Neviem, prečo ma zaujala vedecká kaviareň vo zvolenskej knižnici a jej netopieria téma. Nakoniec z nej aj tak nič nebolo. Mladý doktorand Ladislav Naďo sa ku skutočnej prednáške o netopieroch ani nedostal. Plénum, ktoré ho malo počúvať, tvorili budúce kozmetičky. A tak sa aspoň snažil zaujať príbehmi zo života zvierat. Nie žeby sme chceli pochybovať o inteligencii kozmetičiek, no predsa len druháčky na strednej a netopiere nejdú dokopy.
Kozmetičky sa zbalili a vyprázdnili študovňu, no ja sa vzdať nemienim. A tak dostávam sólo prednášku. Prečo by som sa s vami nepodelil.
Každý loví inde
Raniak malý (Nyctalus leisleri), ktorého život skúma Ladislav Naďo, je chránený netopier. Aj keď nie je priamo ohrozený, patrí medzi vzácne druhy. Rozšírený je po celej Európe.
„Laická verejnosť (a, bohužiaľ, nielen ona) si myslí, že k zoologickému výskumu stačí poznať zvieratá. Nie je to celkom tak. V súčasnej zoológii je viac matematiky – najmä štatistiky – s ktorých pomocou sa študujú rôzne evolučné hypotézy,“ hovorí Ladislav Naďo z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene. Jeho snahou je nájsť mechanizmy, podľa ktorých sa pohybuje skupina netopierov v priestore a stratégie ich sociálneho správania.
Raniak malý. FOTO: ARCHÍV LN
Väčšina z nás považuje netopiera skôr za živočícha obývajúceho jaskyne, avšak niektoré druhy využívajú dutiny v stromoch. Kolónia v jednej dutine môže mať dvadsať až tridsať jedincov (často i viac). U niektorých druhov ide o stabilnú sociálnu štruktúru s vysokou mierou príbuznosti. Večer, keď sa zotmie, vyletia z dutiny a vyberú sa na lov. Každý loví inde. Ráno sa stretnú už možno v inej dutine, pretože každé dva až tri dni svoje obydlie striedajú. Vzdialenosť medzi dvomi po sebe využívanými úkrytmi môže presiahnuť aj niekoľko kilometrov a predstavte si, vôbec nepoblúdia, oni sa tam skutočne všetci stretnú.
„Mojou úlohou je zistiť, ako sú schopné predať si informáciu o pozícii novej dutiny,“ hovorí mladý výskumník. Na to, aby zistil, ako sa dorozumievajú, je potrebné nahrávať prelety pred úkrytmi a zvuky, ktoré počas rojenia netopiere vydávajú a celé to analyzovať.
Algoritmy
Ráno, keď sa netopiere schádzajú pri novom domove, sa odohráva fascinujúce divadlo. Výskumník si všimol zvláštne, priam rituálne prelety a s tým spojené zvuky.
„Predpokladám, že práve v tom bude skrytý mechanizmus, ktorým si dokážu predať informáciu o polohe novej dutiny,“ vysvetľuje.
Každú činnosť z ríše zvierat možno skôr či neskôr pochopiť a možno ju aj využiť. Naďo sa pri netopierom výskume snaží vytvoriť algoritmus či počítačový program, ktorý by simuloval pohyb netopierov.
Algoritmy sa využívajú aj pri GPS navigáciách. Človek sám by naň možno neprišiel, a preto sa pri navigáciách používa algoritmus, ktorý v praxi využívajú mravce.
Predstavte si mravenisko. Má svoju pevnú polohu a mravce sa okolo neho pohybujú viacmenej náhodne. Keď jeden mravec narazí na zdroj potravy, vráti sa najkratšou cestou do mraveniska a po ceste zanecháva feromónovú stopu. Keď ju objavia ostatné mravce, začnú sa pohybovať rovnako, ako mravec – objaviteľ. Za chvíľu je z chodníka diaľnica (link: http://en.wikipedia.org/wiki/Ant_colony_optimization_algorithms).
Aplikácií prevzatých zo živočíšnej ríše je podstatne viac. Napríklad satelity vo vesmíre do seba nenarazia, nie preto, lebo každý jeden riadi nejaký chlap s džojstikom. Každý satelit má v sebe program základných krokov. Ak sa k nemu približuje iný satelit, zapne trysku a vyhne sa mu zľava. Tento algoritmus je prevzatý od vtákov. Predstavte si kŕdeľ vtákov, ktorý sa snaží vyhnúť prekážke či zareagovať na náhly poryv vetra. Pohybujú sa ako jeden, pritom im nikto nevydáva povely, nikto ich let neusmerňuje. Majú to v sebe.
Ultrazvuk
Existuje možnosť, že u sociálnych organizmov, ktoré sú nútené sa pohybovať v prostredí so zníženou viditeľnosťou, sa vyvinie akustická sieť slúžiaca na komunikáciu medzi členmi skupiny. Napríklad veľryby so svojimi „piesňami“ s frekvenciou 20 Hz sú schopné komunikácie na vzdialenosti presahujúce tisíce kilometrov. Každý má charakteristický zvukový podpis, aj keď každý druh má svoj vlastný slovník, v rámci svojej skupiny sú schopné rozpoznať sa podľa zvuku. Nie je preto vylúčené, že sa podobná komunikácia vyvinula u netopierov (aspoň u niektorých druhov).
Nahrávanie netopierov nie je práve jednoduchou činnosťou. Vstávate o tretej a idete do temného lesa, k svojmu temnému stromu a čakáte, kedy sa jeho obyvatelia začnú vracať domov. Navyše je ich ťažké lokalizovať, akonáhle zmenia miesto, väčšinou ich stratíte a môžete vyhľadávať znova.
Nahrávky ranných rojení robil Naďo tri roky.
Vertikálne to nevie
Do stromu nalietavajú postupne. Vždy je pri diere iba jeden netopier. Ani ten nevletí hneď. Priblíži sa k diere a odskočí. Niekoľkokrát to zopakuje a keď prilieta ďalší netopier, až vtedy vojde dovnútra. Vedci predpokladajú, že všetko je práve v už spomínanom odskočení. Raniak má dlhé a úzke krídla a nie je schopný vertikálneho letu. Druhou vecou je, že lietacie svaly má napojené na zvukový aparát. „Výkrik vydá len vtedy, keď udrie krídlami. Vtedy z neho vyjde ten dostatočne silný zvuk s veľkým dosahom. Predpokladá sa, že takto sa snaží signalizovať ostatným z rodiny. Okolo stromu sa tak môže vytvoriť „zvukový maják“, ktorý funguje do vzdialenosti niekoľko sto metrov. Dovtedy to signalizuje, až kým ho nenahradí ďalší, ktorý priletí z nočného lovu,“ vysvetľuje.
Striedanie je znakom kooperácie, ktorá skupinu netopierov stojí veľa energie. „Zatiaľ nevieme, čo sa stane, ak sa do takého prepracovaného sociálneho systému dostane jedinec, ktorý signalizovanie odmietne a využíva iba jeho výhody. Asi majú spôsob, ako penalizovať tých, ktorí odmietnu spoluprácu,“ uvažuje mladý vedec.
Ladislav Naďo pracuje pod vedením svojho školiteľa Petra Kaňucha. Prvé výsledky výskumu už mali vyjsť už v odbornom časopise Acta Chiropterologica.
