala trebárs tridsať.
Nemáte rozpaky hovoriť o svojom veku.
- Nie, nepotrebujem o ňom klamať. Nepatrím k ženám, ktoré vyhľadávajú plastiky, naopak, som vďačná za každú vrásku a bola by som rada, keby som ich mala viac, aby som mohla stvárniť dramatické charaktery starších žien.
Pred trinástimi rokmi, v prvom ročníku ocenení Zlatá slučka za najlepší dabing ste sa ocitli v nominácii najlepších piatich herečiek. Cenu vtedy získala Božidara Turzonovová. Svoj hlas ste prepožičali mnohým známym herečkám. Nemajú herci svetového mena stáleho dabéra?
- V Čechách možno áno, u nás iba čiastočne. V istom období tu existovalo veľa dabingových štúdií a mimobratislavské boli pre mimobratislavských hercov. Do Bratislavy som tiež chodila robiť dabing, napríklad Brendu z Beverly Hills 90210 po 20 rokoch. Dabing Shannen Doherty, ktorá Brendu stvárnila, však dodnes považujem za najväčšie muky. Rada dabujem herečky, ktoré sú kvalitné, ktoré niečo hrajú, snažím sa napojiť na ich vnútro. Neraz však bolo v seriáli vidieť, že Shannen Doherty prišla na natáčanie opitá, mala zachrípnutý hlas. Pri nej som sa fakt natrápila.
