Medveď je všežravec. A za človekom sa nerozbehne preto, aby ho zjedol. Táto skutočnosť ale v ničom nezmierňuje náš strach z medveďa.
ZVOLEN. Emil Rakyta je bývalý lesník, ktorý celý svoj život prežil na lesných správach. S medveďom sa stretol neraz. Podľa neho škody, ktoré medveď v lese spôsobí na zveri, nie sú veľké. V porovnaní s vlkom ide o minimálny počet zvierat, ktoré strhne medveď. Niekedy narobí dosť škôd na salašoch, pretože vie, že ho tam nejaká potrava čaká.
Každé stretnutie Emila Rakytu s medveďom sa skončilo dobre, aj keď mal viackrát namále. No medveďovi to nemá za zlé. „Na človeka zaútočí väčšinou iba vtedy, keď cíti ohrozenie svojich mláďat. Matka si bráni mladé, to robí každé zviera,“ vysvetľuje lesník. Druhou možnosťou, ktorá spustí útok, je vyrušenie pri nejakej koristi. Je logické, že si ju bude brániť. „Medveď je nevyspytateľný, na jeho mimike hneď nevidieť či je nahnevaný alebo nie,“ dodáva.
Ako každá šelma sa snaží vystrašiť protivníka svojim revom. Vtedy je najlepšie dať sa pomaly na ústup. „Neviem, neskúšal som to. U mňa to nikdy nebol ústup, ale rýchly útek,“ smeje sa dnes zo svojich stretnutí s medveďmi a dodáva: „Niektorí odporúčajú, že treba hrať mŕtveho. No chcem vidieť toho, kto to dokáže. Keď k vám beží taká veľká šelma, pud sebazáchovy vám zavelí: utekaj!“
Medveďa stretol raz za tri roky
V roku 1932 sa zákonom úplne zakázalo strieľať medvede. Dôvod bol prostý – odborníci odhadovali, že na Slovensku ostalo iba dvadsať medveďov. Určite ich bolo viac, no štát vydal zákonnú ochranu a tá trvá dodnes. Po tridsiatich rokoch, v roku 1962, sa predpokladalo, že počet medveďov stúpol na asi 300. Štát začal povoľovať odstrely na výnimku, ako regulačný lov.
„V minulosti som bol frajer, keď som medveďa stretol aspoň raz za tri roky. Teraz ak ho nestretnem trikrát do roka, tak sa mi to ani neráta,“ smeje sa lesník.
Medveď je plachý a človeka sa bojí. Teda vo väčšine prípadov. Raz ho Rakyta stretol na lesnej ceste – zvážnici. Medveď musel cítiť ľudskú stopu, veď lesník predtým rovnakou cestou prechádzal. „Ovoniaval to, no nič viac. Najprv som zapískal, potom pokašliaval a ešte som tak z diaľky na neho zakričal, že aj ja tade chcem prejsť. Nič nebral na vedomie. Pozrel sa síce na mňa a potom sa zobral rovnakou cestou akou som mal namierené aj ja. Takto sme išli za sebou, medzi nami bolo asi takých tridsať metrov,“ spomína si lesník s úsmevom. Do smiechu mu ale nebolo, keď medveďa stratil z očí a cesta viedla popri húštinách. Vtedy už do ruky zobral aj pušku, veď čo ak si to s tým kamarátstvom na ceste medveď rozmyslel a na lesníka si počkal.
Maco bol doma
Viackrát sa po stretnutí s medveďom musel spoliehať iba na svoje nohy.
„Kolega v Kyslinkách ma zavolal, aby som sa išiel pozrieť na medvedí brloh. Bola polovica novembra, prechádzali sme mladinou. Vtedy mi tak napadlo, čo ak medveďa stretneme. Nemal som pušku ani nožík,“ spomína.
Nakoniec našli veľký starý peň a pred ním plošinku z vyhrnutej zeme. Obaja obdivovali, ako dobre si to medveď vyhrabal. Rakytovi sa veľmi nepozdávala malá diera do brlohu. Pomyslel si, že taký veľký tvor má čo robiť, aby sa dostal dovnútra. Kolega, ktorý už predtým brloh preskúmal, mu ešte povedal, že dnu je toľko priestoru, že by sa tam aj dvaja ľudia vošli. Zvedavosť Rakytovi nedala, snažil sa dostať čo najbližšie. Slnko svietilo a odrážalo sa od snehu a do diery nebolo vidieť.
„Hlavu som mal až celkom pri diere,“ pokračuje v rozprávaní a urobí dramatickú pauzu. Nie bezdôvodne. Spomína si ako sa zarazil, keď si všimol medvedí nos čo sa pchal von a vtedy všetko pochopil. Kolegovi stihol zakričať: „Veď on je doma.“
Obaja zobrali nohy na plecia. Utekali mladinou s revúcim medveďom v pätách. Náskok sa znižoval. „Obzrel som sa, kde je, a odrazu som do niečoho narazil. V páde som si pomyslel, že je so mnou koniec, keď sa ozval výstrel. To kolega, ktorý pušku pri sebe mal, vystrelil za behu do vzduchu. Medveď odskočil do smrečiny a ostal stáť. Ešte chvíľu to nevzdával, zlostne si mrmlal, no zaútočiť sa neodvážil. Až po niekoľkých minútach počuli, že sa vzďaľuje.
Medvedí brloh nie je bezpečným miestom. Možno iba v lete, keď v ňom medveď nebýva, no v polovici novembra je na prehliadku neskoro.
Sprej na medvede
Ako sa teda vyhnúť stretnutiu s medveďom? Emil Rakyta si na prechádzku do lesa niekedy zoberie štvorročnú fenku Oxinu. Tá ho síce pred útokom neochráni, no aspoň môže upozorniť na nebezpečenstvo.
Bývalý lesník si nevie predstaviť ani rady, aby človek v lese používal rôzne zvončeky alebo trúby.
„Predstavte si takto vybavenú skupinku, ako prechádza lesom. Veď v lese nežijú iba medvede, tam sú ďalšie zvieratá, ktoré sú veľmi plaché,“ hovorí.
Za určitých podmienok môže pomôcť aj sprej na medvede, ktorý je dostupný v poľovníckych predajniach. „Viem, že spreje sú odskúšané a určite je to dobrá vec. Aby ste sa vedeli pripraviť, zviera musíte uvidieť skôr. Ak vás napadne z bezprostrednej blízkosti, nemáte čas ani pomyslieť si na sprej,“ vysvetľuje Rakyta.
Veď o tom, ako sa stretnutie medveďa s človekom skončí, rozhoduje medveď, nie človek.
