ZVOLEN. Nekonvenčne, s manželkou v posteli, privítal svojich priateľov a milovníkov umenia na vernisáži autorskej výstavy výtvarník Dušan Daniš. V tvorbe svojrázneho umelca s vyhranenými názormi sa jasne odráža jeho pacifistické presvedčenie a filozofia otvorená kozmopolitnému spôsobu života.
Posteľovou scénou chcel pripomenúť známy Bed-In z roku 1969; protest Johna Lennona a Yoko Ono proti vojne vo Vietname a ich boj za mier. Sedem dní vtedy strávili v posteli po hoteloch vo Viedni, Paríži, Amsterdame a Montreale.
Svet bez vojen, život bez drog
„V každom meste, sediac v posteli, zvolali tlačovú konferenciu. Chceli ukázať, že keď sa všetci budú oddávať milovaniu, nebude mať kto bojovať a žiadne vojny nebudú. Dodnes sme sa z toho nepoučili a svet naďalej ovláda politický a náboženský šovinizmus. Nikdy v histórii nebolo naraz toľko vojnových konfliktov, koľko je ich teraz,“ hovorí výtvarník.
Mal vtedy štrnásť a už v tom veku ho pacifistický Bed-In nadchol. Spontánnosť, sloboda, mier a láska nie sú preňho iba frázy, ale životná filozofia. Z hippies éry však odmieta drogy. „Už 33 rokov abstinujem, okrem toho nefajčím ani nedrogujem. Uznávam absolútne čisté hodnoty.“
Pod láskou si nepredstavuje len premilovanú noc, hovorí, že je zmyslom života. V rôznych podobách. „Láska robí tento svet krajším. V Biblii je veta: Láska je Boh a Boh je láska. Ani veriaci jej nerozumejú, živia v sebe šovinistický bacil.“
Triptych o mieri
Stene nad posteľovou scénou dominovali na vernisáži tri obrazy. Stredný zobrazuje výjav z protestu Johna Lennona a Yoko Ono. Ľavý vyjadruje mier (It's Peace), ktorý je leitmotívom autorovho projektu.
Dušan Daniš s manželkou Janou a za nimi triptych o mieri. Vpravo majiteľ galérie Jozef Klement. FOTO: PAVEL ALBERT
„Keď sa naučíme nabiť sa energiou z vesmíru, zeme, mora, vtedy nájdeme pokoj a šťastie. Staré múdre čínske príslovie hovorí: pokoj na duši = pokoj v rodine = pokoj v krajine.“
Pravý je vyobrazením vojny (It's War); dvaja černošskí chlapci hrajú futbal s ľudskou lebkou. „Keď vidím obrazy umierajúcich detí v krajinách tretieho sveta, bolí ma srdce. Hľadáme spôsob, ako im pomôcť. Keď ho nájdeme a niektorému z nich pomôžeme, z toho dieťaťa vyrastie zmrd, ktorý bude strieľať, zabíjať a vypaľovať susednú osadu. Máme ich teda zachraňovať? Na toto nepoznám odpoveď.“
Bezhraničný sen
Túlavé topánky, ktoré excentrického umelca zaviedli do viacerých končín sveta, už definitívne odložil. Vrátil sa. Žije tam, kde sa pred 59 rokmi narodil – vo Zvolene.
Rok strávil v Taliansku, ďalší v Nemecku. Istý čas pobudol vo Francúzsku, Švajčiarsku aj v Amerike.
V Taliansku pôsobil na pozvanie umeleckej galérie Arte Studio Pesaresi, bol jej zamestnancom. Nevyhovoval mu takýto záväzok ani samotné Taliansko. Napriek tomu, že sa v tom čase ocitol v trojke najlepších tamojších maliarov roka v rebríčku istého umelecky zameraného talianskeho časopisu.
„Mojím snom bol Manhattan v New Yorku, v ňom som plánoval zakotviť natrvalo. Môj obzor sa časom posunul o nové poznanie. Že svet a ľudia v ňom sú všade rovnakí. Napokon, nie je podstatné, kde tvorím, dôležité je, čo zo seba vydám.“
Sna o Manhattane sa vzdal, sna o svete bez hraníc nie. Neuznáva ich, pretože nevznikli prirodzene.
„Ak chcem byť duševne slobodný, musím sa dívať na svet z pohľadu vesmíru. Z tohto pohľadu neexistujú hranice ani jedinci. Hranice, ktoré vymysleli ľudia, ma urážajú. Lastovičky si to v zime frknú do Afriky a ani vlk neskúma, či je v Poľsku alebo na Slovensku. No ak chcem ísť do Spojených štátov, musím sa prosiť, aby ma vpustili. Raz ma na letisku pri ceste do Ameriky dokonca zatkli. Len preto, že mám dlhé vlasy a bradu, ma hneď podozrievajú, že som feťák. Typy ako ja sú nepriateľom každej doby.“
Enfant terrible
Daniš má neskonalý cit pre farby, pre detaily. Pre vytvorenie reality. Za realistického maliara sa však nepovažuje.
„Keď som vystavoval v Zürichu, isté švajčiarske noviny napísali, že Danišova tvorba je zaujímavá v tom, že má expresívno-impresionistické prvky so surrealistickým podtónom a že je schopný filozofovať aj pri abstrakcii. Je to definícia, ktorá ma najviac vystihuje,“ hovorí.
„Abstraktnej tvorbe som sa venoval skôr za éry komunizmu. Dostal som sa do polohy nepriateľa vlasti a robilo mi to dobre. Aj preto som pred realizmom uprednostnil abstrahovanie. Keď som mal v knižnici výstavu, mala trvať dva mesiace, po troch dňoch ju s okamžitou platnosťou zrušili. V odôvodnení napísali, že je to dielo nič nehovoriace socialistickému divákovi. Riaditeľku knižnice odvolali a ja som sa vtedy zapovedal, že vo Zvolene viac výstavu neurobím.“
Svoje predsavzatie porušil po 21 rokoch, keď ho, pred piatimi rokmi, priatelia nahovorili na výstavu na Zvolenskom zámku. Aktuálna výstava Svet protikladov je jeho tretia. Samozrejme, tretia zvolenská, Danišove obrazy medzitým videli napríklad v Prahe, Ríme, Miláne, Štokholme, Budapešti, Paríži, Zürichu či New Yorku.
„Som ovplyvnený expresiou, impresiou, reálnymi prvkami aj abstrakciou. Táto zmes sa v mojej tvorbe prelína. Nevidím však dôvod potláčať v sebe schopnosť zobraziť reálne prvky len preto, že v primitívnej slovenskej kultúrnej oblasti sa stretávam s názormi, že to nie je moderné,“ konštatuje.
Napriek tomu mu niektorí (neprajníci?) realizmus vyčítajú, tvrdia, že dnes nie je moderný, pripúšťa výtvarník.
„Poznám mnohých umelcov, ktorí abstrahujú. Usadili sa v experimentálnom umení - pre niekoho alternatívnom - len preto, že iné nedokážu. Ja ich za to neodsudzujem a ani netvrdím, že ich tvorba nie je dobrá. Umenie neohraničujem. To, že žijem v permanentnej opozícii, mi dáva právo konať, myslieť a tvoriť tak, ako to cítim ja, a nie tak, ako by si želela väčšina.“
Kto je DD
Vybraté z príhovoru poeta Ondreja Kalamára na vernisáži výstavy
Dušan Daniš je človek nekonformný, nekompromisný, nepoplatný nikomu a ničomu a aby to neboli len samé ne-, človek, ktorý akoby bol sám svojím maliarskym štetcom. Človek, z ktorého pohľadu sa lejú všetky farby. Človek, ktorý nehovorí o tom, ako by sa malo žiť, ale žije tak, ako by sa malo hovoriť, zhrnul v príhovore na vernisáži výstavy Ondrej Kalamár.
Výstava Svet protikladov je prístupná v Galérii na Tehelnej do 7. novembra.
Z vernisáže. FOTO: PAVEL ALBERT
