DOBRÁ NIVA. Róbert Môc z Dobrej Nivy sa živí výrobou historických mečov. Majstrov, ako je on, nie je veľa, tak ako nie je veľa ani zákazníkov ochotných zaplatiť za poctivú kováčsku robotu.
Meče vyrába tak, ako ich robili v minulosti. Aj preto má väčšinu objednávok zo zahraničia. Aktuálna zákazka? Meč z 13. storočia.
„Našli ho v Španielsku, v hrobke kráľa, ktorý umrel v roku 1298,“ hovorí Róbert Môc a opatrne vyberá vyleštenú čepeľ z papiera, do ktorej ju predtým zabalil.
Meč kráľa je už na prvý pohľad honosný a aj z pohľadu výrobcu patrí medzi tie náročnejšie práce. Má pozlátené súčasti rukoväte, ako sú záštita a hlavica. Samotnú rukoväť vyrobil z dreva, na ktoré natiahol kožu. Vybíjaná je zlatými klincami. Na hlavici meča sú vsadené erbové znaky.
Róbert Môc vo svojej dielni. FOTO: MILAN SUJA
„Všetko na meči má svoj význam, nič tam nie je len tak, že by sa to niekomu páčilo,“ hovorí Môc a za pár sekúnd celý meč poskladá dohromady. Len tak na ukážku.
Odznak slobodného bojovníka
Meč, okrem toho, že slúži ako zbraň, je a vždy bol silným symbolom postavenia jednotlivca. A je jedno, či to bolo v Ríme, starom Grécku alebo u keltských či germánskych bojových družín, kde meč bol odznakom slobodného bojovníka. Dodnes pretrval ako symbol dôstojníka.
„Spracovanie väčšiny mečov prevyšuje ich funkčnú stránku. Aj keď boli vyhotovené pre obyčajných bojovníkov, vidíme na nich aspoň jednoduchú ozdobu,“ vysvetľuje. Majitelia si meče prispôsobovali a zdobili. Tak, ako si dnes chlapci skrášľujú autá.
Staré technológie
O úspechu v boji, okrem šikovnosti bojovníka, rozhodovala kvalita meča.
„Táto čepeľ je na stredoveké pomery vyhotovená jednoduchým spôsobom, no napriek tomu je veľmi kvalitná. V podstate je vyrobená z jedného kusa ocele starou, pôvodnou metódou,“ dodáva. Železo, z ktorého urobil repliku kráľovského meča, nikdy nevidelo novodobú vysokú pec. Staré technológie sa dosť líšili od modernej výroby.
Zreprodukovať úplne stredovekú výrobu sa dnes stopercentne nedá. Čím vernejšie sa jej snaží priblížiť, tým ide o náročnejšiu, a teda aj drahšiu prácu. Moderná výroba nie je taká náročná na kvalifikovanú pracovnú silu a hlavne je oveľa ekonomickejšia. Zákazníci ale práve to vyžadujú, tradičnú výrobu, ktorá dáva replike inú hodnotu. Neodborník by na kráľovskom meči nerozoznal, či je vyrobená starou metódou, alebo ide o moderný odliatok.
„Človek, ktorý si takýto meč objednal, by ale na to prišiel,“ dodal Róbert Môc.
Miestne zdroje
Začína to tavbou v peci. Väčšina materiálu, ktorý používam, je vlastne recyklované staré železo. Snaží sa mi vysvetliť, že to nie je preto, aby ušetril. Snaží sa mi vysvetliť, že to má svoj význam. Potom si povzdychne. Musí sa vrátiť do 18. a 19. storočia, keď sa inak železo ani nevyrábalo. No aj keď časom prišli nové metódy, úplne nezmizla až do polovice storočia dvadsiateho.
Pokiaľ po dedinách pracovali kováči a robili pre ľudí náradie a iné kováčske výrobky, vyrábala sa aj táto oceľ. Stále neviem aká, no už sa blížime.
Vieme, že v minulosti bol s dopravou veľký problém, ak si to premietneme do dopravy ťažkých železných polotovarov. Železo sa mohlo rozvážať od veľkých producentov v podstate iba po vodných cestách alebo neskôr po železnici. Preto tu bol priestor pre využívanie miestnych zdrojov železnej rudy, ktoré sú na Slovensku kdekoľvek. Naše územie je bohaté na kvalitnú železnú rudu a pre malú potrebu stačila. V Štiavnických vrchoch mala svoju hutu skoro každá dedina, veľká huta bola vo Vyhniach, nakoniec huty dali názov aj mestečku. Podobne v Slovenskom rudohorí. Po vojne výroba železa v malom upadla. Ložiská nie sú také bohaté, aby pokryli potreby modernej výroby.
„Vyhľadávam staré železo, veľa mám práve zo štiavnického regiónu,“ dodáva. Aj španielsky kráľovský meč bol predtým obručou na kolesách voza. Samozrejme, že nestačilo iba obruč nahriať a prekovať. Obruče by sa čudovali, čo z nich kováč urobil, keby sa čudovať vedeli.
Najlepšie je zo Slovenského rudohoria
Ak si myslíte, že čistota starého železa nie je dostatočná, nejdete správnym smerom. Jeho chemické zloženie záviselo výlučne od zloženia rudy. Preto je dôležité, z akého ložiska pochádza. Každé ložisko má svoje zloženie, časť prímesí sa dostane do železa a ovplyvňujú jeho kvalitu. Železo zo štiavnického regiónu ponúka iné výsledky ako rovnaké zo Slovenského rudohoria. Úplne iné bolo napríklad z Horehronia, z neho Róbert Môc dobrý meč nedokázal vykovať.
Prv ako sa pustí do práce, musí poznať históriu svojho železa, aj keď stopercentné to nikdy nie je. Veď so železom sa obchodovalo a prevážalo sa z regiónu do regiónu. Ani to, že kúpi niečo vo Vyhniach, nie je zárukou. „Pre mňa je jednotkou Slovenské rudohorie, vyskytovala sa tam veľmi dobrá ruda, ktorá poskytuje kvalitný materiál,“ vysvetľuje Môc. Už v stredoveku sa vraj vozila do Košíc, kde pracovalo najviac zbrojárov v Uhorsku. Boli tam mečiari, puškári aj výrobcovia brnení.
Po troch týždňoch
Prešli takmer tri týždne, odkedy zobral do rúk staré obruče a urobil z nich čepeľ meča. Železo z obručí, aj keď veľmi čisté a kvalitné, je takmer vždy bez uhlíka. Na čepele je ako také nevhodné, preto ho kováč musí obohatiť uhlíkom, aby získalo tvrdosť a schopnosť zakalenia. Okolo teploty 1400 stupňov sa železo dostáva do stavu podobnému cestu. Kladivom ho premieša, ako pekár premiesi cesto. Tým získa materiál, ktorý zodpovedá pôvodnej oceli vhodnej na meč. Môžete ho zobrať a urobiť čepeľ, no môžete aj kombinovať dva – tri materiály. Ostrie sa navára z tvrdšieho kovu, jadro z mäkšieho, aby sa získali čo najlepšie vlastnosti. Vrcholom je kombinovanie viacerých lamiel, tvrdších aj mäkších, z ktorých sa vytiahnu prúty. Tie sa najprv poskrúcajú a niekoľko takýchto prútov, napríklad tri, vytvoria po zvarení jadro čepele. Naň sa navaria oceľové ostria. Je to jedna z najzložitejších metód výroby čepelí. Hovorí sa jej aj damasková oceľ a v európskej tradícii ide o vrchol.
Popri tvrdej kováčskej robote sa zdá ako hračka ďalšie dopracovanie čepele, ktorú musí kováč po vytvarovaní vybrúsiť a vyleštiť. Paradoxne, pri tejto práci strávi viac času ako pri kovaní. Ručné vyleštenie čepele, to si vyžaduje veľa sebazaprenia.
Aby sme nezabudli na niečo dôležité, po hrubom opracovaní sa čepeľ ešte kalí. „Musí sa nahriať do správnej teploty a potom sa rýchlo namočí do zmesi vody a oleja,“ dodáva majster kováč.
Nie je to iba o peniazoch
Replika kráľovského meča neskončí na Slovensku, objednávka prišla zo zahraničia. Pre našich zákazníkov Róbert Môc veľa nerobí. Väčšinou meče dodáva zberateľom, ktorí si budujú zbierky mečov. Veľká časť z nich sa venuje bojovým umeniam, v ktorých sa meče využívajú. Aj preto sa výroba nedá oklamať. „Moja klientela je veľmi zbehlá a na kvalitu si potrpí,“ vysvetľuje a dodáva: „Dnes som síce ťažký profesionál, no pritom sa mi takmer s pravidelnosťou stáva, že mi niečo nevyjde a dvesto hodín roboty putuje do smetí.“
Výroba mečov nie je iba o peniazoch. Je v tom kus vášne. Začala prvým funkčným nožíkom, keď mal dvanásť a nakoniec poznamenala aj ďalšie smerovanie.
„Nevedel som si predstaviť, žeby som robil niečo iné. Chcelo to, samozrejme, aj kus šťastia, že som stretol správnych ľudí v správny čas. Pomohlo mi to tak, že som sa týmto mohol začať živiť,“ vysvetľuje. Dokonca mu to pomohlo vybrať si správnu partnerku. Jeho manželka vyrába kovové šperky.
Niektorí umeleckí kováči sa na výrobcov mečov pozerajú zvrchu. Akéže umenie, veď iba napodobňujú niečo vyrobené pred stáročiami. Iní to za umenie považujú. „Som umelecký remeselník,“ smeje sa Môc. V práci síce nezhmotňuje svoje umelecké predstavy, napriek tomu je výroba historických mečov ďaleko za obyčajnou remeselnou činnosťou.
Róbert Môc
Od detských rokov ho zaujímali zbrane a vojenská história, preto vyštudoval odbor umelecko-remeselného spracovania kovu na odbornej škole v Hodruši - Hámroch. V tom čase sa vyhranil jeho záujem o rekonštrukcie historických zbraní.
V roku 1997 zvládol prvé pokusy so zvarkovým damaskom a slabosť pre pôvodné mečiarske technológie ho už neopustila. V roku 1998 zhotovil svoj prvý damaskový meč.
Od roku 1999 do roku 2004 pracoval v dielni Ladislava „Laskyho“ Šántu v Banskej Bystrici, kde sa podieľal na výrobe a výzdobe viacerých výnimočných nožov a mečov. Za všetky stačí spomenúť nôž, ktorý dostal do daru britský princ Charles pri jeho návšteve Slovenska.
Od roku 2005 pracuje vo vlastnej dielni a hlavnou náplňou jeho práce sú najmä kvalitné rekonštrukcie historických chladných zbraní s použitím pôvodných technológií.
