DETVA. Deti a mladých ľudí od troch rokov až do dvadsaťpäť v jednom zariadení nevidíte tak často. A vlastne ani tieto. Väčšinou sú ukryté za bránami domova sociálnych služieb. Reálny život plynie akoby mimo nich.
Nič nie je zadarmo. Ani deti. Potrebujú našu pozornosť, potrebujeme ich obliecť, nachovať a vychovať. Sťažujeme sa jeden druhému na ich neposednosť, trháme si vlasy pri kúskoch, ktoré vyvedú v škole. Nepočúvajú nás, sú priveľmi hravé, vymýšľajúce len samé hlúposti.
Pritom existuje aj svet, v ktorom naše bežné starosti s deťmi vlastne nie sú žiadnymi starosťami.
Individuálne alebo v skupinách
Predstavte si dieťa po detskej mozgovej obrne, ktoré je ochrnuté na všetky končatiny. Celý deň väčšinou iba leží. A predstavte si multisenzorickú bielu miestnosť, akýsi virtuálny svet, ktorý vás prenesie, kde len chcete. To je snoezelen. Postihnutému človeku stimulujú zmysly, ktorými dokáže ako tak vnímať. Je jedno či ide o zrak, sluch, čuch alebo hmat, vždy ide o cestu k mozgu človeka.
„Veľmi im to pomáha,“ ubezpečuje nás riaditeľka domova Mária Gibaľová. Kým špeciálnu miestnosť nemali, všetka výchova bola sústredená v herniach a na bežných oddeleniach. Aj keď väčšinou hravou formou, no to, že sa špeciálne pomôcky používali v bežnom priestore, nebolo podľa riaditeľky účelové.
Snoezelen postihnutí klienti navštevujú individuálne alebo v skupinách, podľa toho, akú má kto odporučenú terapiu. Tá sa odvíja väčšinou od vstupnej diagnózy.
„Vtedy sa určí, na čo je kto citlivý, na čo pozitívne reaguje a čo sa mu páči. Potom ich rozdelíme: niekto je rád sám a niekto sa lepšie cíti v skupine,“ vysvetľuje Gibaľová.
Popri deťoch s viacnásobným postihnutím veľmi dobre reagujú na priestor aj autistické deti.
Iba v Bratislave
„Celý projekt stál 5700 eur,“ hovorí sociálna pracovníčka Jana Malatincová. Financovali ho z viacerých nadácií (Nadácia VÚB, International womens club of Bratislava, Nadácia WÜRTH) a doplatili peniazmi z občianskeho združenia MAGIKOS, ktoré funguje pri detvianskom zariadení.
O metóde sa dozvedeli počas externého vzdelávania, podrobnosti získali na internetových stránkach. „Nakoľko sme rozpočtová organizácia, tak sme peniaze museli zháňať cez projekty,“ vysvetľuje sociálna pracovníčka Jana Malatincová, ktorá na projekte spolupracovala s kolegyňou Alenou Kubovskou. Aby si ho mohli pozrieť v praxi, museli ísť až do Bratislavy, pretože nič podobné v okolitých zariadeniach nemajú.
Lepší je denný pobyt
Domov sociálnych služieb v Detve navštevuje 47 detí a mladých ľudí, kapacitu už teraz prekračujú o dve miesta. Ďalší sú v poradovníku. V reči úradníckej sú to prijímatelia sociálnej služby. Zriaďovateľom domova je Banskobystrický samosprávny kraj a z celého kraja pochádzajú aj deti. Najviac je ich, samozrejme, z najbližšieho okolia, no dochádzajú aj z Dobrej Nivy či Veľkého Krtíša. V zariadení sú umiestnené na denný alebo týždenný pobyt, väčšinou dochádzajú denne, zo 47 je iba päť na týždenný pobyt.
Podľa riaditeľky je vhodnejší denný pobyt, pretože sú deti stále v kontakte so svojimi rodinami. „Nie sú tak izolované od rodiny,“ vysvetľuje riaditeľka. Môže porovnávať. Na týždenný pobyt chodí jeden mladý človek, ktorý do detvianskeho zariadenia prišiel prvýkrát ešte ako trojročný. Dnes má vyše dvadsať rokov a v zariadení sa cíti ako doma. Kontakt s rodinou cez víkendy alebo prázdniny nestačí. Preto rodičom vždy odporúčajú denný pobyt, aj keď je to oveľa náročnejšie riešenie.
„Deti sa potom upnú viac na pobyt v zariadení a zamestnancov ako na svoju rodinu a to nie je dobré. Nie sú to prirodzené väzby, deti nemajú vzor bežného života v rodine, nezažívajú s ňou všetky starosti a ani radosti. Žiadna inštitucionálna starostlivosť, aj keď na výbornej profesionálnej úrovni, nenahradí život v rodine,“ zdôrazňuje Gibaľová.
